Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Pohľad na Málinskú priehradu zo sedla Prieraz
Pohľad na Málinskú priehradu zo sedla Prieraz Zatvoriť

Túra Novohradská magistrála (Veľký Krtíš – Utekáč)

Dve na seba nadväzujúce červené turistické značky, ktoré spolu tvoria spojnicu medzi západnou a východnou hranicou severnej časti Novohradu som si dovolil nazvať Novohradská magistrála.

Vzdialenosť
103 km
Prevýšenie
+3086 m stúpanie, -2690 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
4 dni
Obdobie
jeseň – 2022
Pohoria
Slovenské stredohorie: Krupinská planina, Ostrôžky Slovenské rudohorie: Stolické vrchy, Veporské vrchy
Trasa
Voda
V dedinách od ľudí. Ručná pumpa v Sennom, studnička pod drevenicou v Smolnom, studnička pod drevenicou na Kremeňove
Nocľah
Lysec (bivak)
Mýtna / Divín (penzióny alebo bivak na hrade Divín)
Bykovo (bivak v prístrešku)
Doprava
Veľký Krtíš (bus)
Mýtna (vlak, bus)
Drahová (bus) / Utekáč (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.232 Muránská planina, Slov… (1:100.000)
» mapa momentálne nie je v ponuke
» č.1101 Poľana (1:50.000)

Pri prehliadaní máp môjho kraja, ktorým sa celý život neustále prechodím na všetky spôsoby, sa mi ponúkalo prejsť súvisle celou červenou farbou značenou trasou z Veľkého Krtíša do Utekáča. 103 kilometrov som si rozpočítal na štyri pohodové dni. Prvý mal byť z podstatnej časti pre mňa nepoznaný a ďalšie tri dni považujem za priebežnú obhliadku domovských chotárov. Cieľom túry je prejsť trasu v duchu patriotizmu k domovine a tiež poskytnúť tip iným turistom napísaním článku.

Chcem vám predstaviť krásy a rozmanitosť prechodu, keď za štyri dni si užijete skromnejšieho, pohodového začiatku cez vinice od Veľkého Krtíša po Modrý Kameň. Ďalej dubové hory, zabudnuté dediny, ľudopusté lesy, rozprávkový Haličský zámok či fascinujúcou zrúcaninu hradu Divín v prvej polovici, kde túra vedie pohorím Ostrôžky. A potom od polovice cez laznícke usadlosti, vo Veporských vrchoch modrajúcu sa Málinskú nádrž, bukovými lesmi hor sa do smrečín 1110 m vysokého Bykova. Tam za ním popri prameni Ipľa k výhľadom na Nízke i Vysoké Tatry k najvyššiemu bodu Vrchdrahová a do cieľa na vychýrenú kapustnicu u miestneho novousadlíka -naturalistu prevádzkujúceho štýlový kemp v Drahovej, miestnej časti Utekáča.

1. etapa Veľký Krtíš – Lysec

Dáke dva týždne trvalo, kým sme sa zladili s parťákom Števom a predpoveďou počasia, keď vyrážame na prvú dvojdňovú etapu z Veľkého Krtíša do Mýtnej. Štart z autobusovej stanice ulicami a centrom banského mesta určite nijako nešokuje svojskosťou, tiež prvé kilometre pomedzi vinice a pahorkatiny okolo Modrého Kameňa nestihnú natešeného turistu nudiť. Milovník prírody si dokáže užiť aj ďalšie hodiny chôdze všedným lesom. Značka nevedie popri starej bani nad Hornými Strhármi, no moja mapa v mobile nás viedla popri nej, keď šípku odbočky sme zrejme prehliadli. Pár metrov zabočenia z trasy stálo za to a nečakaná veľkosť diery nevšedného vzhľadu po ťažbe piesku bolo spestrením.

Nasledoval prechod Horných Strhár, veselo zapôsobili elektrické oplôtky, v ktorých sa pásli ovce a kravy poza záhumnia, typické pre túto oblasť. Trošku kopca na hrebeňovú cestu, zostup k chatovej oblasti Koprovnica, ktorá tiež príjemne občerstvila tiež zaveseným reťazovým mostíkom ponad potôčik. Obišli sme osadu, potom po dákom kilometri asfaltu trasa vedie zas na lesnú cestu cez ďalší nevysoký hrebeň na veľkú lúku pred Senným. Tu bolo kus frustrujúce dlhšie, nudnejšie kráčať do Senného. Obedná pauza a posedenie pred zrejme dosť dávno zavretou krčmou padlo vhod. "Samoobslužný výčap" pitnej vody ručnou pumpou stojí na druhej strane cesty. Kým sme tam necelú hodinu odpočívali, bol si tam do bandasiek napumpovať miestny občan s káričkou, ktorý doma evidentne nemá vlastnej studne, nieto ešte vodovod.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po nabratí vody bolo treba prežrieť ďalšie skoro tri kilometre rovného úseku asfaltu až po odbočku do Príboja, čo bola ešte nedávno, kým nepatrila pod obec Senné, najmenšia samostatná obec Slovenska s myslím 9-timi obyvateľmi. Hore z dedinky okolo kostolíka na ďalší vyšší a rozľahlejší chrbát s lúkami vedie stará, z miestnych kameňov dláždená cesta. Je neznámym, a dnes podľa mňa zatiaľ nedoceneným unikátom, keďže je relatívne zachovalá a nebola ani prekrytá, ani vymenená za asfaltový povrch. Hore po prechode lúk prichádzame do rázovitej osady Imrov Kopec. Je asi 16.00 a pri pláne nocovať na vrchu Lysec, kde niet vody, mi miestna teta ochotne dopĺňa fľaše tak, žeby sme mali dosť do druhého dňa.

Od teraz bude zvyšok cesty až do cieľa pre mňa po dobre známych miestach. Tu som doma vo svete, kam chodievam iba tak hocikedy, ako do svojej záhrady. No pravdaže, kúsok preháňam, rádius môjho dvorca je príliš široký na to, aby som všade pravidelne stíhal "ovce obháňať".

Po celom dni dal najskôr mierny, no potom stupňujúci sa výstup na Lysec, nápadne sa čnejúci z chrbta lesov do výšky 717 m, zabrať. Hore nás čaká posedenie okolo ohniska, aj pripravená haluzina potešila a dokonca sa tam povaľovala stará, ešte súca sekera. Lysec a jeho okolie je najľudoprázdnejšou oblasťou na celej vyše 100 km dlhej trase. Osobne som tu za roky stretol viac diviakov ako ľudí. Niet tu výhľadov, len možno monotónne lesy, lesy a lesy. No práve to robí z miesta oázu pokoja. Nedávno ktosi vnímavý objavil, že na kopci stálo kedysi staroslovanské hradisko, o čom svedčí terénna nerovnosť. Je to veľká akoby brázda na polovici severnej časti obvodu hory.

Večeru si hrejem v otvorenej konzerve na ohni, neďaleko bolo počuť výstrel, a potom poľovníkov ako sa pasujú s ulovenou korisťou. Z iného kopca ešte ručal jeleň a zalíhame do spacákov. Noc je chladná, no teplota stále kus v pluse a na spanie sme vybavení dostatočne.

2. etapa Lysec – Mýtna

Ránko oživujeme ohník a vychutnávame si prihriate raňajky. Ešte zápis do prvej vrcholovej knihy na tejto túre, kde v krátkosti spomínam o účele a priebehu našej púte. Ideme hneď dvakrát do doliny, dvakrát na kopec a prichádzame na lúky pred Prahou. "Prága", ako ju miestni volajú, je malou slovenskou Prahou, ktorú tu, tak ako ešte niekoľko dedín v okolí, založili Husiti. Proste dedina na vrchoch, ako sa u nás povie. Odtiaľto zídeme dole na roviny, keď pod úpätím kopcov zídeme do Lupoče.

Zas dáky kilometer rovného poľa s výhľadom na Haličský zámok, ktorý spokojne môžeme označiť ako perlu Novohradu. Vrelo vám odporúčam dať si malú námahu naviac a vybočiť z červenej trasy, ktorá cez Halič prechádza. Na nádvorí cez obed pri kávičke spočiňte ako páni. Tu sídlil gróf Forgáč, ktorý svojho času vlastnil podstatnú časť kraja, ktorým vedie celá magistrála. Forgáč bol novohradským županom a vraj dobrý človek. Poznal sa s môjho otcovým starkým - sedliakom z Polichna, a vraj chcel od neho "kúpať" dáky kroj, no iba chcel. Veď kroje boli pre ich ženy vzácne a potrebovali ich, takže obchod neprebehol. My sme si ale teraz na zámku ako domáci kávu odpustili a vystačili sme si dole v IV. cenovej pri kofole. Nadišiel tiež čas nakúpiť v potravinách, lebo na zatiaľ celej trase od štartu včera ráno z Veľkého Krtíša to bola len druhá možnosť po predošlej Lupoči.

Pokračujeme ďalej ešte po asfaltke, čo býva chorobou diaľkových trás, no monotónny úsek je osviežený v Starej Haliči pohľadom na 700 rokov starý kostol, za ktorým je samostatne stojaca celodrevená zvonica z čias, keď sa na jej stavbu nepoužili ani len železný klinec. Nasleduje návrat do hôr a tu za dedinou začína najdlhší výstup dňa na vrch Sedem chotárov. Sedem katastrov obcí sa stretáva na úbočiach kopca. Pre mňa je "Sedmička" vstupnou bránou do vrchov z roviny v okolí Lučenca. Má síce len výšku 602 m, no tým, že je v popredí, pôsobí dominantne. Hore na ňom sme pri obede spočinuli pod prístreškom s posedením. Je tu ohnisko vybavené pílkou, ražňami a kadejakými somarinkami a keby ešte dačo, tak vyznačený prameň je asi 15 minút chôdze dole mimo červenej trasy pri poľovníckej chate (už ho niet, stratil sa v chrapači mladého porastu s množstvom malinčia). Opodiaľ vrcholu sa realizujú katolíci, keď pri pomníčku so soškou matky Krista skoro vždy horí sviečka, čo je pozoruhodné na relatívne odľahlom mieste. Ešte zápis o našej túre do druhej vrcholovej knihy na trase a zo "Sedmičky" sa pokračuje hrebeňovou cestou, kde les striedajú horské lúčky.

Cez dva vyrúbané pásy sa naskytne výhľad na Ružinskú vodnú nádrž. Druhú stranu výhľadu zdobí vrch Bralo pod Bralcami. Ďalej cez sedlo Žiar nad Tuhárom. Tu si dajte pozor, lebo legenda hovorí že "na Tuhári pri pohári". Bukovým lesom prejdeme na romantické lúčky nad Divínom. Paradoxne sa k Divínskemu hradu približujeme zhora. Ešte borovicovou hôrkou cez posledný kopček s kalváriou a ocitáme sa na lúčke pred bránou hradu. Je to výjav ako z rozprávky. Ak by som bol z iných chotárov a išiel zajtra ďalej, možno by som tu hútal prenocovať. V lete by ma lákala voda v Ružinskej priehrade, za predpokladu, že bude po oprave dopustená, aj keď je pláž z trasy tak 2 km mimo. Hneď pod hradom je štýlová krčma, kúsok na námestí viac krčiem, zmrzlina, pizzeria. V strede dediny je Zičiho kaštieľ s múzeom či kostol s opevnením. Tu bol náš plán prvú dvojdňovú etapu končiť, no nakoniec sme sa poctivo ešte 2 km presunuli ďalej po červenej až do Mýtnej na vlak domov.

3. etapa Mýtna – Bykovo

Pochodil som ešte kadejaké kopce a kopčeky, no po necelých dvoch týždňoch pokračujem. Ráno sa tentokrát sám vlakom dopravujem do Mýtnej a hybaj cez pahorok do Dobroča. Dávam do pozornosti, že povyše, medzi Mýtnou a Dobročom je hore na kopčeku zaujímavé staré opevnenie, ukrývajúce starý kostolík a drevenú zvoničku. Kto by mal chuť, môže si trasu neveľkou zachádzkou spestriť o prechod kostolným návrším. Ďalej z Dobroča idem do Kotmanovej, kde opúšťam asfaltový úsek, po ktorom som dovtedy sotva v živote pešo prešiel viac ako 100 metrov. Pokračujem údolím lúkami obklopenými lesmi. Trikrát prechádzam Vrbinským potôčikom. Záverom doliny stúpam strmšie cez les do osady Hrnčiarky.

Vstupujem do rázovitej oblasti lazníckych usadlostí. Pomenovanie osady výstižne naznačuje romantický výzor miesta. Škodou v Hrnčiarkach je posledné roky vyschnutá studnička, ktorej hnijúcemu prístrešku chýba hrnček, ktorý v ňom kedysi býval. Pol hodinou chôdze prichádzam do časti Prieraz pod rovnomenným sedlom. Tiež rázovitá osada, kde z pôvodných usadlíkov stále žijú len dvaja chlapi. Na okolitých stráňach, kde sú dnes lesy, bývali medze, teda terasovité políčka a všade roztrúsené domy. Bolo ich tu vtedy toľko, že tu pre miestne detváky fungovala škola. Hore na sedle stojí kríž, pri ktorom sa radi fotia turisti i cyklisti. A je tu výhľad do širokej doliny Ipľa s modrajúcou sa Málinskou nádržou, najväčšou na pitnú vodu v širokom okolí.

Takmer sa zabudlo odkiaľ pochádza pomenovanie miesta "Prieraz". Ani najstarší pamätníci, čo priamo tu žili už nevedia o tom, že popod sedlo viedol tunel, ktorým prúdila voda do Banského potoka. V cinobanskom chotári boli totiž bane a na chod baníctva bolo potrebné privádzať dostatok vody. Domnievame sa, že voda bola odrážaná z prítoku Ipľa z Chocholnej. Na jej privedenie zrejme bolo okrem prierazu a umelého koryta pozdĺž vrstevnice vybudovaných niekoľko aquaduktov.

Zo sedla nasleduje najdlhší výšľap dňa - na vrch Táňovo. Tu sa dostávam na náhornú plošinu posiatu lazmi v širokom okolí Látok. Otvárajú sa výhľady na Poľanu a Nízke Tatry. Pred sebou vidím masív Bykova, ktorý bude cieľom dnešného dňa. Pokračujem lúkami na Smolno, kde si zo studničky pod pôvodnou drevenicou na okraji lesa viem nabrať vodu. Potom vstupujem do ihličnatého lesa. Po čase začnem chodníčkami, ktorých som si na púti užil pomenej, striedavo klesať k horským potokom a znovu stúpať na chrbát klesajúci do údolia Ipľa. Neznalý turista by mohol mať dojem prechodu pustou divočinou, no z omylu ho vyvádza blízky, zúrivý brechot miestnych psov. Šťastie, že lazníci ich držia uchytených na pevnej reťazi. Ibaže by ich nemali uchytených.

Od dnes posledného potoka Chocholná stúpam na úpätie Bykova. Chodník vychádza na lesnú asfaltovú cestu, ktorá sa kľukatí celou horou Bykova s relatívne čulou premávkou. Veď neradno v týchto časoch pod vplyvom jazdiť po riadnej ceste. Kvalitný asfalt tu dobre slúži aj cyklistom. K poslednému úseku smerom na vrchol treba z cesty odbočiť, no ja to dnes ignorujem a pokračujem ešte 1 km k prístrešku. Tu je okrem posedenia súci prameň a ohnisko. Zakladám oheň, znášam haluze, proste celý rituál aj s večerou a zaľahnem pred 9-tou. Stále počuť oneskorenca v ruji, po ceste prechádza posledné auto. Predpoveď počasia na noc uvádza teplotu dačo málo pod nulou.

4. etapa Bykovo – Utekáč

Vyspatý sa budím pred 4-tou, trochu mi je aj chladno, no tak vyliezam zo spacáka a znovu kúrim, znášam drevo... Toto si užívam a ranným svitom nočná nádhera vrcholí. O 7-mej zas prechádza prvý plechový povoz, kto vie, čo si ľudia v ňom o mne hútajú? Vyrážam po raňajkách, uvedomujúc si, že na tomto mieste som strávil viac času ako dovtedy od začiatku chôdze z Mýtnej. Vraciam sa tam, kde som zišiel zo značenej trasy a šliapem hore. Tu nie je také veľké prevýšenie, no je najväčšie v posledný najpohodovejší deň. Najpohodovejší no a najvýživnejší na krásy turistiky.

Na dominantnom Bykove som v smrekovom lese strávil večer aj noc. Smrečiny Bykova ukrývajú množstvo zrúcanín lazníckych usadlostí, ktorými bolo kopčisko posiate. Veď odtadiaľ hádam pochádza názov miesta, že sa tu býky na niekdajších lúčinách pásavali. Vedľa na Petrovej vraj tiež stála škola. "Retroscifi" na mňa pôsobí predstava o živote, ktorý tu pulzoval ešte pred 60-timi rokmi. Po výstupe schádzam do osady Prašivá. Vychádzam z hory po srieni, ligotajúcom sa na uľahnutej tráve v svite ranného slnka. Prašivá je dnes okrem pôvodnej neveľkej osady hlavne chatovou oblasťou. Sú tu dva hotely s možnosťou ubytovania. V zime tu funguje vlek, bežecké trate, kadečo...

V sedle Prašivá križujem hlavnú cestu a idem k prameňu Ipľa. Je to luxus, zväčša rovina stále lesom, oddychujem v prístrešku na Ilčíkových mlákach na rázcestí s modrou. Tu naša Novohradská magistrála na chvíľku opustí niekdajšie hranice novohradskej župy. Ďalej preskakujem potôčik, ktorý je prvým prítokom Ipľa. Uvedomím si, že oficiálny prameň je takmer vyschnutý a posledné dva roky sa z neho sotva normálne napiješ. Hútam, kto a ako určuje pramene riek. Ešte prechod malebnej horskej lúčky a o chvíľku som na mieste, teda pri prameni Ipľa. Poučná tabuľa, prístrešok s posedením a na mieste prameňa... - ešte tam je blato.

Pokračujem ďalej. Po kúsku vyjdem zo smrečiny na rozľahlú lúku Čierťaže. Hneď tam je kríž a pamätník leteckého nešťastia z roku 1956 s popisom nehody. Výhľad je doširoka, ďaleka. Za lúkou nie tak ďaleko vidieť obec Lom nad Rimavicou. Pokračujem ďalej a ešte sa to zlepšuje. Keď sa zastavím a otočím doľava, pred sebou sa mi zobrazí skoro celý celý hrebeň Nízkych Tatier. Po pravej ruke zacláňa len Klenovský Vepor. Na druhej strane po ľavej ruke je Poľana a brat Klenovského Vepra - Ľubietovský Vepor s Hrbom. V pozadí vyčnieva pár belejúcich sa končiarov Roháčov a v bielom lesku sa pýšia Vysoké Tatry, ktorým na čele hrdo stojí otec slovenských vrchov - Kriváň. Natrafil som aj na dezinformačnú tabuľu, kde sú niektoré vrcholy Nízkych Tatier označené nesprávne. Ani sa nerozčuľujem, stretávam sa s tým často.

Krajom lesa, po hrebeni pokračujem k starej dreveničke nad Vyšnými Poliankami. Je to posledný stojaci objekt z osady Kremeňovo. Poniže chalúpky nájdeš slušný prameň a v opustenom domčúriku by sa dalo na vlastnej karimatke prenocovať. Ja som sa rozložil na vedľajších pozostatkoch stavby. Stále je tu zachovalá vyvýšená platňa so schodiskom. Luxusne som tu na slniečku poobedoval a pokračoval kúsok ďalej hore na najvyšší vrch celého putovania - Drahová (1118 m). Tu posledný - tretíkrát nechávam odkaz o tejto túre vo vrcholovej knihe. Dominantu výhľadu tvorí už bližší Klenovský Vepor. V pozadí naľavo nás ešte pozdravuje Ďumbier a jeho okolie. Na druhej strane od Vepra z vysokého stožiara na Slovensko dozerá mater našich vrchov - Kráľova hoľa. V pozadí sa černejú Stolické vrchy až za Revúcou a bližšie sa len čupí Hradová cloniaca Tisovcu.

Odtiaľto ma čaká dlhý a tiahly zostup do cieľa mojej domovskej Novohradskej magistrály. Lesom, potom cez chatovú oblasť Kokava-Háj prelínajúc lazy do Utekáča, časť Drahová. Posledný kilometer po dlhom čase zase vedie cez hustejšie obývanú časť s rázovitým štýlom. Výlet završujem čajom s rumom a vychýrenou kapustnicou v svojráznom kempe, priamo tam končí naša súvislá červená značka od autobusovej stanice vo Veľkom Krtíši. A aby to nebolo také smutné, že končím, tak mi treba zbehnúť ešte 3 kilometre na vlak do Utekáča. ‌‌ Zhrnutie etáp:

  • ‌1. deň: 952 m, 28,4 km;
  • ‌2. deň: 620 m, 29,1 km (1572 m, 57,5 km);
  • ‌3. deň: 1090 m, 24 km;
  • ‌4. deň: 424 m, 21 km (1514 m, 45 km);
  • ‌Spolu: 3086 m, 103 km.

Fotogaléria k článku

Najnovšie

Túra Výlety okolo Melku

Keď uháňate rakúskou diaľnicou na západ, necelú hodinu za Viedňou sa na svahu po pravej strane týči rozsiahly barokový komplex. Je to kláštor v Melku. V okolí mestečka je veľa …

Martin Knor