Pred štyrmi rokmi som bol na Großer Zeller Hute na snežniciach. A to hneď dvakrát. Na prvú prechádzku som išiel po značke z Grünau a v strmine na južnom svahu som sa otočil. Značku som stratil a terén nebol vhodný na snežnice. Večer som našiel na internete opis túry a obdeň som sa trepal do Rakúska zas. Na Großer Zeller Hut som vyšiel od Neuhausu po zimnej trase a výstup po značke som odložil na inokedy. Túto jeseň som obehával atraktívne miesta u nás a koncom októbra som si uvedomil, že som mesiac a pol nebol v Rakúsku. Keďže v Ybbstalerských Alpách je ešte stále pekné jesenné počasie, rozhodol som sa, že prejdem hrebeň Zellerhutov.

Na hrebeň z Grünau

O 6.45 h som prišiel do Grünau. Akurát, keď som dorazil, zjavil sa na parkovisku pár Rakúšanov v rokoch. Každý prišiel na vlastnom aute. Pani však zo svojho vozítka vystúpila, presadla si k pánovi a išli preč. Aha, týchto kdesi hore stretnem. Zrejme pôjdu zimnou trasou na kopec a letnou budú z neho schádzať.

Hneď za lúčkou je roklina s vodopádom. Dá sa do nej vojsť a z mostíka si možno Marienwasserfall pozrieť. Celkom sa mi páčil.

Vrátil som sa na značku a začal som stúpať. Vyšiel som až na strminu, pri ktorej som sa pred rokmi otočil, a všimol som si, že značka na jej začiatku klesá. To preto som chodník v zime nevedel nájsť. Ďalej však treba ísť prudko hore, v snežniciach by som to nezvládol.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hrebeňom

Vyšiel som do sedla a stúpal som na Mittlerer Zeller Hut. Južný svah kopca tvorí strmý trávnato-šotolinový svah, severný bralá porastené kosodrevinou. Proti mne mašírovala dvojica, ktorú som videl ráno na parkovisku. Boli rýchli.

Prešiel som Mittlerer Zeller Hut (1586 m) a zbehol som do sedielka. Je november, no v tráve ešte čo-to kvitne. Takéto neskoré kvetiny sú však trochu poznačené nevhodnou dobou a neurčujú sa ľahko. Videl som fialky, iskerníky, zvončeky, devätorníky a veľa astrovitých rastlín.

Vyšiel som na Großer Zeller Hut (1639 m). Vrchol kopca je zarastený kosodrevinou, no zo svahov sú pekné výhľady. Ötscher a Gemeindealpe na severe, ako aj Krauterin na juhu som fotil prv. Zo svahov najvyššieho kopca hrebeňa však pekne vidno Dürrenstein a špicaté kopce Gesäuse.

Na Großer Zeller Hute som sa otočil a cez Mittlerer Zeller Hut som sa vrátil do sedla, pod ktorým je chata. V novembri bola zatvorená. Za chatou je krátky traverz a nasleduje 200-metrové stúpanie na Vorderer Zeller Hut (1629 m). Dobehol som trojicu výletníkov a radšej som zvoľnil tempo. Nemusím sa ponáhľať. Je nádherné jesenné počasie, treba sa viac kochať. Východným smerom sa mi otvárali výhľady na Hohe Veitsch, Tonion a Göller, spoza ktorého vidno kúsok Gippela. V diaľke sa dal rozpoznať Schneeberg.

Návrat a krátka zachádzka

Zbehol som na lúčku. Na skalu liezol horolezec. Bez istenia, sám. Odbočil som z hrebeňa. Chodník ide zhruba po vrstevnici, neskôr začína klesať. Nižšie križuje zvážnicu, ktorú som si pamätal. Motal som sa po nej na snežniciach pred rokmi.

Do Grünau som sa vrátil skoro, tak som sa prešiel ku Gasthofu Seewirt. Chodník je súčasťou okružnej trasy po okolí Mariazellu, no moc sa mi nepáčil. Ide príliš blízko pri hlavnej ceste. O 15-tej som sa vrátil k autu a išiel som domov.

Na hrebeň z Greithu

O päť dní som prikvitol do Greithu. V centre osady je veľké parkovisko, na ktorom som nechal auto. Prezul som sa a o 6.30 h som vyrážal na prechádzku. Podľa papierovej mapy by tu mala byť značka, no hoci som v Greithe videl smerovníky, značiek niet. Spočiatku som kráčal po štrkových cestách, neskôr som išiel po opustenej a zarastenej zvážnici. Značky sa zjavili až v strmom stúpaní nad Reuschlake.

V noci dole pršalo a hore snežilo. Od výšky 1200 metrov nad morom idem po mokrom snehu, na ktorom sa mi šmýka. Vyšiel som k chate a menil som plány. Pôvodne som chcel ísť na Großer Zeller Hut a potom zbehnúť do doliny, ale po mokrom snehu by som dole svahom mimo akéhokoľvek chodníka asi nezišiel. Otočím sa tu a zbehnem po chodníku. Keďže takto bude prechádzka prikrátka, predĺžim si ju cez Klammgraben. Keď si pohnem, mohol by som to stihnúť.

Od chaty som si odfotil panorámu so zasneženým Hochschwabom. V dolinách sa váľali hmly. Pred pár dňami ich nebolo. Počasie sa za päť dní výrazne zmenilo.

Presun po zvážniciach

Zbehol som do doliny a upaľoval som. Idem po cestách mimo akýchkoľvek značiek, krajina je však parádna. Potok ide pod cestou takmer v rokline a zhora do neho po skalách padajú vodopády. Potešili ma aj kvetiny. Okrem tých, čo som videl naposledy, som registroval horčinku a papyštek.

Prišiel som do Dürradmeru. Na ceste je rampa a pred ňou parkovisko pre turistov. Visí na ňom oznam zakazujúci nocovanie. Ani som sa nečudoval. Domy v Dürradmeri sa zväčša zmenili na rekreačné chaty a pôsobia dosť snobsky.

Prekráčal som samotu Rotmoos a popod sutinové kužele som prišiel do Weichselboden. Bývalá osada je na pomedzí Hochschwabu a Ybbstalerských Álp. Mal by tu začínať chodník vedúci údolím Salzy. Aha, tam je stará drevená šípka. Značiek však niet a nikdy tu ani neboli.

Klausgraben

Chodník roklinou Klausgraben nie je značený, je však udržiavaný. Povedal by som, že je priam luxusný. Sú na ňom dva parádne drevené mostíky ponad rieku, viacero krátkych kovových mostíkov, nejaké schody a na exponovaných miestach je na skale istenie. Predpokladám, že je tak udržiavaný preto, lebo sú tunajšie potoky zvedené do vodovodu pre Viedeň.

Roklina sa mi páčila. Je pomerne široká, no okolité svahy sú strmé. Pôvodný, precízne budovaný chodník na pár miestach spadol, preto treba sem-tam čosi vystúpať a o pár metrov ďalej zísť. Skontroloval som si svoju polohu v smartfóne. Fíha, to som ešte iba tu? Takýmto tempom sa k autu za vidna nevrátim. Treba pridať, ale terén to neumožňuje.

Pomohla mi uzávera. Horná časť rokliny je kvôli veternej kalamite a ochrane prírody momentálne neprístupná. Šípky ma vyviedli na cestu, po ktorej som sa vracal do Greithu. Pri ceste je odpočívadlo s vyhliadkou, ale vidno z neho iba lesy. K autu som sa vrátil o 16-tej.

Záver

Počas prvej prechádzky som stretol štyri skupiny turistov, všetky na hrebeni, počas druhej iba jednu. Štvorica Rakúšanov sedela na lavičkách pri mostíku v Klammgraben. Návštevnosť prvej trasy je teda pomerne vysoká. Druhá vedie po neznačených chodníkoch, takže je logické, že sa na nej vyskytuje menej turistov.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek