Vyrážame od Klenovca

Na Sinec chodíme organizovane raz do roka. Vždy máme akciu plánovanú na neskorú jeseň, kedy je počasie častejšie vrtkavé. Naposledy som na Sinci bola pred dvomi rokmi v takej hmle, že keď sa mi pri nohách nečakane zjavil slovenský kopov s reflexným obojkom, nepotešilo ma to. Byť v centre poľovačky v hmle, žiadna sláva. Toho roku je ale všetko inak.

Vystúpime z lokálneho autobusu v Klenovci na zastávke „Pri tanku“, prejdeme časťou obce temer kolmicou smer Chorepa. Body s označením Chorepa sú dva. Tento je hneď nad Klenovcom, druhý na vrchole horského priechodu ako sedlo Chorepa, kde sa cesta prehupne do Kokavy nad Rimavicou. Tu je parkovisko s pomníkom hrdinom SNP a odtiaľto sa dá vyjsť na Slopovo (Laz), kde je rozhľadňa a tiež oficiálne miesto pre štart paraglajdistov.

Tohto roku začíname stúpať k smerovníku Chorepa hneď z dediny, je to poriadny zahrievací strmák. Nádherná poľana nám poskytne prekrásne výhľady na Klenovskú priehradu, tisovskú Hradovú, sedlo Babiná. Pokocháme sa, spomalíme tep a vydávame sa ďalej smerom na Petošovo podstatne miernejším stúpaním. Ukazujú sa tiež Stožky a za nimi vidno veru pár končiarov Vysokých Tatier, ďalekohľadom identifikujeme Kriváň.

Petošovo

Dostávame sa na malebné pasienky, okolie s brezami a osikami, kde–tu borovica je ako stvorené na jesennú hubačku, pár domčekov ožíva pod novým šatom, výhľady sú dych berúce. Vrch Železník, dedinka Polom, ale stále aj Vysoké Tatry, Stožky, Hradová, na juhovýchod Kokava nad Rimavicou, Jasenina nad dedinkou Ďubákovo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokračujeme ďalej po žltej a dostávame sa na Bodnárku, tu sú väčšie stopy po polome, ktoré nám ale paradoxne umožnia znova vzhliadnuť Vysoké Tatry, ale vidíme Kráľovu hoľu, Bartkovú, Orlovú, Kráľovu skalu. Na Bodnárke sa k našej žltej pripája červená z Kokavy nad Rimavicou.

Horáreň Sinec

Asi po polhodinke prichádzame k horárni Sinec. Míňame „hájik“ z červených smrekov, majú odpílené vrcholce, nikto nám nevie povedať, prečo je to tak... Okolie je krásne, bývalá horáreň sa rekonštruuje, idem na nej oči nechať. Od majiteľa máme povolenie na opekačku, využívame ju, je to tu už tradícia nášho klubu. Každý je pripravený a vždy sú to malé hostiny, debaty... Spomienky, aj na tých, ktorí náš klub opustili, aj na to, čo sme zažili, proste na Sinci sme ako veľká rodina. Je 12. 11. 2022, slnko, modrá obloha a teplota minimálne 12 stupňov, krátky rukáv, počasie aj na opaľovanie. Na november nezvyčajné.

Od Horárne ku kóte Sinca

Oddýchnutí pokračujeme k Železnej table. Je tam ikonický smerovník a vedľa neho jeho nový, moderný brat, lebo starý je nečitateľný, ale historický. Máme možnosti ísť žltou do Rimavského Brezova, červenou do Rimavskej Bane alebo modrou do Hnúšte. My sa chystáme modrou, ale chceme ísť aj na neoznačený najvyšší bod masívu Sinca, a tak ideme chvíľku spoločnou červenou a žltou, a keď sa rozdvoja, starší turisti intuitívne pokračujú náročnejším terénom po polome.

Černičie nás ovíja ako had, miestami padáme, ale nakoniec bod nájdeme a sme prekvapení dvomi hlbokými šachtami, ktoré sú neoznačené, nezakryté a keby sme na ne neboli upozornení skúsenejšími, je to životu nebezpečné. Nikto nevie, čo je to, aký zmysel majú, ale vidno, že sú dielom človeka. Na webe sme našli článok, že môže ísť o výsledok hľadania údajného pokladu z tureckých čias.

Nuž, poklad - nepoklad, treba si tam ozaj dávať pozor. Veterná smršť nám zase umožnila vidieť nevídané. Od kóty najvyššieho bodu sme sa stočili smerom na severovýchod a po pár metroch vidíme súznenie vrchov a ilúziu pohľadu. Zo Stožiek na Muránskej planine doslova vyrastá pán Kriváň, neviem sa vynadívať.

Vidíme aj ďalšie vysokotatranské končiare, ale aj dedinku Železník a znova dedinku Polom. Kocháme sa teda hodnú chvíľu a zase sa intuitívne vraciame na žltú, čo vedie do Rimavského Brezova a odtiaľ prvou zvážnicou klesáme v nádeji, že sa dostaneme na modrú do Hnúšte, čo sa nám podarilo. Poteší nás krásne upravený prameň, ktorý osvieži. Ešte sa pozdravíme so starými známymi borovicami limbami, stoja tu ako nemí svedkovia, nádherné stromiská zatiaľ odolali rozmarom prírody aj človeka.

Túru zakončujeme prudkým klesaním do Hnúšte, nad Buriankov sa ešte pokocháme pohľadom na Klenovský Vepor aj Ostrú a konštatujem, že takú pastvu pre oči som ozaj nečakala.

Záver

Rimavská dolina je síce štatisticky chudobná, ale kompenzuje to nádhernou prírodou. So svojou krásou sa s domácimi podelí aj pri minimálnych investíciách. My sme investovali 0,70 € za autobus. No čo vám poviem, máme to pod nosom a masív je rozľahlý, stále jesto čo obdivovať, ale aj objavovať.

Autori fotografií: Katarína Dirbáková a Maroš M.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek