Slovenský raj - Havrania skala, 1153 m (28. 08. 2020)

Tohtoročný koniec prázdnin sme strávili na východe našej krajiny a naplánovali sme si výstup na Havraniu skalu. Okrem rodiny sa k nám pridala Majka, s ktorom sme sa zoznámili pri výstupe na Kozí kameň. Auto sme nechali na parkovisku v strede obce Dedinky, ktorá leží pri Palcmanskej Maši. Naložili sme batohy, keďže ide iba o jeden deň, tak to neznamenalo veľkú záťaž, a po červenej značke sme sa vybrali po náučnom chodníku Slovenský raj – juh. Chodník vedie príjemným lesným stúpaním a onedlho sa nám naskytli prvé pekné výhľady na rieku Hnilec, ktorá napája priehradu, ba dokonca sa nám ukázala samotná Havrania skala. Malé člnky a vodné bicykle sa pomaly presúvali po hladine zátoky smerujúcej na Stratenskú pílu a onedlho sme sa ocitli na peknej lúčke, ktorou sme sa dostali na začiatok doliny Krčmárskeho potoka.

Chodník so zelenou značkou tu vedie po peknej širokej cestičke až po križovatku Veľké a Malé Zajfy, kde sa vydáme po žltej značke smerom hlbšie do lesa. Ešte chvíľu nás sprevádza zurčiaci potôčik, no onedlho opustíme údolie a smerujeme, teraz prudším chodníkom k smerovníku Občasný prameň. Stále po rovnakej značke sa blížime k poslednému príkrejšiemu výstupu, ktorým sa dostávame na samotný vrchol. Odmenou za doterajšiu námahu sú nádherné výhľady na široké okolie, pričom na horizonte sa krásne ukázali naše veľhory – Tatry. Kúsok pod vrcholom nájdeme jaskyňu, kde sa najmladší Jakub ukrýva a zároveň sa snaží odkryť nejaké jej tajomstvo.

Vraciame sa rovnakou cestou až po Veľké a Malé Zajfy, kde odbočíme prudko vľavo a opäť pokračujeme po zelenej značke dolinou Vrábľovského potoka až po križovatku Malý Zajf. Krátke, no o to prudšie stúpanie nás privedie na križovatku s červenou značkou, na ktorej sa však nezdržíme dlho, pretože o chvíľu sa odpojíme od značkovaného chodníka a vyberieme sa späť do obce Dedinky. Nenáročný výstup na Havraniu skalu ponúka krásne chodníčky, ktoré majú viacero možností na zastavenie a kochanie sa okolitou prírodou. Vyhliadky z vrcholu a aj z niektorých ďalších miest po trase dnešnej trasy sú skutočne nádherné a v prípade dobrého počasia vidíme pred sebou kus krásnej prírody.

Potoky, ktoré nás sprevádzali, ale aj samotná nádrž Palcmanská Maša majú svoje osobité čaro. Priehrada patrí k chladnejším aj počas horúceho leta.
Nedá mi nespomenúť, keď sme sa v tejto časti Slovenska ocitli pred takmer tridsiatimi rokmi a skúšali sme sa kúpať koncom mája vo vodách priehrady. Ja som vošiel po kolená a mal som dosť, kamarát Marek sa aj ponoril, avšak netrvalo to dlho a už sa aj rýchlo pratal na breh. Nanešťastie sa mu podarilo stúpiť na hrdzavú plechovku skrytú pod hladinou, takže okrem zimy sme museli riešiť aj jeho porezané chodidlo.
Všetko sa nám však podarilo úspešne vyriešiť a ako aj vtedy, tak aj teraz sme si krásy Slovenského raja užili do sýtosti. Výstup na vrchol bez problémov zvládnu aj najmladšie deti, takže sa netreba báť a zobrať ich spolu s vami na turistiku na Havraniu skalu. Určite neobanujete.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Veporské vrchy - Fabova hoľa, 1439 m (10. 08. 2020)

Aj Fabovu hoľu som navštívil v rámci spoločného prechodu Rudnej magistrály s Petrom a Jokom. Cesta nás priviedla do sedla Zbojská, kde sme v jednom uzavretom altánku Zbojníckeho dvora so súhlasom majiteľov mohli prespať. Ráno sme ani nečakali na zvuk budíka a pomaly sme chystali raňajky a balili sa na ďalšiu etapu. Bolo treba ešte nabrať vodu, ale stále sa okolo tmolili tri pekne strážiace psy. Večerná rada majiteľov bola, že nám odporúčajú pohybovať sa po areáli, až keď prídu domáci, že potom to už bude bezpečné. Veru, aj rannú návštevu toalety som odložil, nechcel som dať čuvačom zámienku.

Peťo sa aj napriek tomu vybral nabrať vodu. Pozerám ako odvážne kráča proti trom psom, keď sa jeden z nich rozbehne so štekotom proti nemu. Tak mal šťastie, že vchod do altánku bol stále voľný. Pekne si ráno zašprintoval, aj keď iba pár krokov.

Úsmev na perách by sme mali ešte dlho, začali sa však trúsiť domáci a presne ako povedali, od tohto momentu už bolo bezpečné sa pohybovať medzi psami. Nabrali sme si teda vodu, naložili batohy a vykročili. Pomaly, pozvoľne stúpame Kučalašskou dolinou, naberáme výšku a povzbudzujeme sa, že pohodovou cestou to pôjde dnes celý deň. No o malú chvíľku sme odbočili na chodník, ktorý nás hrebeňom viedol ďalej na Tri kopce.

Chodníček sa chvíľami ukrýval do vysokej trávy, ktorou skoro celý čas viedol. Už sme mali mokré nohavice a tiež topánky dávali najavo, že sa im to moc nepozdáva. Postupne sme vyšli na križovatku Tri kopce, z ktorej chceme prejsť až na Fabovu hoľu. Nie je síce priamou súčasťou Rudnej magistrály, ale 15 minút na smerovníku je lákavých. Zložíme batohy, odložíme paličky a len tak naľahko chceme vybehnúť na vrchol.

No vybehnúť, skôr podliezať, preliezať, predierať sa pomedzi padnuté stromy, vo vysokej tráve, medzi trčiacimi konármi a kameňmi pod nohami. Pár miest bolo dosť náročných, ale všetci sme ich úspešne zdolali. Oči v diaľke videli vrcholový smerovník, ale ešte pár chvíľ trvalo, kým sme prišli k nemu. Malá plošinka, veľmi obmedzený výhľad, skôr sa zameriavame na lúčku pokrytú spadnutými stromami a porastenú krásnou kvetenou. Pár vrcholových fotografií a predierame sa opäť naspäť. Batohy aj paličky sú tam, kde sme ich nechali, veď kto by sa sem okrem nás dnes trepal.

Naozaj sme celú cestu na Fabovu hoľu a ani z nej nestretli žiadneho turistu. Značka viedla ďalej dosť príkrym svahom, bolo treba na začiatku trafiť málo vychodený chodník. Pravdepodobne okrem turistov prechádzajúcich Rudnú magistrálu sem skoro nikto nezavíta.

Kráčame opatrnejšie ako smerom hore, tráva pod nohami, konáre a kamene v nej skryté sa šmýkajú. Nekonečné klesanie. Stále prudko strácame výšku, odbočku k prameňu Rimavy obídeme a s očami na stopkách pokračujeme. Ešte treba prekonať poriadne zbrázdenú cestu a už sa pred nami vynorí chatka v sedle Burda. Tu si oddýchneme, pozrieme sa spať na chodník, ktorým sme zišli a pri chatke sa nájdu chatári ochotní podeliť sa s vychladeným pivkom. Dodatočne úprimne ďakujeme.

Muránska planina - Cigánka, 935 m (18. 08. 2021)

Ak prichádzate do obce Muráň z ktorejkoľvek strany, určite neunikne vašej pozornosti nádherné skalné bralo, vypínajúce sa nad obcou. Ide o vrchol Cigánka, na ktorom sa nachádza Muránsky hrad, resp. to čo z neho zostalo. Zároveň je hrad koncovým bodom Cesty Márie Széchy, ktorá spája hrad Muráň s Fiľakovským hradom. Ide o pekné, viac ako 80 km dlhé putovanie, ktoré sa určite oplatí absolvovať.

S rodinou sa dnes vyberieme iba na jej krátku časť, ktorá spája obec Muráň s vrcholom Cigánka. Keď deťom ukážem, kde o chvíľu budeme, len sa ozve tichý povzdych. Avšak ako sa hovorí, žiadny cieľ nie je taký náročný ako najbližší krok, a preto sa vyberieme vedľa cintorína do lesa a od prvých krokov je jasné, že 500 výškových metrov bude treba naozaj vystúpiť. Odkrajujeme postupne ďalšie a ďalšie metre, prekročíme na dvoch miestach cyklotrasu vedúcu na Veľkú lúku.

Spomínam si na cestu z roku 2020, kedy sme spolu s parťákmi Petrom a Jokom prechádzali Rudnú magistrálu. Na Veľkej lúke sme sa ocitli na záver predposledného dňa našej púte, avšak vzhľadom na náročný deň, ktorý sme mali za sebou, sme sa rozhodli nevystúpiť na vrchol s hradom. A pritom najkrajší pohľad na samotný hrad sa nám naskytol práve z chodníkov Rudnej magistrály. No vráťme sa späť.

Po malej kríze, ktorou prechádzal najmenší syn, sa nám úspešne podarilo prísť na rázcestie Pod hradom, kde sa nachádza Chata Zámok. Dohodli sme sa, že sa zastavíme na občerstvenie, až keď budeme schádzať z hradu. Posledné výraznejšie stúpanie, počet turistov dáva cítiť, že sme kúsok pod hradom. Dolu na poslednej čistinke sa nachádza vo vreciach piesok, ktorý je potrebný pri rekonštrukcii hradných múrov. Spolu s Dhanim si naložíme vrecia na plece a aspoň takouto malou formou môžeme prispieť k obnove hradu aj my. Ani sa to nezdalo, ale posledných pár metrov s pieskom na pleciach sme si vychutnali.

Na samotnom vrchole je rozľahlá zrúcanina. Objavovali sme jeho zákutia dosť dlho a stále si myslím, že sme určite niečo krásne neobjavili. Okrem samotného hradu vrchol poskytuje krásne výhľady, jednak v hĺbke pod nami sa nachádza Muráň, a keď zdvihneme svoj zrak na horizont, naskytne sa nám ďaleký pohľad na Stolické vrchy s dominantnou Stolicou a Kohútom.

Po výdatnom oddychu sa vyberieme na Chatu Zámok, doprajeme si chutné osvieženie a pomaly sa vrátime späť do obce Muráň. Celý výstup by som ohodnotil ako nie veľmi náročný, jedine treba počítať s prudším stúpaním, keďže na relatívne krátkom úseku naberieme dosť výškových metrov. Ale je to zvládnuteľné aj sa malými deťmi, možnosť občerstvenia pod vrcholom vie rozdeliť tento výstup na celkom príjemné etapy.

Jednoznačne, ak budete v Slovenskom rudohorí, tak okrem lúky Biele vody so sysľami sa vyberte aj o 500 metrov vyššie a doprajte si krásny výhľad a oboznámte sa s históriou krásnej a rozľahlej zrúcaniny.

Stolické vrchy - Stolica, 1476 m (11. 08. 2020)

V rámci prechodu Rudnej magistrály je Stolica posledným (alebo prvým) vrcholom na jej trase. Pred nami je posledná noc, ktorú strávime u jednej dobrej pani, ktorá nám poskytla svoju vykúrenú kuchyňu na prespanie, kde sme sa Peter, Joko a ja uložili tesne vedľa seba, keďže miesta bolo naozaj málo.

Po ťažkej noci jediný, kto ráno povedal, že sa perfektne vyspal, bol Joko. Ani sa nečudujem, bolo to aj počuť, že sa mu dobre spalo. Po raňajkách a zbalení prišla za nami pani domáca, tak som sa spýtal, čo sme dlžní za nocľah. „Tisíc euro,“ povedala pani domáca a jej úprimný smiech sa niesol celým dvorom. Nuž, tak sme si aspoň zapriali veľa šťastia, poďakovali sa a nechali jej tam Petra ako darček.

Samozrejme, iba žartujem, no my sme boli na ceste do potravín, keď Peťo vychádzal z brány. Malý nákup, sadol som si na raňajky a chalanom sa nechcelo čakať, tak odišli s tým, že sa stretneme v sedle Javorinka. Kľudne som dojedol a užíval si celkom vtipnú konverzáciu pracovníkov obecného úradu, ktorí pri potravinách začínali svoj deň. Prišiel starosta, rozdelil úlohy a už sa všetci rozchádzali do práce.

Aj ja som sa vydal na dnešnú cestu, ktorej úvod viedol po hlavnej ceste. Viac ako tri kilometre a sústavné stúpanie ma doviedli do sedla, kde čakali Peťo s Jokom. Následne sme pozvoľne stúpali lesnými cestami, naskytovali sa nám naozaj krásne výhľady, v Šumiackej priehybe sme si vychutnávali pohľad na Kráľovu hoľu. Opäť, ako aj v predchádzajúce dni, sme boli na ceste sami, nikto pred nami a ani oproti nám nešiel.

Skutočne panenské, ešte masovým turizmom neobjavené kúty Slovenska. Možno by stálo na zamyslenie, ako aspoň časť turistov dostať aj do týchto končín. Sú tu krásne lesy, lúky, relatívne veľa prameňov chutnej vody, nádherné ďaleké výhľady a hlavne božské ticho. Aj napriek stúpaniu sme si stolickú časť trasy vyslovene užívali. Prešli sme okolo zrubu Janka pod Kyprovom, kde sa dá taktiež ubytovať po dohode s lesnou správou. Celá cesta by bola vhodná aj na bicykel, s výnimkou posledného úseku, ktorý nabral na strmosti.

Cesta sa zmenila na chodníček a na pár miestach boli pomerne exponované úseky. Vyústením na vrcholovú lúku sa chodník vyrovnal a v trojici sme prišli k vrcholovému krížu na Stolici a smerovníku, ktorým končí Rudná magistrála. Tu je to miesto, kde končíme. Pripravili sme si obed, na vrchole sme stretli dve skupinky turistov, ktorí prišli od Telgártu.

Hľadať výhľad na Skale na opačnej strane lúky nemalo veľký význam, pretože opar, ktorý pokrýval oblohu, bránil výhľadu. Krátko sme zhodnotili spoločnú cestu, plánovali ďalšie turistické podujatia, a keďže aj my, aj Joko sme chceli stihnúť spoje domov, tak sme sa rozlúčili. Joko ide do Telgártu, skadiaľ má spoj do Banskej Bystrice, my sme sa vybrali opačným smerom do Muránskej Zdychavy.

Cesta viedla opäť lesom, rúbaniskami, vysokou trávou a malinčím. Bolo na nej poznať, že je menej frekventovaná ako cesta, ktorou sme vyšli na vrchol. V niektorých úsekoch bola tráva s malinami vyššia ako my, tak sme si opäť museli dávať väčší pozor, kam stúpame a či sa náhodou niečo okolo nás nepohne. Časť chodníka viedla malými potôčikmi, ktoré tu vytvoril nočný dážď.

Prešli sme okolo spomienkového miesta, kde počas vojny zahynuli vojaci. Pekne upravené miesto pietnej spomienky, počítali sme s tým, že aj chodník bude upravený. Ale opäť bol náš odhad nesprávny, znovu sme sa ponorili do zarastených úsekov chodníka, skoro nepreniknuteľných lesných zákutí a zasa raz do vysokej trávy. Cestou dolu sme z diaľky počuli hrmenie, vnímali sme jeho pomalé približovanie a dúfali, že nebude treba vyťahovať pršiplášte.

Na Skalici s poľovníckou chatou Anka sme stretli rodinku na výlete. Keď ich otec skonštatoval, že ďalej dnes nepôjdu kvôli počasiu, bolo vidieť na tínedžeroch, ako sa im uľavilo. Pripomenulo mi to moje mladé časy, keď som nemal veľmi rád dlhšie turistické pochody a ešte aj počas strednej školy som obyčajne protestoval, ak sme ako trieda mali v rámci výletu niekde šliapať. Kto ma pozná až teraz, nemôže tomu ani uveriť. Ale možno to tak prežívali viacerí. Tajne dúfam, že aj moje deti, keď teraz frflú pri dlhších túrach, niekedy v budúcnosti zmenia postoj a budú relaxovať v prírode podobne ako my.

Cesta nakoniec vyústila na lúkach nad Muránskou Zdychavou, ktoré občas prerývali hlboké výmole, ktorými sa aj chodník púšťal nižšie a nižšie. Kúsok nad obcou je nutné prekročiť na cestičke elektrický ohradník, aby ste mohli pokračovať chodníkom do dediny. Treba dávať pozor, aby ste nesvietili ako v jednom z Troškových filmov. V jednom z dvorov sedel na priedomí starší pán, ktorého sme sa pýtali, že či tu majú krčmu. Odpoveďou sme sa spolu pobavili: „My tu nemáme peniaze, nie to ešte krčmu.“

Revúcka vrchovina - Turecká, 954 m (20. 08. 2020)

Súčasťou Slovenského rudohoria, medzi Volovskými vrchmi, Stolickými vrchmi a Slovenským krasom sa nachádza rozlohou malé, ale pekné pohorie Revúcka vrchovina s najvyšším vrcholom Turecká. Okresné mesto Rožňava je začiatkom našej vychádzky na vrchol. Auto zaparkujeme kúsok od železničnej trate na parkovisku a onedlho sa ocitneme v peknom lese. Prechádzame nad miestnou časťou Rožňavská Baňa a postupujeme lesnou cestičkou chodníkom Pavla Jozefa Šafárika, ktorý nás bude sprevádzať až na vrchol. Po chvíli sa ocitneme na križovatke lesných ciest, kde chodník opúšťa cestu a pokračujeme prudším stúpaním vľavo.

Onedlho budeme pri odbočke k peknému prírodnému skalnému útvaru, ktorý sa nazýva Opičia skala. Po príchode pod skalu si možno vydýchnuť. Ak však chcete dosiahnuť jej absolútny vrchol, je potrebné mať aspoň elementárne zručnosti z lezenia. Na vrchole skaly sa týči historický pamätník v podobe baníckeho symbolu mesta. Výhľad na Rožňavu ako na dlani však určite stojí za uskutočnenie výlezu. My sme však takýmito zručnosťami nedisponovali a nechceli sme riskovať pošmyknutie a pád, tak sme až na samotný vrchol skaly nevystúpili.

Rovnakou trasou sa vrátime na chodník a postupujeme ďalej až do sedla pod Kamenným vrchom, kde sa pripája miestny Náučný chodník Turecká z obce Rudná. Ďalším oddychovým miestom môže byť pozostatok bývalého autobusu Škoda 706 RTO („ertéočka“), avšak jej vnútro nie je práve lákavým miestom na oddych. Jedine tak v zlom počasí, ale dnes je krásne slnečno, tak si len zvonku užijeme pohľad do jej nevábneho vnútra. Tu opustíme zelenú značku a náučným chodníkom pokračujeme okrajom lesa priamo na vrchol.

Posledných niekoľko výškových metrov a prichádzame na krásnu vrcholovú lúku, pokrytú kyprinou úzkolistou. Kvety a trávy nám siahajú až po plecia, niekde dokonca vyššie, avšak slabo vychodený chodník nás neomylne vedie k železnej stavbe rozhľadne na vrchole Turecká. Počkám na ostatných, ktorí sa po ceste trochu zdržali a spoločne vystúpime až na vrchné poschodie veže. Naskytnú sa nám krásne ďaleké výhľady prioritne smerom na sever a východ. Ale aj južným smerom sa dá vidieť pekný kus našej krajiny. Iba výhľad západným smerom je limitovaný, ale to neprekáža. Pred sebou vidíme Volovské vrchy, z ktorých sa vyníma pekný hrebeň, ktorým vedie známa diaľková trasa Cesty hrdinov SNP.

Rozoznávame Pipitku, Osadník, Skalisko, Volovec, trošku ďalej známu Kloptaň. Pri dobrom počasí je možné sa v diaľke kochať výhľadom na vzdialené Vysoké Tatry, my sme však až taký výhľad nemali. Sklonili sme tak naše oči nižšie a krásne bolo vidieť údolie rieky Slaná s obcou Betliar a zámkom, ktorý sme sa ešte dnes chystali navštíviť. Posilnili sme sa na lavičkách pod rozhľadňou, a tentoraz po zeleno značenom chodníku sme sa vybrali na spiatočnú cestu.

Po výraznejšom klesaní prichádzame na križovatku lesných ciest, kde sa nachádza pekný veľký prístrešok a viacero chatiek spolu s prameňom vody. Názov jednej z chát je „Turek“, čo mi prinieslo úsmev na pery a spomienku na klasický film Vesničko má středisková a legendárnu hlášku: „Po žních pújdeš k Turkovi.“ Na toto krásne miesto k Turkovi by som rád šiel hocikedy, nielen po „žních“. Rovnakou trasou sa vraciame na začiatok dnešného výletu. A až takmer na konci našej trasy sme stretli prvých turistov. Celý čas výstupu aj zostupu sme si do sýtosti užili iba nás. Samotný výstup nie je nijak náročný, bez väčších problémov ho zvládnu deti a výhľady z vrcholu stoja naozaj za to. Určite pri najbližšej ceste do okolia Rožňavy odporúčam vybrať sa na pekný vrchol.

Volovské vrchy - Skalisko, 1293 m (05. 07. 2019)

Vrchol Skalisko som navštívil v rámci mojej Cesty hrdinov SNP. Začínali sme ráno v kúpeľoch Štós, no cestu na vrchol opíšem iba od Úhornianskeho sedla. Po príchode do sedla sme našli maringotku známu pre všetkých, ktorí prechádzajú okolo, stále na svojom mieste, a tak naše kroky smerovali k nej. Prvý zábavný moment prišiel pri vstupe do nej, keď bolo treba poriadne vysoko vyšliapnuť, aby sme sa vôbec do nej dostali. Horšie to bolo na ceste z nej, ale to predbieham.

Samotná maringotka predstavuje núdzové miesto na prespatie, ale v každom prípade je to viac ako nič. Roztrhaný premočený slamový matrac nepôsobil práve lákavo. Dokonca sme nemali odvahu si naň sadnúť, nie to ešte zvažovať prespatie na ňom. Ale v čase núdze je čokoľvek so strechou lepšie ako nič. My sme ani neplánovali zostať dlhšie ako nutný čas na obed a kávu.

Postavili sme vodu, zaliali z nej najskôr kávu a pokračovali vo varení polievky. Oproti varili Peťo so Stanom. Nejaký zvláštny pohyb Petra a už sa mu jeho ešus skĺzol z variča. Našťastie mal v ňom dosť hustú konzistenciu toho čo varil, a tak na zemi skončila len malá časť. Pohodlný obed, oddych, boli by sme zostali dlhšie si užívať pohodu, ale dnes máme ešte veľkú časť cesty pred sebou, tak sme zbalili batohy a pokračovali.

Inak, aj obed v prírode, keď sa varí, má svoje čaro. Nielen romantické a pohodové, keď varíme a následne konzumujeme naše špeciality, ale aj opačné, neromantické. A tým je vybaľovanie a následné balenie batohu pri varení. Vždy to zaberie nejaký čas a hlavne po varení opäť všetko pekne naskladať do batohu, aby bol pohodlný a netlačil, niekedy predstavuje peknú výzvu.

Už ako-tak zasýtení sa boríme s ďalším stúpaním. Hneď sa sedlom treba vyjsť na Panský vrch. Cestička príkro stúpala aj ďalej, až sme sa dostali pod vrchol Bielych skál, ktorý obchádzame traverzom, aby sme následne zostúpili do sedla Krivé. Čo sme zostúpili, musíme teraz opäť vystúpiť, aby sme popod Ramzovú prechádzali opäť polomom. Našťastie cesta cez polom bola vyčistená a kráčalo sa na nej veľmi pohodlne.

Teda nie všetkým. Počas cesty pod vrchol stúpania pri Ramzovej a o dosť intenzívnejšie počas klesania som cítil, že bude treba vykonať telesnú potrebu, ktorá však v prírode predstavuje trošku inú situáciu ako doma v pohodlí keramickej misy. Ale to nebol najväčší problém. Tlaky totiž stúpali čoraz intenzívnejšie, a aj keď som si myslel, že sa mi podarí vydržať na Chatu Volovec, nepodarilo sa. Predpokladal som, že to bude rýchle, tak spolupútnici išli pomaly ďalej a zostal som v tráve. No nebolo to rýchle. Počas celého aktu som sledoval, ako sa postupne vzďaľujú, prišli pod ďalší oblúk chodníka, obzreli sa a postupovali ďalej. Ja som tam medzitým s vypúlenými očami a červenými lícami bojoval. Nuž podrobnosti nebudem radšej rozoberať, v konečnom dôsledku bol proces úspešne ukončený, tak som začal vystupovať posledné stúpanie dnešného dňa, smerom za mojimi parťákmi.

Pridal som do kroku, očakával som, že na konci rúbaniska, kde sa chodník prudko stáčal a ďalej viedol hustým lesom, ma počkajú. Avšak moje očakávania neboli naplnené. O to viac som zrýchlil kroky pretože cesta viedla ihličnatým lesom, kde sa mi za každým stromom zdalo, že sa niečo pohybuje. Začínalo sa pomaly stmievať, tak som si pre istotu pustil dosť hlasno hudbu a dúfal som, že každú chvíľu dobehnem mojich spolupútníkov. Nuž veru dosť piesní odohralo, kým som ich konečne zazrel čakať ma na chodníku. Mali sme toho na dnes všetci dosť, tak posledné úseky cesty na Skalisko boli prejdené veľmi rýchlo, s pocitom, nech to máme za sebou.

Zaujímavosťou bolo pre mňa vedro zavesené na strome vedľa chodníka. Nazrel som doň, ale okrem pár popadaných listov som nenašiel nič zaujímavé. Ale načo slúži, to sme nezistili. A možno práve na to, aby iba vzbudzovalo zvedavosť u tých, ktorí prechádzajú okolo. Posledné kroky smerom na vrchol a sme na krásnej vyhliadke, na Skalisku.

Nádherný výhľad na všetky strany aj napriek studenému vetru spôsoboval veľmi príjemné naplnenie dnešného dňa. Dobitie energie, uvoľnenie, úsmevy, vrcholy, ktoré boli ešte pred dvomi dňami iba niekde na obzore sú pomaly na dotyk. Vychutnali sme si to teda poriadne. Vietor však mal svoju silu a aj jeho chlad nás donútil pobrať sa na posledný úsek, ktorým sa zároveň odpájame z červenej značky.

Čaká nás prudké klesanie lesom na Chatu Volovec. Dávame si riadne pozor, ďakujeme, že nie je napršané, no aj napriek tomu sa nám na pár miestach riadne šmýka pod nohami. Len som očakával, kedy niekomu vyletia nohy a ocitne sa v polohe ležmo. Našťastie sme všetci úspešne zišli 150 výškových metrov a pred nami sa rozostúpili stromy a vidíme strechu nášho nocľažiska.

Hneď ako sme tam prišli, museli sme sa osviežiť pekne studeným pivom, prípadne kofolou, ktoré teda iba tak zasyčali. Príjemná chatárka a ochotný chatár nás ubytovali, mali sme izbu iba pre nás štyroch, zložili sme si veci a dohodli sa, že si dáme práve varený fazuľový guláš. Do času dovarenia gulášu sme si našli miesto pred chatou a s pivkom v ruke zaslúžene relaxovali. Medzitým prišiel Jano a taktiež sme na chate opätovne stretli pútnika Ľuba. Okrem pokecania, som sa od chatárky dozvedel, že je možné využiť vonkajšiu sprchu, ktorá je napájaná priamo z prameňa, ale je možné, že v hadici sa nachádza trochu ohriata voda.

Vzhľadom na potrebu osprchovania som ignoroval studenú vodu a podstúpil procedúru. Voda bola naozaj ľadová, ale splnila svoj účel telesnej očisty. Ostatní mali z toho celkom peknú zábavu, hlavne keď sa minula voda z hadice, ktorá bola o pol stupňa teplejšia ako priamo z prameňa. Veru som si aj zakričal, keď prišla na rad ľadová.

Aj chatárka nakukla spoza rohu, no keď ma videla nahého iba sa zasmiala. Neviem, neviem, či by sa aj nepridala a neumyla mi chrbát, ale žena, ktorá mi držala hadicu, ma obránila.

Na zohriatie bol super práve dovarený guláš a večeru som doplnil varenou čokoládou. Obe boli fajn, obe zohriali, no keďže vonku sa dosť ochladilo, presunuli sme sa všetci do chaty. Chatár mal dosť veľkú “slinu”, nielen na chatárku, ale aj na pohárik, tak nám ponúkol viackrát na účet podniku malý štamperlík, aby mohol aj on. Avšak asi sme ho moc nepotešili, ani jeden z nás totiž nemal chuť pred zajtrajšou etapou si dať viac pohárikov. Tak sme sa poďakovali, vyplatili útratu a pomaly sa uložili na spánok. A musím povedať, že ešte som ani neležal a už som spal. Jednoducho paráda.

Fotogaléria k článku

+37 ďalších fotiek