I. Zabudnuté hrady - Tomáš Grančay

V období vrcholného stredoveku sa takmer v každom slovenskom pohorí nachádzal nejaký fortifikačný komplex, často nazývaný hrad. Z takmer tristo hradov dodnes zostalo ani nie sto zrúcanín či malých ruín.

Tomáš Grančay, historik a učiteľ dejepisu, v tejto knihe opisuje tridsaťpäť hradov na východnom Slovensku. Obsah knihy rozdelil do šiestich celkov - šiestich stolíc. V obsiahlom úvode sa zameriava na rozdelenie hradov podľa viacerých kritérií, napr. latinské názvy castrum a arx. Castum je v skratke hrad, ktorý v minulosti uchovával vojenskú posádku, arx hovorí o významnej šľachtickej rezidencii, ktorá zabezpečovala svojim majiteľom pohodlie a bezpečie. Aj veža hradu má viacero označení v spojitosti s funkciou. Veže s označením bergfrit mohli pre obrancov slúžiť ako posledné útočisko. Veže pomenované donjon mali obranno-obytnú funkciu. Podľa vlastníctva sa hrady delili na zemepanské, biskupské, strážne, mestské, komitátne alebo župné.

Pri predstavovaní lokalít hradov sme dbali na systematický opis, v úvode je charakteristika lokality miesta a možný prístup k nej. Potom nasleduje popis histórie hradu a následne jeho architektúry spolu s pôdorysom a súčasným stavom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nasleduje mapka hradov celého Slovenska rozdelených podľa príslušnosti k stolici (župe).

Autor sa zameriava na východné Slovensko a jeho stolice: Spišská stolica (šesť hradov), Abovsko-turnianska stolica (päť hradov), Šarišská stolica (štrnásť hradov), Užská stolica (jeden hrad), Gemerská stolica (šesť hradov), Zemplínska stolica (tri hrady).

Hrabušický hrad

Zaujali ma kapitoly venované hradom, ktoré zanikli naozaj dávno a dnes už môžeme v teréne objaviť iba nepatrné zvyšky. Je v tom isté magično a človek môže popustiť uzdu fantázii. Hrabušický hrad - naďaleko obce Hrabušice na okraji Slovenského raja, mohol byť založený tesne pred vpádom Tatárov do Uhorska okolo roku 1241, zanikol už v 15.storočí, no stále tu ešte môžeme vidieť zvyšky obvodovej hradby v oblasti vstupnej bránovej veže. Z troch strán bol chránený riečnym tokom Hornádu. Dnes cez túto lokalitu vedie NCH s informačnou tabuľou.

Štítnický hrad

Tento hrad ma zaujal najmä tým, že sa obnovuje. Zvyšky múrov vodného nížinného hradu v gemerskej obci Štítnik sú dnes prístupné turistom, sú situované v strede obce v nadmorskej výške 285 m. Bol vybudovaný ako pevnostný prvok, chránený miestnym potokom, a jeho úlohou bolo brániť mesto. Preto neslúžil na ubytovanie šľachty, ale ako vojenská pevnosť. Od roku 1559 bo zaradený do sústavy obranných pevností proti Turkom na území stredného Gemera. V 18. stor. sa objekt hradu prebudoval na prízemnú empírovú kúriu. V súčasnosti prechádza areál hradu postupnou obnovou. Viditeľné sú nové osadenia striech a tiež sprievodné papierové tabule o hrade a dejinách Štítnika.

Ešte ďalších tridsaťtri kapitol, čo hrad, to iný osud, iné poslanie, iná súčasnosť - pekné čítanie.

II. Kostoly a ich pohnuté osudy - Štefan Podolinský, Andrea Podolinská

Kniha obsahuje na stošesťdesiatich stranách štyridsaťtri kapitol venovaných jednotlivým kostolom. Každá kapitola rozpráva osud jedného kostola. Už každý názov kapitoly napovie, čím si prešiel.

Sakrálne stavby boli odjakživa špecifickou oblasťou ľudského staviteľstva a architektúry. Predstavovali unikátne prelínanie svetského a posvätného, či pozemského a nadpozemského, čím sa nemohli pýšiť žiadne iné budovy. Kniha je putovaním po miestach, kde kedysi stáli nielen stredoveké, ale aj novoveké stavby kostolov či kaplniek, ktoré dnes už nenájdeme. Dlhé stáročia dominovali osadám a dedinám. Dnes už ani mnohí z ich obyvateľov nevedia, kde stáli.

Najprv si knihu iba zbežne prelistujem, je tu množstvo dobových fotografií, kresieb, ale tiež smutných záberov na zbytky historicky cenných stavieb. Až ma mrazí, keď vidím, v akom stave sú v súčasnosti, resp. už ani nie sú. Na konci jednej kapitoly prečítam: Bývalý kláštor pavlínov, svojho času monumentálne a nádherne vyzdobené dielo ľudského ducha a rúk, sa stal smutným obrazom nekultúrnosti Slovákov a už ním zostane až do svojho zániku. Neviem, čo si mám myslieť.

Z kostola na zámok

Aby som vás neodradila od čítania knihy, preskočím na kapitolu Z kostola na zámok - do Banskej Štiavnice. Starý zámok na návrší nad Trojičným námestím je už takmer 500 rokov výraznou dominantou Banskej Štiavnice. Reprezentatívny farský Kostol Panny Márie tu stál už v 13. storočí. Vďaka priaznivým okolnostiam nám Starý zámok ponúka pomyselnú cestu časom do 16. storočia, keď sa mešťania tvárou v tvár hrozbe tureckého plienenia rozhodovali medzi posvätnými a svetskými potrebami. A tak, hoci samotný kostol zanikol, jeho časti v Starom zámku nájdeme aj dnes.

Vzkriesená Mária z Liptova

Kostol Panny Márie v obci Liptovská Mara musel ustúpiť stavbe rovnomennej priehrady, iba jeho vežička stojí na brehu priehrady a kópia kostola v skanzene v Pribyline. Jeho história siaha do roku 1100 a celý jeho osud si môžete v tejto kapitole prečítať.

Nenahraditeľná strata

Ako stavebný materiál na hospodárske budovy a garáže skončil svoju púť románsky kostol v gemerskej obci Petrovce, išlo o jednu z najozdobnejších sakrálnych stavieb toho obdobia u nás. Je to zaujímavé čítanie.

Kapitol je styridsaťtri. Naozaj je z čoho si vybrať.

III. Zaniknuté kúpele - Martin Kostelník

Kniha obsahuje na 160 stranách tridsaťtri kapitol venovaných jednotlivým kúpeľným miestam, niektoré ešte fungujú aspoň čiastočne, viaceré žijú už iba v historickej literatúre, resp. na starých fotografiách.

Na území Slovenska sa v minulosti nachádzalo vyše stodvadsať kúpeľných miest. Boli samozrejme rôzneho významu, veľkosti a zamerania, ale takmer všetky disponovali vhodným prírodným liečivým zdrojom a plnili svoj liečebný účel. Mnohé z nich mali iba lokálny význam a ich klientelu tvorili najmä obyvatelia blízkeho okolia. Líšili sa tiež vybavenosťou kúpeľných zariadení, kvalitou poskytovaných služieb a možnosťami rozptýlenia hostí po absolvovaní príslušných procedúr. Viaceré kúpeľné miesta v priebehu 20. storočia postupne zanikali.

Svätý Jur

Kniha ma fascinuje aj tým, že na jej stránkach hľadám vlastné spomienky. Vo Svätom Jure som trávila veľa času v detstve u babičky, tak je mi blízky, poznám napr. starú budovu stanice konskej železnice z roku 1840, hrad Biely kameň, skokanské mostíky… Kdeže tu boli kúpele? Aha, pri stanici - kde sme poznali ústav pre postihnuté deti. Vznikli v 17. storočí, kedy bol na okraji šúrskych močarín objavený sírny prameň. Škoda že ich obnova po reštitúcii v roku 1989 nevyšla.

Čiernohorské kúpele

resp. Detský pioniersky tábor na Čiernej hore poznám zo študentských čias, kedy som tu trávievala prázdniny ako oddielová vedúca. Vôbec som netušila, že tu boli kedysi kúpele. Hlavná budova vyzerala skoro rovnako na fotografii v tejto publikácii, akurát na mieste bazéna bola betónová plocha so stožiarmi, kde sme deťom pri večernom nástupe odovzdávali poštu. Okolitá čistá príroda ponúkala úžasné možnosti na detskú rekreáciu, televízor v spoločenskej miestnosti veru nebol.

Kúpele ležali v nadmorskej výške 660 metrov na južnom svahu Čiernej hory, v úzkom údolí Železného potoka, západne od obce Nálepkovo (v minulosti Vondrišel). V roku 1847 tu bol založený najstarší vodoliečebný ústav v Uhorsku, uplatňovala sa tu liečebná metóda studenej vodoliečby. V roku 1887 boli kúpele oficiálne označené za liečebné miesto. Disponovali vtedy sto hosťovskými izbami a siedmimi budovami. V roku 1899 kúpele navštívilo 445 hostí. Po vzniku slovenského štátu bola v kúpeľoch umiestnená vojenská jednotka, v roku 1944 boli vyrabované nemeckým vojskom. Dnes budovy chátrajú.

Kúpele Korytnica

Na šiestich stranách je vyrozprávaná úžasná história tohto miesta. Dolina Korytnice uvedená pod názvom Medokýšska dolina sa spomína v listine kráľa Ondreja v roku 1233. Medokýš bol názov pre tunajšie studené vody. Územie bolo súčasťou hradného panstva Likava. V roku 1857 bol postavený spoločenský dom s jedálňou, kaviarňou a čitárňou, ktorý neskôr nazvali Pompeje. Pred vstupom do kúpeľov stála brána s nápisom "Aegrotis salutem!" (Chorým zdravie!) a z druhej strany "Sanis laetitiam!" (Zdravým radosť!).

Korytnická minerálna voda získala na Svetovej výstave vo Viedni v roku 1873 zlatú medailu. O zázračných účinkoch tejto vody hovorí aj povesť o valachovi, ktorému ochoreli ovce, chodili piť k jednej studničke a postupne vyzdraveli. Keď potom postihli i valacha vážne žalúdočné ťažkosti, spomenul si na ovčiu studničku, poriadne sa z nej napil, chvíľku si oddýchol v tráve a opäť sa napil a bolesti začali miznúť, až boli úplne preč. Od tých čias sa voda využívala proti vnútorným bolestiam. Valasi potom studničku prehĺbili a vyčistili. Chýr o jej účinkoch sa rýchlo rozšíril po kraji.

Dnes už sú tieto polozaniknuté kúpele nemým svedkom ľudskej ľahostajnosti a chamtivosti. Prečo polozaniknuté? Lebo päť tunajších prameňov je zrekonštruovaných, verejne prístupných. Funguje penzión Svätopluk v budove bývalej pošty. Obnovená je plnička a distribúcia minerálnej vody Korytnica - táto informácia však dnes už neplatí, minerálnu vodu Korytnica si, žiaľ, nekúpime. Všetky ostatné budovy chátrajú a iba smutne spomínajú na časy, keď tu mali pacienti k dispozícii až štyristo lôžok.

Záver

Táto rozsiahla trilógia ponúka na skoro 500 stranách veľmi veľa zaujímavého čítania, dlhé zimné večery sú ideálny čas na nahliadnutie do tejto histórie. Môže poslúžiť aj pri hľadaní rozmanitých turistických cieľov v konkrétnej lokalite, kde sa chystáme tráviť voľný čas.

Pozrite si tiež

Recenzia Zelené Slovensko – trojica kníh o dolinách, pohoriach a rezerváciách

6. 7. 22 Soňa Mäkká

Fotogaléria k článku