Dlhé týždne bol malokarpatský región zaseknutý na nesprávnej strane inverzie. Posledný novembrový víkend však vyšlo slnko a tak bolo treba vyraziť. Voľba padla na nedeľu. Po úspešnom nasadnutí do auta sme pôvodný plán na návštevu Schneebergu z viacerých dôvodov zavrhli. Nevyšiel nám skorý štart a dni sú krátke. Nemali sme Maťkov občiansky preukaz a na hraniciach sú teraz kontroly. No najdôležitejším dôvodom bolo, že Malé Karpaty mali mať podľa Meteoblue viac slnka ako Schneeberg.

Výhodou Vysokej je ľahká dostupnosť. Autom z našej strany Bratislavy je to cez Pezinskú Babu do Kuchyne len asi 50 minút. A tiež vrchol nie je od dediny ďaleko, hoci prevýšenia na malokapratské pomery je dosť. Preto je to dokonalý cieľ na krátke jesenné dni.

Z Kuchyne na Vývrat

Kedysi sme zvykli chodiť autom až na Vývrat. Tam však s príchodom Haščákovho luxusného poľovníckeho rezortu (viac o ňom tu) osadili zákazovú značku a krajnice cesty ohradili, aby sa tam nedalo parkovať. Pred zákazom sa na pankáča ešte vojde 7 - 8 áut, no to sme nechceli riskovať v slnečnú nedeľu. Zaparkovali sme preto v Kuchyni, na tom konci dediny, kadiaľ vedie modrá značka. Na Vývrat je to odtiaľ asi 40 minút v miernom tempe.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vždy fascinuje na rezorte Vývrat ten trojmetrový kamenný plot s kamerami každých 20 metrov. Deťom vysvetľujem, že tí vnútri asi nemajú čisté svedomie. Musia sa niečoho veľmi báť, keď robia takéto bezpečnostné opatrenia. Chýba už len žiletkový ostnatý drôt a strieľne.

Trefne to vystihol Martin M. Šimečka vo svojich Príhodách tuláka po Slovensku: "Slovensko je úžasná krajina vďaka svojej priechodnosti. Oligarchovia ju svojimi plotmi hyzdia s tou istou surovosťou, s akou okrádajú spoločnosť."

Vysoká

Rezort obchádzame zľava a ponárame sa do jesenného malokarpatského lesa. Nie takého so zlatistými listami na stromoch. Listy sú už na zemi, hnijú zmixované s vodou a blatom. Šedé kmene rovnovekej bučiny tvoria čiarový kód. Nevľúdnej scéne dodávajú optimizmus teplé slnečné lúče a modrá obloha.

Po krátkom výšvihnu sme došli na trasu bývalej lesnej železnice v mieste, kde sú ešte viditeľné podvaly. Je to tesne pred (zrejme umelou) skalnou bránou. Keď sme minuli miesto bývalého kameňolomu, trasa značky sa ostro stočila nahor.

Maťko s Kubkom si to nevšimli a rázujú ďalej po trase železničky. Chvíľu čakám, či sa im svitne, že značka sa vytratila a ja už nie som s nimi ale kdeže. Zavraciam ich a nasmerujem to stúpania.

Turistický chodník vedie najprv strmým cik-cakom a potom sa ustáli v nie práve príjemnom traverzovom stúpaní. Táto časť až po nevýrazné sedlo pod kopcom Prístodolok je dosť nezáživná a najmä Maťka opúšťa entuziazmus.

V sedle je lúčka a ohnisko s improvizovaným sedením. Tu sme si dali prestávku s občerstvením. Žemle, Lunter nátierka, čaj, čokoládová tyčinka. A k tomu safari – obďaleč prebehne stádo vysokej.

Po krátkom stúpaní lesom vchádzame do NPR Vysoká, hospodársky bukový les skončil a nahradil ho riedky bukový les s lúkami a bralami. Konečne sa nám otvorili aspoň čiastočné výhľady a naplno sa do nás oprelo slnko. Pre takéto momenty sa aj neskoro jesenná túra oplatí nielen ako šport ale aj pohladenie duše uzimeného turistu zdeptaného hmlistým novembrovým počasím a nedostatkom denného svetla.

Na vrchol je to ešte asi sto výškových metrov, ktoré sme prekonali svižne. Terén je totiž rôznorodý. Občas skala, občas zaujímavý starý buk, pomedzi to lúčky. Keď sa vpravo otvoril výhľad na kameňolom pri Rohožníku, deti otáčajú debatu na to, prečo niekto vyťažil skoro celý kopec a čo s tým má tá fabrika v pozadí.

Na vrchole je na pomery Vysokej veľmi málo ľudí. Očakával som nával slnkachtivých výletníkov no zrejme ostali doma piecť vianočné koláče. Maťko objavil vrcholovú knihu a kým nás on zapíše vybaľujeme s Kubkom občerstvenie.

Čermáčka

Bolo síce pekne, no chladno, tak sme sa dlho nezdržali. Po výrobnej porade ideme ďalej, nevraciame sa tou istou trasou. Vymyslel som, že dáme návrat cez útulňu Čermáčka. Je to malá chatka postavená pred bývalou pivnicou. Možno preto je na niektorých mapách názov Pivnica Huncokára. Kedysi tu bola trampská osada (T. O. Vysoká).

Z Vysokej sa k Čermáčke dostanete najprv modrou značkou smer Panské uhliská, no asi pol kilometra pred týmto rázcestím treba odbočiť vpravo (mapa). Z dvoch lesných ciest, ktoré sa tu rozchádzajú, treba ísť tou menej výraznou viac doľava.

Pred útulňou je pohodlné sedenie okolo ohniska. Občerstvili sme sa a deti poobzerali okolie aj vnútro útulne. Výhodou tejto lokality je aj výdatný prameň, ktorý je poniže. Je zachytený do vodárenskej šachty, no pod ňou je výtok (zrejme) prebytočného množstva vody.

Krížom-krážom lesom

Aktualizovaný plán na Vysokej bol, že od útulne pôjdeme už lesnou cestou až na Vývrat. Tesne pod prameňom nás ale zlákala prťka, na ktorú ukazovala zelená šípka, zrejme miestneho lesníckeho značenia.

Vydali sme sa teda po nej, však sme v chránenej krajinnej oblasti (CHKO) mimo rezervácie, čiže voľný pohyb lesným porastom je povolený.

Dobre sme urobili. Chodníček nás vzal na širokú šiju medzi dvoma dolinkami. Vďaka čerstvo napadanému lístiu sa v tom príjemne pohybovalo dolu kopcom. Určite príjemnejšie ako po blatistej a neskôr asfaltovej lesnej ceste.

Ako čerešnička bolo druhé safari. Asi 30 metrov pred nami prešla kolmo na náš smer diviačia rodinka. Dvaja dospeláci a asi štyria dorastenci. Nie však behom, ako to bežne poznáme v turisticky vyťažených lokalitách, ale len tak krokom.

Na asfaltke, ktorá smeruje k Vývratu sme sa dlho nezdržali. Tesne nad Poľovníckym domom sme zbadali v protiľahlom svahu zarezanú lesnú cestu. To je výhoda neskorej jesene, les je transparetný a turista v ňom objaví nečakané, inokedy skryté možnosti.

Lesná cesta nás viedla na hrebienok oddeľujúci Vývrat od Modranskej doliny, ktorá vedie z Kuchyne na Čermákovú lúku. V hornej časti príliš traverzuje, tak sme to v istom momente strihli krížom, že veď nejako to dopadne.

A opäť to dopadlo dobre. Deťom sa páčil voľný štýl. Keď sme potom zbehli do doliny, asfaltka nás už doviedla do Kuchyne. Toto bol možno moment jemného zlyhania, lebo v ústí doliny sme videli Modranské skaly. Hrebienkom sme teda mohli radšej pokračovať. Bolo mäkké podvečerné slnko a my sme sa len odspodu na skaly pozerali. Snáď niekedy nabudúce.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek