V rozhovore sa dočítate:

• na akých zaujímavých miestach bol Mišo tento rok,
• čo musí mať vždy v batohu,
• v akých topánkach chodí a koľko mu vydržia,
• ako sa stravuje.

Kedy si začal chodiť na viacmesačné výlety po svete?

V rokoch 2008 a 2009 som bol 15 mesiacov v južnej Amerike. Po dvoch rokoch to bolo 15 mesiacov v Ázii. V 2015 som bol 4 mesiace v Indonézii a Papui - Novej Guinei. V 2018 dva mesiace Pakistan a India. O rok neskôr som strávil 6 mesiacov na hrebeňovke Pacific Crest Trail v USA. Minulý rok som strávil 8 mesiacov v Columbii, Mexiku, Guatemale a USA. A tento rok som od februára do septembra prešiel 2500 kilometrov v južnej, strednej a severnej Amerike.

Prečo si začal chodiť na také dlhotrvajúce cesty?

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Do južnej Ameriky som šiel po tom, čo som bol 9 mesiacov ako dobrovoľník vo Fínsku, počas vysokej školy. Po jej skončení som rozmýšľal, čo by som mohol robiť. Najlepšie, čo som vedel robiť, bolo snowboardovať. V zime som sa stal inštruktorom a cítil som, že chcem ísť z Európy niekam ďalej. V apríli 2008 som išiel na európsku dobrovoľnícku službu do Uruguaja.

Na Vianoce som sa plánoval vrátiť z južnej Ameriky domov, ale bolo mi tam dobre, tak som sa rozhodol ostať až do augusta, kedy má moja mama narodeniny. Vrátil som sa domov, a keď som už bol týždeň, dva doma, najradšej by som vzal ruksak a išiel niekam znovu.

Z čoho žiješ, keď si na cestách?

Chodil som najmä do Južnej Ameriky a do Ázie, kde sú nízke náklady na život. V USA, Európe a Kanade spím v stane, kupujem si jedlo iba v potravinách. V priebehu minulého roka som si rátal náklady. Či už som bol v Kolumbii, v Guatemale, Mexiku alebo v USA, boli moje priemerné náklady na deň 10 eur, ale v Kolumbii či Guatemale som z mesta do mesta išiel autobusom a v priebehu dňa som aspoň raz jedol v reštaurácii. V USA som iba stopoval a jedol som len v potravinách.

Čomu sa venuješ počas zimy?

Od októbra do apríla - mája organizujem cestovateľský festival Cestou-necestou. Píšem knihy a predávam zábery do fotobánk. Tie druhé dve činnosti mi však prinesú možno 50 až 100 eur mesačne.

Dá sa vyžiť z organizovania festivalov?

Dá, no v priebehu tohto a minulého roka to nebola žiadna sláva kvôli covidu. Preto som aj tento a minulý rok odchádzal už v januári.

Tento rok si bol najprv v Južnej a Strednej Amerike – Ekvádor, Peru, Panama, Kolumbia, Kostarika, Nikaragua, El Salvador. Podľa čoho si vyberáš lokality, kam pôjdeš?

Pôvodne som chcel ísť do Ázie. Ale karantény a lockdowny prechody medzi krajinami komplikovali. Preto som šiel opäť do Ameriky. V strednej ani v Južnej Amerike Slováci nepotrebujú víza, teda na kontinent. Do USA mám desaťročné víza. Do Kanady som musel online vyplniť ETA.

Posledné roky si vyberám len krajiny, kde sú hory. Ak idem do civilizácie, spávam u domácich cez couchsurfing, keď sa presúvam z jedných hôr do druhých. V horách spím väčšinou v stane. Odkedy som šliapal Pacific Crest Trail, odvtedy chodím len z hôr do hôr. Historické pamiatky veľmi neriešim.

Išiel si však aj kratšie túry, napríklad jednodňové a viacdňové.

Celá Stredná Amerika má len jednodňovky a dvojdňovky, je tam len jeden diaľkový trail v Kostarike, ten však vynecháva najvyššie hory, takže to ma veľmi nelákalo.

Čo sa ti najviac páčilo z tohtoročných túr?

Už v 2009 som chcel ísť túru Cordillera Huayahuash, no nestihol som. Táto túra sa chodí 6 až 8 dní, keďže trasa má varianty. Človek ide cez sedlá s nadmorskou výškou 4500 metrov. Obvykle sa to chodí v skupinách so sprievodcami, s mulmi.

Absolvoval si najprv aklimatizáciu?

Keď pred sebou vidím hory, chcem tam hneď ísť. Na úvod som to možno trochu prehnal, už na druhý či tretí deň ešte v januári v Ekvádore som išiel takmer do 4 000 metrov, kam sa dá ísť autom a dal som si len malú túru. V priebehu februára som vyšiel päť hôr, ktoré sú vyššie ako 5000 metrov, dokonca do 6 000. V apríli som bol v Kolumbii na jednej štvortisícovke.

Priletel do Limy, ktorá je na úrovni mora, v pondelok nadránom a už v stredu na obed som začal túru Cordillera Huayahuash a bol som v provm sedle s výškou 4600 metrov. Išiel som pomaly, ale išlo to. No v priebehu 4. a 5. dňa, keď som prešiel za jeden deň obvykle dvojdňovú porciu a pol dňa lialo, som prechladol a začali žalúdočné problémy, ktoré ma potom v Peru sprevádzali do konca pobytu. Bolesť hlavy som nemal vôbec, ale cítil som, že tam je riedky vzduch a išiel som pomaličky.

Je to bezpečné? Hovorí sa, že človek nemá chodiť sám na túry, alebo má dať vedieť, kam ide a kedy sa vráti.

Rodičom dávam info, kam idem a kedy sa ozvem. Často sú jediní, ktorí to vedia. Niekedy hovorím aj domácim, ale neviem, či by sa vôbec vedeli zorientovať na mape. Skoro všetky túry posledné roky som išiel sám, hoci radšej by som mal spoločnosť, ktorá by išla viac-menej rovnako. No ísť na niekoľko mesiacov preč, to si dokáže málokto zabezpečiť. Na Cordillera Huayahuash som pol dňa išiel s párom z Bulharska, a potom ešte jeden deň s americkým párom.

A domáci, u ktorých spíš, nemajú záujem si s tebou vybehnúť napríklad na jednodňovku?

Ani veľmi nie. Kolumbia, Ekvádor, Južná Amerika - tam máloktorí domáci chodia do hôr takým spôsobom ako my tu v Európe. Keď som bol v Kanade, v priebehu pacifickej hrebeňovky sa mi ozvala jedna Slovenka, s ktorou som išiel na krátku túru a teraz sme rovnako dali nejaké krátke túry.

Čo sa týka domácich, tak v Nikaragui som išiel s jednou domácou na niečo podobné, ako je tu Slavín. A to už označila za výstup.

Na akých zaujímavých miestach si bol ešte tento rok?

Bola to túra Cordillera Blanca Traverse, má vyše 200 kilometrov. Dozvedel som sa o nej posledný rok, tak som bol aj rád, že mi Peru nevyšlo predtým. Ide o túru, ktorú si na mape pozrel jeden Austrálčan v roku 2012, kadiaľ by sa dalo cez pohorie ísť. Má to 12 až 14 sediel cez 4500 m, niektoré cez 5000, a nevedel, či to vôbec bude priechodné. Prešiel to, mapu zverejnil až teraz v auguste po tom, ako som tam ja bol. Mal len textový popis, ako išiel, na mape som to hľadal sám. Túto túru išlo doposiaľ veľmi málo ľudí.

Vedie to po chodníkoch, alebo voľným terénom?

Spája to niekoľko chodníkov cez sedlá, kam však chodí len málokto. Bolo tam aj dosť kilometrov mimo chodníkov. Vynechal som dve najvyššie sedlá, lebo som tam bol v máji a bolo tam veľa snehu, on to išiel v auguste.

Žijú v Cordillerách nejaké šelmy?

Ja som nijaké zviera nestretol, ano stopy som nevidel.

Na čo by si tam mal dať turista pozor?

Na počasie a na terén.

Spomínal si mi, že zaujímavá bola aj Wind River High Route.

Áno, to je už v USA. Je to najkrajšia túra v Amerike pod 48 rovnobežkou, čím sa myslia všetky štáty USA s výnimkou Aljašky a Havaja. Ide po hrebeni, často mimo chodníkov. Bežne sa chodieva od polovice júla. Tento rok tam bolo viac snehu než obvykle a ja som navyše vyštartoval začiatkom júla.

Je niekoľko možností, ako trasu ísť, podľa viacerých Američanov, ktorí to prešli. Najviac sa chodí asi tá od Andrewa Skurka. Tento variant je však veľmi vysoko položený a bolo tam ešte viac snehu, v ktorom som aj tak išiel už týždeň a nemal som na to ani výbavu, ani dosť jedla, tak som si po tých siedmich dňoch vybral inú alternatívu.

Zaujímavá bola aj Great Divide Trail – túra v kanadských Rockies, má asi 1200 kilometrov, spája rôzne chodníky. Časť vedie aj mimo chodníkov, treba sa predierať cez vŕby a ich korene, musíš zapájať ruky. Ročne ju prejde 20 až 50 ľudí. Má rôzne úseky, ja som už prešiel väčšinu trailu. V priebehu dňa som prešiel iba 15 až 18 kilometrov, pričom na ľahšom teréne prejdem za deň aj 48 kilometrov.

Pamätám si našu dvojdňovú túru v Denali parku na Aljaške, ktorá viedla mimo chodníkov. Celý deň sme sa brodili potokmi, predierali vŕbami, obchádzali húštiny, zabárali sa do čučoriedia. Za deň sme prešli asi 6 kilometrov a boli sme úplne odrovnaní.

Z Aljašky mám podobné skúsenosti, bol som tam šesť týždňov. Od Anchorage som sa vydal na polostrov Kenai a potom na sever, až po národný park Denali, v ktorom som bol sedem dní.

Aké sú tam teraz podmienky na vstup a možnosti túr?

Možností je viacero. Prvá je, že turista príde len na jednodňový výlet. Vlastným autom sa môže ísť prvých tuším 15 kilometrov. Raz ročne je v národnom parku lotéria a vyberú ľudí, ktorí môžu ísť jeden deň v septembri svojím autom tak ďaleko, ako sa im podarí. Vzhľadom na počasie to môže, ale nemusí byť ďaleko.

Po prvých 15 kilometroch sa dá pokračovať iba autobusmi, tie stoja okolo 60 dolárov. Treba si ich zarezervovať dopredu. Dá sa to len cez telefón vrátane údajov z platobnej karty. Platiť môžete aj na mieste. Obvykle majú zopár miest voľných, ak nie, treba čakať dve tri hodiny na ďalší autobus. Takto som cestoval ja, lebo som nechcel zadávať svoje údaje cez telefón. Či sa dá platiť aj v hotovosti, neviem.

Autobus ide ešte približne 60 km v národnom parku Denali, popri trase sú kempy, ktoré si treba tiež zarezervovať. Ak chcete spať mimo kempu, treba si vybaviť backcountry permit. Jeho obrovské údzemie je rozdelené na asi 70 jednotiek, tzv. unitov. V jednom unite môžu spať počas jednej noci 4 až 8 ľudia. Nocľah sa rezervuje zdarma, s tým permitom vás potom pustia do autobusu. Nocľahy sa dajú zarezervovať iba 14 dní dopredu. Unit si turista vyberie sám. Vybral som si ich niekoľko, napísal som, v ktorom chcem byť koľko nocí, a oni mi to potom naplánovali podľa ich možností.

Stále platí, že predtým musíš absolvovať školenie?

Áno, na správe národného parku. Kontrolujú aj to, či má človek bear canister alebo si ho môže požičať. Alebo či má ursack - kevlarové vrece, ktoré by medveď nemal otvoriť. V porovnaní s bear canisterom je oveľa ľahšie. V niektorých parkoch ho však neakceptujú, napríklad v Yosemitoch. Majú zverejnené na webe, kde sa ursack akceptuje a kde nie. Argumentujú tým, že medveď to rozmačká a ľudia by potom to jedlo vyhodili.

Podarilo sa ti vidieť vrchol najvyššej hory Denali?

Nepodarilo, len asi o týždeň z diaľky z iného pohoria. Nepodarilo sa mi dostať ani k známemu jazeru Wonder lake. Stal sa geologický jav, ktorý sa deje asi raz za 20 - 30 rokov. Niečo puklo v ľadovci Muldrow Glacier a celý sa rýchlo posúval, nedalo sa ísť ďalej do sedla s výhľadom na ľadovec, ako som plánoval.

Čo musíš mať vždy v batohu?

Vždy mám to isté, ale keď idem na viac dní, mám aj stan, spacák a karimatku. Nosím niečo nepremokavé, jedno alebo dve krátke tričká, dlhé tričko, jednu páperovú a jednu nepremokavú bundu, merino dlhé nohavice, krátke nohavice a nepremokavé nohavice. Ak je zima, tak mám aj rukavice a čiapku. Vždy niečo na jedlo. Varič som mal tento rok iba na prvej túre v Peru. Inak som chodil bez neho kvôli ušetreniu hmotnosti, ani nie variča, ale plynovej kartuše.

Nechýbali ti teplé tekutiny?

Trochu hej, ale tá hmotnosť mi prekážala. Na druhej strane som mal dva a pol kilogramu v elektronike a batériách. Sú extrémisti, ktorí majú hmotnosť batohu štyri a pol kila aj so spacákom a komplet výbavou, ja mávam 8 - 9 kíl.

Nosíš si teda suchú stravu?

Nosievam si aj lyofilizovanú, ak ju aj zaleješ studenou vodou, zmäkne, len to dlhšie trvá. Skvelé sú ovsené vločky, tie si zalievam večer. Dávam do toho kakao a hrozienka, respektíve ovocie. Kuskus je aj v studenej vode hotový za desať minút a je super v tom, že sa dá pripraviť na slano aj na sladko.

Denne jem 300 - 400 gramov sladkého, pričom ľubovoľne veľké balenie nutely vydrží dva dni. No, kilogramová možno tri dni. Prázdna fľaša potom slúži na skladovanie odpadkov.

Upravuješ si vodu, aby bola pitná?

Na všetky túry nosím so sebou vodný filter.

V akých topánkach chodíš?

Tento rok som si bral do Ameriky aj veľké vibramy, ale tie som používal, len keď som išiel nad 5000 metrov. Ostatné chodím v trailrunneroch, ideálne bez goratexu. Keď brodím rieku alebo prší, tak mi oveľa rýchlejšie vyschnú. Podľa jednej štúdie americkej armády, ak máš o pol kila viac váhy na nohách, je to, akoby si mal o niekoľko kíl viac v batohu. Na tej pacifickej hrebeňovke som nevidel nikoho, kto by to šiel vo vysokých topánkach. Samozrejme, nízke topánky sa opotrebujú oveľa viac. Tento rok som potreboval päť párov.

Píšeš ďalšie knihy?.

V novembri vyjde kniha o Kolumbii, v apríli o Mexiku, Guatemale, Colorado Traile a Aljaške z minulého roka. O tohtoročnom cestovaní by mal vyjsť kniha na jeseň 2023, k tomu sa ešte musím stretnúť s vydavateľom.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek