Zašlá sláva železničnej trate

Vlak z Nového Mesta nad Váhom nás vezie naprieč najsevernejším výbežkom Malých Karpát, cez krátky Čachtický tunel a úzkym prielomovým údolím Jablonky. Na druhej strane, za cestou a potokom, vedie chodník, ktorým som išiel pri svojej jarnej túre. My sa však rýchlo vezieme ďalej, opúšťame Malé Karpaty a vchádzame do kopaničiarskeho kraja Myjavskej pahorkatiny. Nakrátko zhliadneme zrúcaninu Čachtického hradu. Aj ten mám v spomienkach, lenže omnoho starších, keď sme sa naň na školskom výlete driapali nesmierne prudkými úbočiami, zarastenými všakovakými tŕnitými kriakmi.

Prichádzame do Starej Turej, na úhľadnú železničnú stanicu. Tu by sme chceli, ak sa zadarí, náš výlet podvečer ukončiť. Mesto obchádzame širokým oblúkom, postojíme na zastávke Paprad a po dlhšom čase jazdy otvoreným terénom polí a lúk vchádzame opäť do lesa. Trať sa prudko stáča na juh a vchádza do Poriadského tunela, dlhého takmer pol kilometra. Kúsok za jeho južným portálom stojí budova stanice Poriadie, kde vystupujeme z vlaku.

Partizánske bunkre

Kráčame ponad dedinu, ktorá nám zostáva ukrytá v údolí. Sprvu cestou, vedúcou na blízke kopanice, potom horou. Zdá sa nám, že ideme akosi príliš z kopca. Toto má byť výstup na najvyšší vrch Bielych Karpát? Veľká Javorina je však ešte ďaleko pred nami a my len schádzame do údolia k železničnej trati, po ktorej sme sa pred chvíľočkou viezli. Prichádzame k nej tesne pred jej vyústením z tunela. Neďaleko zazrieme tabuľu náučného chodníka, prečítame si o vplyve železničnej trate na poľovnú zver a vyjdeme na lesnú cestu vedúcu popri potoku Kostolník. Tu kdesi po ľavej strane je prameň Zbojnícka studnička. Na jar tu tiekol silný prúd, teraz po veľmi suchom lete však žiadnu vodu nevidím. Popri ceste míňame maličkú zamknutú šopu a hneď za ňou turistický prístrešok, veľký pamätník a zrekonštruované zemľanky.

Zatiaľ čo pri mojej návšteve koncom apríla boli pod strieškou iba masívne kláty, teraz sú na nich dosky, tvoriace dve lavice a stôl. Je to celkom príhodné miesto na posedenie či prenocovanie pre nenáročného tuláka. A ako je písané na tabuľke, aj oheň sa tu môže zakladať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hneď vedľa prístreška sú dva stojany s mapami a obrazmi. Prvý informuje o cyklotrasách v kopaničiarskom regióne, druhý je zastávkou náučného chodníka. Tentoraz sa dočítame čosi o lesných rúbaniach a plodoch. A napokon, obďaleč stojí kamenný pomník na pamiatku partizánskej brigády, ktorá tu pôsobila na jeseň roku 1944.

Dibrovov pomník

Poberieme sa ďalej, po ceste s novým asfaltovým povrchom. Keď z nej odbočíme na úzky blatistý chodník, začneme stúpať, čoraz strmšie a strmšie mladou hustou horou. Rastie tu mnoho húb, azda sú medzi nimi aj nejaké jedlé, naša partia dáva však prednosť rýchlemu výstupu do kopca. Na križovatke s ďalšou asfaltkou a žltou turistickou značkou si dáme krátku prestávku na občerstvenie.

Obďaleč na návrší stojí starý zrub. Je takmer bezo zmeny oproti mojej predošlej návšteve, sú tu lavice i machom obrastený stôl, len dvere sú o čosi viac vychýlené. Vlastne sú takmer vytrhnuté. Vnútri je iba zopár plastových fliaš, inak čisto a prázdno. Za zrubom sa stúpanie zmierňuje. Vyššie je ešte jeden lesnícky objekt, na niektorých mapách označený ako prístrešok pre turistov. Ide však iba o zamknutý krmelec so soliskom pre lesné zvieratá. Až po hlavný hrebeň sledujeme starú lesnú cestu, zarezanú v stráňach vrchu Čupec. Znenazdajky sa pred nami objaví kamenná stena. Sme pri pomníku Iľju Daniloviča Dibrova, veliteľa partizánskej brigády, ktorý v týchto miestach zahynul.

Nad oblakmi

Chodník je v týchto miestach široký a vďaka ľahkému prístupu často využívaný turistami z oboch strán hrebeňa. Aj dnes je tu živo, stretávame naložených hrebeňovkárov, rodinku s deťmi, dvojicu s kabelkami v rukách... Sme len kúsok pod vrcholom, keď začína presvitať slnko. Ako sa končí les, odrazu končí vrstva oblačnosti a pri výstupe na pokosené vrcholové lúky Veľkej Javoriny sa dočkáme prvých výhľadov. Spočiatku iba na biele mlieko pod nami, čo vedie k úvahám o pôvode názvu Bielych Karpát. Z oblakov iba nepatrne vyčnievajú vrcholky Jelenca a Veľkého Lopeníka. O pár minút neskôr pozorujeme ako sa oblačnosť stráca a môžeme trošku nazrieť do údolí pod nami.

Pri Holubyho chate je plno. V jedálni sa takmer nedá pohnúť a na jedlo sa čaká asi hodinu. Nám to ale neprekáža, občerstvenie máme so sebou, a tak si posadáme vonku na polená i do trávy a poriadne sa naobedujeme. Oblaky pomaly miznú, výhľad k blízkemu Jelencu je takmer voľný a objavujú sa ostatné okolité stráne. Azda sa cestou nadol dočkáme pekných pohľadov na okolitý kraj. Je to však iba chvíľka a po pár minútach klesania po asfaltovej ceste sa opäť noríme do mrakov.

Cez kopanice do mesta

Zídeme k prístrešku Miškech salaš a k prvým domom rovnomennej kopanice. Pod ňou prechádzame dlhší úsek cez pasienky, netypicky rovné ako kdesi na nížine. Mierny výstup nás čaká ešte na blízku zalesnenú Brezinu a pred kopanicou Trávniky prichádzame na asfaltku. Prechod mestom je vcelku nezáživný, vedie cez priemyselnú časť a menšie sídlisko. Malé historické centrum značený chodník obchádza a jedinou historickou pamiatkou, ktorú si pozrieme, je Husitská veža na mestskom cintoríne. Najstaršia stavba v meste pochádza zo 17. storočia a bola pôvodne prístavbou kostola, ktorý neskôr vyhorel.

Naša túra končí v Starej Turej na železničnej stanici. Vkusne zrekonštruovaná budova je zamknutá, a tak sa až doma dozvedám o existencii pozoruhodného železničného múzea. Azda sa mi niekedy podarí navštíviť ho.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek