Celý príbeh sa začína na dne doliny Krma v Júlskych Alpách. Večer som sa tu zašil do lesa, lebo neviem ako to v Slovinsku funguje v národných parkoch a predsa na chate spať nebudem. Veď som tulák! Ráno je všetko mokré od rosy plus je tu všade kopec kliešťov. Rýchlo len nahádžem veci do batoha a idem k ceste. Tu zas všetky veci vyhádžem a usporiadam si ich tak, ako to mám v batohu naučené. Ako tak tlačím veci dnu, prefrčí okolo mňa viacero áut, ktoré mieria hlbšie do doliny. Ľudia si chcú skrátiť cestu na Triglav. Až na jedného turistu, ktorý rezkým tempom prejde popri mne. Po anglicky sa pozdravíme a frčí ďalej. Pár minút ešte pracem veci dnu a potom sa hore dolinou vyberám tiež.

Je to tu fakt fascinujúce. Obrovské vápencové steny sa mi dvíhajú 1500 až 2000 m nad hlavu a dnes sa musím vyškriabať na ich najvyšší bod. V hlave mi skrsne nápad, že dobehnem turistu, čo okolo mňa prefrčal. Nasadzujem teda tempo a cestou sa ešte zastavím pri chutnom horskom prameni. Vody asi veľa nebude, a tak si naberám aj do zásoby. Konečne začína prvé prudšie stúpanie. O pár minút dobieham turistu z rána. Veď karpatský kamzík sa predsa nemôže nechať zahanbiť nejakým alpským! No nie?

Opäť sa zdravíme a postupne strácam turistu za chrbtom. Chvíľu počujem ako sa snaží ísť mojím tempom, ale potom to vzdá. Na pár minút mu ujdem, no potom sa začínam škvariť. Musím zastaviť. Vyzliekam si bundu a dávam si dobrej chladenej horskej vody. Medzičasom ma však chlapík dobieha a už sa smejeme, že dnes sa budeme celý deň naháňať. Ideme chvíľu spolu a pýtam sa odkiaľ pochádza. Hovorí, že z Poľska. Okamžite prepínam do slovenčiny a hovorím: „Tak to si teda rozumieme?“ Poliak hneď prikývne a prepína do poľštiny. A tak sa bavíme v rodných jazykoch. Inak, nechápem Slovákov, čo nerozumejú Poliakom. Veď je to úplne v pohode.

Rozoberáme rôzne témy o turistike a zisťujem, že chlapík ma prelezené celé Tatry. Pravidelne chodí na Žabí kôň a Ganek. Vraj je tu na dovolenke so ženou, ale poranila si včera členok, a tak dnes ide sám. Prišlo mi to tak, ako by bol aj rád, že sa jej na deň zbavil. Vraj chodí dosť pomaly. Na jednej malej lúke si Poliak (už si nepamätám jeho meno, budem ho menovať takto) rozhodne dať prestávku a ja si hovorím, že dnes kašlem na to a pôjdem s ním, keď sme sa takto stretli.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Stúpanie na Triglav je vskutku výživné. Celých 13 km neustále do kopca, ktorý je stále viac prudký. Občas neprehľadné chodníky a protivná vápencová šotolina. Postupne predbiehame všetkých turistov, ktorí sa ráno vyviezli až na koniec doliny. Kde-tu započujem slovenčinu, ale veľmi to neriešim. Však mám poľského kamaráta. Na chate pod Triglavom si dávame dlhšiu prestávku. Až ma miestami trhá, že by som šiel hore. Poliak však oddychuje a šteluje sedák i prilbu. Odložím si ruksak na chate. Beriem si iba pár základných vecí, nech som na záverečný výstup ľahký.

Jediný buran

Doslova som jediný buran na celom Triglave. Každý tu má sedák a prilbu. Ja mám však v paži. Na vrchol vedie od chaty zaistená ferrata. Nie je to však nič náročné a dá sa to zvládnuť aj bez sedáka. Pokiaľ sa teda nebojíte. Strmo po hrebeni stúpame na Malý Triglav. Cestou vtipkujem, že idem český štýl "na burana", až kým za chrbtom nezapočujem češtinu. Hneď sa pýtam, odkiaľ bratia sú a vraj z Brna. Od skupiny nad nami hneď počujem: „Ná a my sme z Púchova!“

Pekným skalným hrebienkom sa postupne dostávame pod vrchol. Nasleduje záverečný výstup. Keď prichádzame na vrchol, traja mladí Slovinci tu púšťajú akési národné pesničky z repráku. Keď v tom začne zrejme refrén a všetci prítomní Slovinci sa postavia a začnú spievať „Slovénia! Slovénia!“ a nejaké ďalšie slová, ktoré si nepamätám. Pekný moment. Ako keby som prišiel na Kráľovu hoľu a všetci by tam zborovo začali spievať „Na Kráľovej holi, stojí strom zelený“. Potom si len sadneme a vychutnávame si výhľady.

Jedna dievčina sa mi snaží po anglicky vysvetliť, či jej urobím fotku, no keď vidím, že je Češka, tak jej na to poviem: „Kašli na to ja som zo Slovenska.“ Klasicky sa potom fotíme, počúvame ďalšie slovinské národné pesničky a kŕmime drzé vtáky, čo sú schopné človeku vytrhnúť jedlo aj z úst. Poliak volá manželke, že je na vrchole. Spomína, že išiel s kolegom zo Slovenska. Najviac ma však pobaví, keď povie: „Jechaliśmy w brutalnym tempie.“

Občas ma opäť trochu trhá, že by som išiel dole. Na poobedie hlásia búrky, no čakám, kedy sa poberie kamarát z Poľska. Hore strávime dobrú hodinu a potom sa poberieme preč. Cesta dole však trvá dlhšie ako hore. Dosť nás brzdia pomalé skupinky turistov, ktorí sa až extrémne istia a idú pokakaným krokom. Za sebou počujem nadávať nejakého Slováka, že čo to ide pred nami za idiotov. Ja si zas v hlave hovorím, že nie každý musí mať dostatok odvahy, aby išiel rýchlo. Dnes sa nikam neponáhľam, aj keď búrky sú niekde za rohom. Nestrčím predsa niekoho z kopca len kvôli tomu, že ide pomaly.

Konečne opúšťame ferratu a vraciame sa na chatu. Poliak za celý čas nevyužil sedák. Neviem či zo solidarity so mnou alebo to nepotreboval. Na chate nachádzam batoh tak, ako som ho ponechal. Aj napriek tomu, že odkladací priestor nikto nestráži a nabíja sa tu plejáda rôznych mobilov, tak nikto nič neukradne. Krásna to krajina. Spolubojovník sa mi v chate akosi stratil. Sedím teda pri batohu a žujem ďalší keksík. Vtom však prichádza Poliak s dvomi pivami a pýta sa ma aké chcem. Hovorím mu, že pivo nepijem. Nato mi odpovedá: „Slovák, čo nepije pivo? Tak tomu teda neverím.“ A strčí mi ho do ruky.

Nepomáha žiadne presviedčanie a pivo ostáva u mňa. Je mi ho však ľúto len tak nechať niekde v chate, keďže je tu samozrejme drahé. Strčím ho teda do ruksaku a z chaty sa poberáme ďalej. Ešte chvíľu ideme spolu a potom sa naše cesty rozchádzajú. Poliak sa vracia späť, tam odkiaľ išiel ráno a ja idem na druhú stranu pohoria. Sľúbime si, že sa možno niekedy stretneme v Tatrách, aj keď obaja vieme, že sa to zrejme nestane a vidíme sa poslednýkrát.

Rýchlo klesám k chate Vodnikov dom. Tu ma dobieha krátka prehánka, a tak sa schovám v chate. Rozmýšľam, že by som tu ostal aj na noc. Nakoniec však pokračujem. Celý deň sa teším, že sa večer okúpem v rieke Mostnica. Cestou k nej ma zastihne ešte pár prehánok, ale z búrok nakoniec nič nie je. Pri rieke však ostávam nemilo prekvapený. Tečie totižto cez asi 20 m hlboký kaňon. Takže kúpeľ by to bol asi prvý a aj posledný. Spať idem teda spotený, tak ako aj v predošlé dni.

Všade len pivo

Ráno musím dokúpiť zásoby a vrátiť sa späť na hrebeň. Čaká ma opäť strmý výstup z údolia do takmer 2000 m. Chcem byť teda čo najviac ľahký a beriem si iba pár deci vody. Ráno stihnem doslova zožrať polku melóna pri obchode. Dve české turistky na mňa pozerajú ako na somálske dieťa. Nuž zjesť asi 3 kg melónu vydesí aj bratov Čechov.

Popri Bohinjskom jazere sa presúvam pod hrebeň a začínam pozvoľna stúpať. To sa však rýchlo zmení a som v strmáku ako hovädo. Je to niečo ako výstup na Hnilickú Kýčeru zo sedla len päťkrát väčší. Zásoby vody sa mi rýchlo míňajú. Keď sa dostávam nad hornú hranicu lesa, tak sa do mňa ešte poriadne oprie slnko. Obzerám sa po nejakej vode, ale nikde nič. Dostávam sa až na hrebeň do sedla, kde stretávam veľkú partiu českých turistov. Pýtam sa, či nevedia o nejakom prameni. Nič však cestou nevideli. Z batoha vyťahujú jedine Plzeň a ponúkajú ma. To mám len pocit, či každý český turista pri sebe nosí aj basu piva? Poďakujem za ponuku, ale až v takej zúfalej situácii zatiaľ nie som.

Pokračujem teda po hrebeni, ktorý sa ponáša na Západné Tatry. Stále hore-dole po pekných alpínskych lúkach a občas prídu dosť exponované úseky. Musím teda dávať pozor, kde stúpam, aby som nezletel do doliny o 1500 m nižšie. Je tu naozaj krásne, ale prestávky mám čoraz častejšie. Som totálne upražený a smädný. Ešte asi 2 km a mal by som prísť k horskej chate. Žužlem posledné kyslé cukríky a pomaly napredujem. Konečne ju vidím. Je priamo na vrchole strmého kopca. Doteperím sa k nej a vbieham dnu.

Chatárky sa pýtam, či tu majú niečo na pitie. Vodu, čo majú, nie je pitná, lebo ju zberajú zo strechy. Z ponuky nápojom im dnes ostalo bohužiaľ len pivo. No mňa asi šľak trafí!!! Všade len pivo! Doslova nasratý sa otáčam a bez uvažovania kráčam po hrebeni. Ani po ďalších 2 hodinách po vode ani stopy. Už som celkom v zúfalej situácii, a tak vyťahujem pivo, ktoré mi kúpil Poliak pod Triglavom. Či chcem alebo nechcem, dnes mi bolo pivo súdené a musím ho vypiť. Ochutnávam ho a zisťujem, že je rovnako hnusné ako každé iné.

Nechápem ako toto ľudia môžu s chuťou piť. Nuž ale sto ľudí, sto chutí. Nebolo to moc chutné, no hneď je mi lepšie. Aspoň trochu som zmiernil dehydratáciu. Nechápem, ako som doteraz od rána mohol fungovať. Môže za to asi melón z rána. Ešte asi štyri hodiny klesám do údolia. Samozrejme, po vode ani stopy. Až keď sa dostanem k malému motorestu, tak drzo vbieham dnu.

V zadnej časti verandy vidím umývadlo. Prvého čašníka, čo vidím, sa pýtam, či je voda pitná. Vraj áno. Hneď na to mi začne vysvetľovať jej minerálne zloženie a aké testy na nej robili. "Ale mňa to netrápi, hlavne, že je pitná!" pomyslím si. A už aj logám hektolitre vody. Okolití hostia na mňa pozerajú akosi podivne, no ja som v raji. Doplním ešte aj do fľašiek a idem ďalej. Hovorím si, že som bol celkom drzý. Len tak som tam nabehol a nakoniec si nič neobjedal. Nuž ale iná možnosť nebola a čas ma tlačí. Len tak-tak prichádzam na pekné miesto, kde ostávam na noc.

Zrejme by som to vtedy nejako prežil aj bez piva, no bolo by to určite oveľa náročnejšie. A tak mi raz v živote to prekliate pivo dopomohlo neskapať od smädu niekde na hrebeni v horách. No piť ho za to určite nezačnem.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek