Bol podvečer, keď som sa začal rozhliadať po mieste, kde by som strávil noc. Vyšiel som na horskú lúku a v diaľke uvidel na okraji lesa posed. Idem teda k nemu a uvidím, či bude vhodný na noc. Vyškriabem sa po rebríku hore a zisťujem, že tu by to celkom išlo. Nie je to žiadny luxus, ale pred rosou ma ochráni. Sadnem si tu teda a čakám, kým sa nezačne stmievať. Ak by sem chcel niekto prísť na postriežku. Nikto však nechodí. Začnem teda rozkladať veci na noc. Už si idem pomaly ľahnúť, keď v šere uvidím, že sa k posedu blíži postava. „No super!“ hovorím si.

Teraz ma tu niekto pekne zdrbe a ešte sa odtiaľto budem musieť spakovať. Ale tak mi treba, keď občas vyspávam po posedoch. Ani sa nesnažím skrývať, a keď sa postava priblíži k posedu rovno sa odvážne pozdravím: „Dobrý večer!“ Nato dostávam rovnakú odpoveď. Hneď sa ujovi ospravedlním, ak som mu pokazil postriežku a sám si „sypem popol na hlavu“, aby ma poľovník veľmi nehrešil.

Starší pán to však berie akosi športovo a hovorí, že mu to neprekáža. Na postriežku aj tak nejde. Iba sa tadiaľto vracia domov z večernej prechádzky po revíri. Vraj je to zrovna jeho posed a je dobré, keď poslúži aj niekomu inému ako jemu.

Hmm, tak takú reakciu som teda nečakal. Dávame sa do reči a klasicky rozoberáme odkiaľ a kam idem. Neskôr mi pán hovorí, že tu môžem ostať na noc, ale vraj mi tu bude fúkať. Tu kúsok v lese vraj majú poľovnícku chatu, kde by som mohol prespať na veľkej verande. Vedľa chaty je prameň.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Veľmi sa mi nechce presúvať, no nakoniec sa dám prehovoriť. Zbalím teda veci a s poľovníkom sa presúvam k chate. Zhadzujem batoh na verande, zatiaľ čo poľovník odomyká dvere. Vraj mi urobí aspoň čaj, keď už som tu.

Pozve ma teda do chaty a na malom plynovom variči necháva zovrieť vodu. Donesie dva hrnčeky a hodí do nich sáčok čaju. Neskôr prináša domácu klobásu a slaninku. Pýta sa, či nemám kus chleba. Idem teda k batohu a prinesiem.

Elektrina tu nie je, a tak sedíme pri starej petrolejovej lampe. Mám síce baterku, ale petrolejka má svoju atmosféru. Pijeme čaj a ujedáme so slaniny i klobásy. K čaju mi ponúka aj niečo ostrejšie z ich zásoby, ale odmietam s tým, že alkohol nepijem. Načo mi odpovedá, že dobre robím. Vraj aj on 25 rokov nepije kvôli zdraviu.

Pri čaji rozoberáme množstvo tém od turistiky cez poľovníctvo až k chovu sliepok. Z niekoľkých poľovníckych príbehov mi ostali tieto v pamäti...

Jelenica a medveď

Jedného dňa som sa vydal na jelenicu (hovorí poľovník). Bolo treba naplniť odstreľ a nejaké staršie mäsko na klobásky by sa zišlo aj doma.

Išiel som teda po ceste na jeden kopec, kde je veľa rúbanísk zarastených mladinou. Na druhej strane rúbane som si všimol čriedu vysokej, a tak som sa k nemu nenápadne približoval.

Keď som bol na dostreľ, vybral som si jednu jelenicu na okraji stáda. Počkal som, kým sa mi postaví do správneho uhla a potom som vystrelil. Jelenica pekne "zaznakovala zásah" na nízku komoru a zbesilým behom sa snažila zachrániť si život. Bolo to však márne a asi po 80 metroch svoju životnú púť ukončila.

Problém však bol, že padla v strmom teréne a ešte k tomu v hustej mladine. Vytiahnuť som ju odtiaľ nedokázal, a tak neostávalo nič iné ako ju rozobrať na mieste.

Vyvrhol som teda vnútornosti a nadrezal stehná a lopatky, nech sa nezaparia. Nemal som však pílku, tak som ju musel ísť zobrať domov a vzal som aj nôž. Zavolal som si kamaráta na pomoc a vrátili sme sa k jelenici.

Pomaly som sa blížil k jelenici, zatiaľ čo kamarát poľovník riešil ešte niečo pri aute. Keď som sa konečne dostal k jelenici stál pri nej medveď. Ja som mal v ruke iba pílku a nôž.

Medveď pozerá na mňa a ja mu hovorím: „Ale veď to je moje!“ Medveď však demonštratívne položí labu na jelenicu a stiahne ju ešte hlbšie do mladiny. No a takto som prišiel o jelenicu. Medveď sa tam na nej napchával ešte týždeň.

Gusto

Keď bola dcéra malá, rada so mnou chodievala na prechádzky po revíri. Raz, keď mala asi 6 rokov, som ju tiež takto zobral. Išli sme tak ako vždy lesom, keď sme zrazu v jednom úseku stretli medveďa. Ja som ho stretával často, a tak som mu dal meno Gusto.

Raz na mňa vyletel a už som na neho mieril guľovnicou, no hovorím mu: „Teraz ti dám ešte šancu, ale ak na mňa ešte raz vyletíš, tak potom nebudem mať na výber.“ Asi to však pochopil a odvtedy sa naše stretnutia niesli v „priateľskom duchu“.

Gusto nám chcel ukázať aký je silný, a tak asi 30 metrov od nás začal rozbíjať veľký práchnivý peň. Hovorím dcére nech sa nehýbe a nič nerozpráva. Gusto si to asi za hodinu vyriešil so starým pňom a nám ukázal aký je silák. Potom sa stratil niekde v tôni lesa.

Hovorím dcére, že toto nemôže prezradiť mame, inak ju už nikdy so mnou nepustí do lesa. A naozaj mlčala ako hrob, keďže so mnou chodila takto rada.

Až po rokoch sme mame prezradili náš zážitok. Dcéra je tu dnes hájnička. Gustove deti teda stretáva aj dnes pravidelne. Vraj im tu ostala jediná. Syn odišiel do Austrálie a druhá dcéra kamsi do Nemecka. No vraj, keď sa vydá, ktovie či im tu aj ona ostane.

"No veľmi jej do toho nie je a radšej tu behá po revíri, ako by si ženícha hľadala," povzdychne si ujo. Mne len preletí v hlave myšlienka: „Tak to je asi škaredá ako noc v Radžastane“.

Líška

Zaujímavú zmluvu som mal raz aj s líškou. V podstate ju ešte stále aj mám.

Mizli nám sliepky a kačice zo záhrady. Tak som si raz podvečer sadol na okraj lesa a líšku si počkal. V tomto období však mala mladé a vyťahané cecky mi hovorili, že ich ešte kojí. Bolo mi ich trochu ľúto, a tak jej hovorím: „Ak nám ešte raz niečo zmizne z dvora, tak ťa nabudúce zastrelím!“

No ver tomu, či nie, nám z dvora za tie roky už nič nezmizlo. Susedom pobrala sliepky aj kačice, ale nám nič. A to sme koľkokrát aj v noci zabudli zavrieť hydinu a nič. Ako keby sme ozaj mali nejakú zmluvu. Ja ju zas na oplátku nechám v lese vždy prejsť a ani sa nezamýšľam, že by som ju zastrelil.

-----

Večer pomaly ubiehal a poľovník sa pomaly poberal domov, keď mi v tom povedal: „A vieš čo, však prespi aj tu v chate. Ráno zamkni a nechaj kľúč, kde sa dohodneme.“

Celkom ma to prekvapilo, takto dať dôveru neznámemu človeku. Pred odchodom ešte z komory prinesie dve klobásky a slaninku, vraj si mám zobrať na cestu. Najskôr nechcem, ale nechá mi ich na batohu, takže aj tak skončia u mňa.

Ráno sa pobalím a kľúč schovám na dohodnuté miesto. Klesám lesom a asi po kilometri stretávam fakt krásnu mladú poľovníčku. Vzorne oblečená v zelenej uniforme alebo ako to nazvať a na pleci guľovnica.

Pozdravíme sa a potom sa začne vypytovať odkiaľ idem, odkiaľ som, čo tu robím a podobne. Neskôr sa mi aj ospravedlní, že ma tak spovedá, ale vraj je tu hájnička a ide takto ráno pozrieť, či nestretne nejakých pytliakov, a ja som tu s veľkým batohom.

Na to jej odpovedám, že ja som upytliačil len dve klobásky a slaninu. Divne na mňa pozerá, a tak jej potom vysvetlím, že som bol večer asi s jej otcom na chate a dal mi klobásu a slaninu.

Hovorí, že jej spomínal nejakého turistu a že ho nechal prespať na chate. No ona na to medzičasom zabudla. V priateľskom duchu sa rozchádzame.

Očarený krásou mladej hájničky, ktorú by pokojne mohli vycapiť na titulku poľovníckeho časopisu, strácam orientáciu. Zbehnem do doliny na úplne iný smer ako som mal a musím sa odtiaľ potom hodinu vracať späť. Noc v Radžastane nakoniec nebude až taká zlá.