Trasa

Tatranská Lomnica, stanica TEŽ – údolná stanica prvej lanovky na Skalnaté pleso – Tatranské Matliare – Medvedia lúka – NCH Pramenište – Tatranská Lomnica

Hmla a prvé drobné sneženie sú vhodné na vychádzku v nižšej nadmorskej výške. Obídem preto časť Tatranskej Lomnice väčším oblúkom. Štartujem pri zastávke TEŽ, prejdem cez legendárny kúpeľný park a stúpam chodníkom k údolnej stanici najstaršej lanovky v Tatrách. Budovu projektoval známy slovenský architekt Dušan Jurkovič, je národnou kultúrnou pamiatkou. Verím, že niekedy v nej bude múzeum. Neďaleký smerovník ma nasmeruje žltou značkou do Tatranských Matliarov. Hneď vedľa je tabuľa nového Náučného chodníka Ochrancov prírody a krajiny.

Náučný chodník sa nachádza na chránenom území Tatranského národného parku, v blízkosti dvoch národných prírodných rezervácií - Skalnatá dolina a Dolina Bielej vody, čo zvyšuje význam lokality. Trasa chodníka vedie územím postihnutým veľkou vetrovou kalamitou z 19. novembra 2004. Silnému vetru do dnešného dňa dokázali odolať len jedle, ktoré majú od 90 do 130 rokov a aj naďalej zvládajú silné nápory vetra.

Do Tatranských Matliarov je to 25 minút chôdze, no aj milá polhodinka v tichu a objatí lesa. Chodník je upravený, takže aj s terénnym detským kočíkom kľudne zjazdný. Kráčam po chodníku posiatom opadaným lístím a ihličím, okolité stromy vytvárajú akoby ochranný plášť, ktorý ma objíma. Tabule NCH ju spestria, až som smutná, že je krátky. Moje kroky vedú okolo hotela Hutník, tu je posledná tabuľa náučného chodníka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na mieste dnešnej osady Tatranské Matliare v polovici 19. storočia stála horáreň huncovsko-velkolomnického komposesorátu. V roku 1863 pri nej vyrástla poľovnícka chata statkára Mateja Loischa z Huncoviec. Pre veľký záujem turistov dal Matej Loisch v roku 1884 na poľane vybudovať zrubovú vilu s trinástimi hosťovskými izbami, čím vytvoril základ turistického centra a kúpeľnej osady. V nasledujúcom roku postavil kúpeľný dom a k Turistickému domu pribudla veľká jedáleň. Takto upravený objekt nazvali hotel Matliare. Pred prvou svetovou vojnou pribudli hotely Skalnatý potok, Tatra, a hotel Svišťovka, ako prvý v osade s elektrickým osvetlením a ústredným kúrením.

V roku 1915 zriadili v Tatranských Matliaroch vojenský lazaret s liečebňou TBC. Jeho kapacitu rozšírili roku v 1917 výstavbou drevených barakov, ktoré stáli až do štyridsiatych rokov v priestoroch, kde sú dnes hotely SOREA Hutník I. a Hutník II. V medzivojnovom období sa v Tatranských Matliaroch liečili známi spisovatelia Fraňo Kráľ a Franz Kafka.

Postupnými prístavbami k hotelu Svišťovka vznikol sanatórno-hotelový komplex, ktorý uviedli do prevádzky 1. júna 1938 pod názvom Esplanade. Po druhej svetovej vojne objekt prevzala armáda ako nemocnicu, neskôr rekreačné zariadenie a liečebňu TBC. Od januára 2001 pod názvom Vojenské klimatické kúpele bol komplex zameraný na liečbu respiračných ochorení, málokrvnosť, neurasténiu a preventívnu liečbu. V roku 2010 bol sprivatizovaný a na jeho ďalšie využitie sa v súčasnosti čaká.

Názov osady pripomína stredoveký majer velkolomnického panstva, v ktorom žili tirolskí kolonisti z horskej usadlosti Matrei. Majer síce po roku 1360 zanikol, no ľudia z podhoria lokalitu nazývali Maklar a po rôznych transformáciách slova vzniklo pomenovanie Matliare.

Pod hotelom Hutník najprv opustím žltú značku, aby som okom zavadila a chvíľku postála pri pamätníku pražského nemeckého spisovateľa Franza Kafku, ktorý sa tu liečil v rokoch 1920 - 1921. Pamätná tabuľa je zasnežená, oprášim ju, prečítam si text a pokračujem.

Nižšie narazím na úsek cyklochodníka, ktorý sa stavia od jari, spojí Tatranskú Lomnicu a Tatranskú Kotlinu, odkiaľ je úsek do Ždiaru vybudovaný a v prevádzke niekoľko rokov. Veľmi sa na to s manželom tešíme. Pri odbočke cyklochodníka Tatranské Matliare je pekný altánok.

Po cyklistickej značke sa spustím smerom k Medvedej lúke. Okolo mňa je opatrne posnežené, snehové pohladenie si užívajú iba okolité stromy a tráva. Obzerať sa nemá význam, štíty za chrbtom nevidím. Nakuknem na Medvediu lúku, svoje zlaté časy ako miesto vychádzok, kultúrnych podujatí či rôznych piknikov pacientov z liečební v Tatranských Matliaroch má za sebou, drevené stavby pomaly chátrajú. V lete sa lúka využíva ako stanový detský tábor.

Pri horárni odbočím vpravo a okolo malého jazierka idem chodníkom, ktorý vedie do Tatranskej Lomnice. Za mostíkom cez Skalnatý potok vidím začiatok NCH Pramenište pri smerovníku Zubry. Podľa značky by sme mali byť o 50 minút pri Múzeu tatranskej prírody v Tatranskej Lomnici.

NCH Pramenisko je naša srdcovka, chodíme sem celoročne, v každom období je iný, rozmanitý svojou kvetenou či životom ukrytým pod vodou. Je tu kľud a ticho. Drevený chodník je v dobrom stave, okolie vždy poskytuje pastvu pre oči, popadané stromy sa rozkladajú a poskytujú živiny. Dnes je viac zamokrený. Na vyhliadky nevystupujem, je hmlisto, výhľady na Tatry žiadne. Na konci (či začiatku) NCH prejdem drevenou bránou a som na Barčovej lúke. Priestor obkolesený stromami je ideálnym detským ihriskom, stačí mať v batohu menšiu loptu či lietajúci tanier.

Pokračujem za cestou chodníkom lesom a popri plote zvernice vyjdem na lúku, kde po pravej ruke je cintorín a mne sa otvorí pohľad na les, z ktorého vykúka stavba hotela Titris. Môj najmilší pohľad vpravo, kde je Lomnický štít a jeho okolití kamaráti, je za roletou nízkej oblačnosti a hmly. Zbehnem lúkou k potoku a okolo spomínaného hotela, po pravej ruke mám Botanickú záhradu TANAP-u a prichádzam do centra Tatranskej Lomnice. Aj by som niečo zjedla, no pohľad na hodinky mi hovorí, že o pár minút ide TEŽ-ka do Starého Smokovca. Nezaváham a o pol hoďku som doma v teple.

Záver

Ak prídete do Tatier v nevľúdnom počasí, nezúfajte. Aj takáto vychádzka vás poteší, prečítate si náučné tabule, nadýchate sa čerstvého vlhkého vzduchu a užijete si krásny čas. Fotky síce nebudú ako z kalendára profesionálneho fotografa, no zachytia okamihy kľudu a pohody.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek