Tribeč bol pomerne dlho mimo hlavného záujmu turistov. Chodili sem hlavne ľudia z okolia a niekoľko tulákov ako ja, ktorým sa občas prihodilo, že sa v „slovenskom Bermudskom trojuholníku“ na niekoľko dní stratili. Mne sa to stalo ako 19-ročnému v zime roku 1985 a spomenul som to v závere článku Prechádzka Tribečom. Odvtedy mám pred pohorím „rešpekt“. Strácanie ľudí a ich tragické osudy majstrovsky spracoval Jozef Karika v dnes kultovom diele Trhlina, ktoré podnietilo široký záujem verejnosti o pohorie. Preto, keď som sa sem v lete 2021 vybral, aj som mal trochu obavy, aby som znovu nepadol do osídiel „tajomných síl“.

Trasa

Veľké Bielice, žel. stanica – Zlepencová (Tunelová) jaskyňa – Kalvária – Pomníky popravy a prísahy partizánov – Osečný vrch – Hlboké – Kamenná (Skalná) brána – Kopanica – Červená kaplnka – Klížske Hradište – rozhľadňa Chotenovec – sedlo Plešovica – Kolianová – Krásno, predrománsky kostol – Krásno, vyhliadka – Krásno, obec – Turčianky – Klátova Nová Ves – horáreň Cibajky – Predný Brloh – Zadný Brloh – Trniny – Kozlica – Vres – Kostrín – Klátova Nová Ves

Zlepencová (Tunelová) jaskyňa

Celá túra sa hneď v úvode začala patáliou. Rýchlik do Prievidze znenazdajky prudko brzdí v stanici Veľké Bielice. Onedlho vlakvedúci oznamuje, že sa na trati stala nehoda a budeme tu stáť minimálne 120 minút. Keďže sú Veľké Bielice vzdialené od Partizánskeho (tu som pôvodne chcel začínať) necelý kilometer, rozhodnem sa, že túru začnem tu. Opúšťam stanicu a popri brehu Nitrice smerujem k jej sútoku s Nitrou. Po cestnom moste sa dostávam na ľavý breh. Pokračujem chodníkom k okraju lúky a lesnou cestičkou k bralu, v ktorom sa nachádza Zlepencová (Tunelová) jaskyňa. Keďže ide o malú jaskyňu (dĺžka 6 m), jej prehliadka mi nezaberie veľa času. Ani na internete o nej nie je veľa informácií, ale našiel som obrázky skalných útvarov, ktoré by sa mali nachádzať nad ňou. Ak sa chcem k ním dostať, musím sa vyštverať hore strmým svahom na vrchol skalného útesu Bralie. Stoja tu skalné veže, pričom v jednej z nich erózia vytvorila malé skalné okno. Žiaľ, aj tu zanechal stopu vandal, ktorý bralo pomaľoval. Nechápavo krútim hlavou nad jeho činom. Náladu mi zlepšuje aspoň pohľad na blízke Partizánske.

Kalvária a Osečný vrch

Po krátkom oddychu študujem mapu. Podľa nej by sa mala východne nachádzať kalvária. Aby som k nej prišiel, musím vystúpiť na pole a po jeho okraji sa dostávam na jej vrchol – Golgotu. Zaujímavosťou je, že je situovaná do zlepencovej skalnej oblasti volanej Žaba. Tvorí ju niekoľko členitých skalných stien s rozoklanými bralami a skalnými vežami. Z viacerých sú pekné výhľady na mesto s okolím. Cestičkou vedúcou popri jednotlivých zastaveniach (spolu je ich 14) klesám dole k rieke. Za Lurdskou kaplnkou umiestnenou v pseudojaskyni sa krížová cesta končí. Pokračujem po korune hrádze k rekreačnému zariadeniu Salaš. Už z diaľky cítim vôňu grilovaných pochúťok, a tak zanedlho sedím pri pive a cigánskej pečienke. Po polhodinke vyrážam.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Žltá značka, ktorou postupujem, prechádza popri záhradkárskej kolónii k menšiemu priemyselnému areálu. Opúšťam ju a serpentínami stúpam hore kopcom. Míňam dva pomníky, ktoré stoja na pamätných miestach SNP (Dolný pomník popravy a Horný pomník prísahy partizánov). Z prieseku pod vysokým napätím pekne vidím údolie rieky Nitry s okolitými sídlami a vrchmi. Stúpanie sa zmierňuje, neskôr chodník vedie po vrstevnici do sedla medzi kótou Osečno (542 m) a Osečným vrchom (551 m). Aj keď na Osečno vedie chodník, vrchol je zalesnený bez výhľadu. Zato Osečný vrch ponúka veľmi pekný pohľad západným a južným smerom. Vidieť hrebeň Tribeča s jeho najvyššími vrcholmi, oblasť Topoľčian a na obzore Považský Inovec. Miestni turisti na vrchole postavili stôl s lavičkami a upravili menšie ohnisko. Sediac za stolom si užívam mierny vánok, ktorý ochladzuje moje rozhorúčené telo. Ale dosť bolo leňošenia, po zápise do vrcholovej knihy vyrážam. Vedie ma miestna žltá značka, ktorá strmo klesá k rázcestiu pod Osečným vrchom.

Kamenná (Skalná) brána, Kopanica a Klížske Hradište

Na rázcestí dávam „Vale!“ značkovaným chodníkom. Odteraz budem postupovať takmer výlučne mimo značiek. Vyrážam krížom cez lúku nad osadu Hlboké. Od malej kaplnky je pekný pohľad na Vtáčnik. Znovu sa vnáram do lesa. Postupujem vpred a pomaly naberám výšku. Neskôr strmo stúpam hore svahom. Znenazdajky sa predo mnou vynorí skalná stena s otvorom Kamennej (Skalnej) brány. Je situovaná do exponovaného terénu a vedie cez ňu chodník zabezpečený fixným lanom a reťazou. Odhodlane vyrážam vpred. O chvíľu jej prechod zdolávam, o čom informujem zápisom do „vrcholovej“ knihy. Nad bránou si doprajem krátky oddych.

Nasledujúci úsek vedie pekným lesom. Chodník sa kľukatí pomedzi malé skalky pripomínajúce škrapové pole. Onedlho po pravej strane zbadám skalný masív Kopanice, ktorý mi trochu pripomína malú stolovú horu. Idem rovno k nej a zanedlho stojím na vrchole. Trochu som sklamaný z výhľadu, lebo je obmedzený len na krajinu ležiacu pod ňou. Opäť sa zapisujem do knihy a naberám kurz smerom k Červenej kaplnke pod Veľkým Cerkom. Na lavičkách stojacich hneď vedľa nej si doprajem kratší oddych. Dopíjam poslednú vodu a lesnou cestou začínam pomaly klesať do Klížskeho Hradišťa (časť Veľkého Klíža).

Obec je známa najmä románskym kostolom a pozostatkami opevnenia kláštora (v centre nad rybníkom), ktorý v čase tureckých vojen poskytoval ochranu celému okoliu. Okrem toho v chotári obce stoja skromné pozostatky Michalovho hradu a na Vrchhore ruiny kostola. Pridávam do kroku a teším sa až si sadnem v krčme k čapovanému pivu. Dopĺňam si zásoby vody, lebo dnes a zajtra doobeda túto možnosť nebudem mať. Dobre oddýchnutý vyrážam k rozhľadni na vrchu Chotenovec. Za starým cintorínom opúšťam obec a po prašnej ceste prichádzam k okraju lesa, cez ktorý pomaly stúpam hore. Niekoľko drevených šípok ma spoľahlivo naviguje. Po čase prichádzam do nevýrazného sedla, odkiaľ je to k rozhľadni kúsok. Stačí zdolať zopár výškových metrov a som tu.

Na rozhľadni Chotenovec

Samotná rozhľadňa stojí na vrchole kóty Chotenovec (475 m). Tvorí ho menšia lúka porastená niekoľkými pokrútenými borovicami. Je vysoká 16 metrov. Na jej vrchole sa nachádza zastrešená vyhliadková plošina, z ktorej sa návštevníkovi otvára výhľad na všetky svetové strany. Dobre vidieť oblasť od Veľkého Klíža po Bošany, ďalej hrebeň Tribeča, Ponitrie a na obzore Považský Inovec s Nitrickými vrchmi. Pomaly sa blíži „zlatá hodinka“, počas ktorej fotografujem okolitú krajinu. Keď sa slnko skryje za obzor, vraciam sa dole na lúku. Zapaľujem táborák a onedlho sa vzduchom šíri vôňa pečenej slaninky. Samozrejme, nechýba ani hlt „ohnivej vody“. Ako čas pokročil, na vrcholovej plošine rozbaľujem bivak. Ležiac v spacáku pomaly zaspávam. Naraz sa prebúdzam na tlmený hukot. V diaľke vidím pohybovať sa dva svetelné body.

Čo tu niekto lieta v noci s dronom? Ale hukot sa stupňuje, svetelné body naberajú na veľkosti a pomaly sa približujú. Čo sem niekto ide terénnym autom? Zvedavosť mi nedá, a tak rýchlo schádzam dole. To sa už svetelné body za silného hukotu valia priamo na mňa. Fakt dostávam strach! Prudko sa rozbieham po lúke, ale zakopávam o kameň a padám rovno na tvár. Bolesť necítim…

Vlastne ani nič nepočujem, ani nevidím. Pred sebou mám len tmu! V tom sa preberám a uvedomujem si, že to bol sen. To mám za to, že kamarátom a známym, čo čítali Trhlinu poriadne farbisto a nadnesene rozprávam všelijaké strašidelné príbehy z mojich potuliek po Tribeči. Znova sa ukladám k spánku, len akosi nechce prísť. Zaspávam až tesne pred úsvitom. Budík, čo ma mal zobudiť na fotografovanie východu slnka z neznámych príčin nezvonil, tak sa zobúdzam, až keď je slnko vysoko na oblohe. Naraňajkujem sa, zbalím bivak a pomaly vyrážam v ústrety dnešnému dňu.

Smer Krásno

Plán mám jasný. Z Chotenovca sa presuniem lesnými cestami cez sedlo Plešovica, Kolianovú do Krásna a Klátovej Novej Vsi. Pochod začínam návratom do sedla medzi Chotenovcom a Kopanicou. Tu si všímam tabuľku s QR kódom. Avšak až doma zisťujem, že ide o hru pre deti, ktorá im má spestriť výstup k rozhľadni. V sedle sa napájam na lesnú cestu, ktorá traverzom obchádza rozložitú Kopanicu. Zanedlho prichádzam na križovatku ciest. Podľa navigácie si vyberám tú, ktorá ma privádza do sedla Plešovica. Cestou obdivujem niekoľko krásnych exemplárov dubákov a suchohríbov. Moja hubárska duša „plače“, keď ich tam zanechávam.

Sedlom prechádza modrá značka spájajúca Klížske Hradište s Brodzanmi. Za ním pokračujem lesnou cestou. Prechádzam cez niekoľko čistiniek, z ktorých je pekne vidieť rozhľadňu na Chotenovci. Asi 500 metrov pred vrcholom Kolianovej odbočujem na lúku. Na jej okraji sa v tieni zakrpatených dubov nachádza oddychové miesto s ohniskom a lavicami. Aj výhľad odtiaľto je veľmi pekný. Vidieť nielen hrebeň Tribeča s Javorovým vrchom, ale aj Kostrín, Trniny a oba Brlohy, ktorými budem zajtra postupovať. Na moje prekvapenie sú na stromoch pripevnené turistické smerovky. Z nich sa dozvedám, že by tadiaľto mala viesť zelená značka z osady Hlboké cez Kamennú (Skalnú) bránu do Brodzian. V teréne som si značky nevšimol, takže predpokladám, že trasa je v štádiu značenia. Pekné prostredie ma zlákalo k dlhšiemu oddychu. Len škoda, že tu niet prameňa, lebo toto miesto je ako stvorené na táborenie. Pohľadom sa rozlúčim s okolím a rezko vyrazím vpred. Obchádzam vrchol Kolianovej a potom lesom pomaly klesám na lúky a polia nad Krásnom.

V Krásne a v Klátovej Novej Vsi

Obec Krásno je známa najmä archeologickou lokalitou predrománskeho kostolíka, ktorý tu v dávnej minulosti stál. Je dôvodom, prečo práve sem smerujú moje kroky. Cez polia postupujem rýchlo, a tak zakrátko stojím pred areálom kostola. Pekne upravené a zakonzervované základy múrov dávajú tušiť rozsah celej stavby. Z informačnej tabule sa dozvedám, že kostol s cintorínom vznikol v 11. storočí a bol niekoľkokrát rozšírený. Jeho zánik sa datuje do konca 18. stor. keď stará stavba prestala kapacitne vyhovovať. Nový kostol postavili len necelých dvesto metrov poniže. Mňa osobne prekvapilo, že vyzerá takmer rovnako ako kostol v Štefultove pri Banskej Štiavnici. Hneď vedľa sa nachádza skalná vyhliadka Chríb, ktorej návštevu si nenechám ujsť. Pohľadu odtiaľto dominuje Ponitrie a hrebeň Považského Inovca. Okolie je možné pozorovať aj cez ďalekohľad, čo je tu nainštalovaný. Mimochodom, pod skalnou vyhliadkou sa nachádzala Jaskyňa v Chríbe, ktorá bola v 20. stor. zničená ťažbou kameňa.

Chodníkom schádzam do dediny, kde sa miestnych pýtam na krčmu. Nasmerujú ma k ihrisku, kde sa, dnes už vôbec nie „samozrejmá dedinská inštitúcia“, nachádza. Pohodlne sa usádzam na terase a hltavo pijem orosený mok. Slnko poriadne páli a vôbec sa mi nechce pokračovať ďalej. Dnes ma čaká len prechod do Klátovej Novej Vsi. Mal by som ísť po asfaltových cestách, tak skúšam nájsť v cestovnom poriadku alternatívny spoj. Ale najbližší ide až podvečer, a tak dlho sa mi tu sedieť nechce.

Pomaly sa zdvíham a vyrážam. Za obcou sa napájam na asfaltku. V duchu dúfam, že chytím „stopa“. Ale veľa áut tu nejazdí. Pomaly sa blížim k Turčianke, keď ma vyruší piskot bŕzd. Znenazdajky pri mne zastavuje auto a chalanisko s výzorom rastafariána sa ma pýta, či nechcem zviezť. Neváham a sadám si k nemu. Počúvajúc Boba Marleyho onedlho vystupujem v Klátovej Novej Vsi pri pizzérii Kostrín. Ako do nej vchádzam, hneď sa ma čašníčka pýta, či sa idem ubytovať. Nechápavo na ňu pozerám, ale ona hovorí: „Nech sa páči, poďte na izbu.“ Až tam jej hovorím, že som si tu ubytovanie neobjednával. Teraz zase ona na mňa nechápavo pozerá, ale hovorí, že keď chcem, môžem tu prespať, izby majú voľné…

V duchu hodnotím situáciu. Pôvodne som chcel bivakovať za dedinou, ale vidina sprchy a pohodlia postele prevážila nad mojimi vandráckymi zásadami. Tak sa nakoniec ocitám v útulnej izbe. V dedine som bol niekoľkokrát. Začínal som tu niekoľko túr ako napr. v roku 2008 Veľkú jarnú túlačku po Tribeči a Pohronskom Inovci, alebo som sa venoval prieskumu tunajších fortifikačných stavieb. Preto si dnes len zbežne prezriem malé šľachtické sídlo zo 16. stor. a rovno idem do krčmy Orim Bar. Ten si pamätám z minulosti. Usádzam sa na terase, popíjam pivo a počúvam „hipisácku“ muziku valiacu sa z reproduktorov. Na izbu sa vraciam až za tmy. Rýchlo zaleziem do postele a onedlho zaspávam.

Predný a Zadný Brloh

No neviem, či som dobre spravil, že som dal prednosť pred bivakom vonku spaniu na izbe. Noc bola veľmi teplá. Musel som mať dokorán otvorené okno, no aj tak som sa stále budil. Preto hneď po úsvite vyrážam. Idem prechádzkovým tempom, lebo dnešný úsek nebude ani veľmi dlhý, ani nejako extra náročný. Hneď za dedinou sa napájam na žltú značku. Prechádzam popri Salaši Kostrín (od 18. 9. 2022 je zatvorený), za ktorým dolinu Hradského potoka pretína hrádza. Ide o protipovodňovú stavbu - polder, ktorý má chrániť okolité obce pred prívalmi vody.

Za horárňou Cibajky netrpezlivo čakám, až opustím asfaltovú cestu a ponorím sa do lesa. Najprv sa ale musím dostať k bývalej vápenke. Ide o celkom zaujímavé miesto s opustenými pozostatkami stavieb, ktorým dominuje komín bývalej pece na pálenie vápna. Hneď za vápenkou sa nachádza kameňolom. Počas ťažby kameňa bola v ňom odkrytá asi 8 m dlhá jaskyňa, ktorá sa nachádza priamo v stene lomu. Preto sa k nej musím vyštverať hore strmým svahom. Úzky otvor a klesajúce steny ma odrádzajú od jej ďalšieho prieskumu. Za lomom opúšťam značku a po zvážnici postupujem hore na hrebeň Predného Brlohu. Na vlastný vrchol ma privádza chodník, ktorý pokračuje dole pod bralo.

V jeho severnej stene sa okrem viacerých skalných priehlbín a puklín nachádza jaskyňa Brloh. Má voľne prístupnú a pomerne veľkú vstupnú sieň, z ktorej vybiehajú úzke chodby do skalného masívu. Svoj prieskum obmedzujem len na vstupnú časť, ďalej do úzkych chodbičiek sa neodvažujem ísť. Ale viem si predstaviť, aké by to bolo dostať sa až na jej koniec, ktorý je vzdialený 55 metrov. Pred obchodom si ešte preleziem niekoľko brál, nazriem do niekoľkých puklín a hore strmým svahom sa vrátim na vrchol. Trochu si oddýchnem, ale čoskoro opäť vyrážam. Idem cez veľmi pekné a ťažbou neporušené lesy, čo ma veľmi teší. Neskôr v miernom stúpaní traverzujem rozložitý vrchol Zadného Brlohu. Za ním strmšie stúpam do plytkého sedla situovaného na výbežku Javorového vrchu, ktorý je zakončený Kozlicou.

Trniny, Kozlica a Vres

Postupujem ešte krajším lesom plnom starých stromov. Niekoľkokrát mi cestu spríjemnia malé čistinky s krásnymi zákutiami. Hovorím si: „Tak toto stálo za návštevu.“ A to ešte netuším, čo ma čaká. Znenazdajky sa z lesa vynorí masa bielych skál. Neklamný znak, že sa blížim k vrcholu Trnín. Stúpam po hrebeni, pričom po pravej strane mám mohutné kamenné more. Z týchto miest sa mi otvárajú prvé výhľady na hrebeň Tribeča s Ponitrím a Považským Inovcom. Pekne vidieť na rozložitú Hrdovickú a na vrch Tábor nad Krnčou. Vlastne, tieto pohľady ma budú sprevádzať počas celej cesty na vrchol Kozlice. Chodník sa kľukatí pomedzi skalky roztrúsené na koberci z machu. Onedlho dosahujem vrchol Trnín.

Opäť sa kochám výhľadom, ale najviac ma predsa len uchvacujú biele bralá a pokrútené staré duby. Les je tu pomerne riedky. Chodník ďalej pokračuje po hrane hrebeňa. Stále mám po pravici skaly a po ľavici machom obrastené podložie dubového lesa. A samozrejme, výhľady na okolie. V dobrej nálade prichádzam na Kozlicu. V tieni stromov sa mi dobre oddychuje, tak sa tu zdržím hodnú chvíľu. Zostupujem po vychodenom chodníku ešte asi 200 metrov. Tu sa stáčam a cez les smerujem do sedla medzi Kozlicou a Vresom, odkiaľ sa ide na jeho vrchol.

Sedlo tvorí menšia lúka porastená samostatne stojacimi stromami. Chodník vedie sprvu lesom, neskôr strmo stúpam svahom plným drobných skál. Keď sa dostávam na jeho hranu, s údivom sa zastavujem. Akoby tu bol terén umelo vysypaný kamienkami. Z neho vzdorovito vyrastajú staré duby. Zopár ich vyschlo a suché kmene mi pripadajú ako torzá kostier prehistorických jašterov. Jednoducho krása, aká sa dá vidieť len na kremencových hôrkach. Unesený scenériami pomaly prichádzam na vrchol, ktorý poskytuje výhľady najmä na západnú a východnú časť Tribeča. Veľmi pekne vidieť protiľahlú Kozlicu a Považský Inovec. Po kratšom oddychu pokračujem po hrebeni porastenom zeleným machom. Idem až k miestu, odkiaľ vidieť kopec s románskym kostolom nad osadou Sádok. Kopec sa volá Chríb a v ranom stredoveku tu stálo hradisko Čížik. Neskôr sa chodník stráca a cez riedky les prichádzam ku skalnej kope.

Kostrín

Skalná kopa ako hradba pretína hrebeň. Rýchlo ju zdolávam a hneď pokračujem k ďalšiemu bralu, stojacemu asi dvesto metrov severovýchodným smerom. Totižto, odkedy Geodetický a kartografický ústav spustil a pre verejnosť sprístupnil mapový klient ZBGIS podarilo sa pomocou neho objaviť viacero nových archeologických lokalít. Jednou z nich je malé hradisko – hrádok nachádzajúci sa na kóte Staré háje (436 m). Odborníci predpokladajú, že priamo súvisí s neďalekým hradiskom na vrchole Kostrína.

Fučiac zdolávam strmý skalný svah. Zastavujem sa až na lúke na jeho južnom okraji. Hneď sa vyberám hľadať zvyšky opevnenia. A naozaj, pomerne dobre ich vidno po obvode lokality v tvare viac či menej výrazného terénneho zlomu. Na severe sa črtá zaniknutá šijová priekopa. Až potom si sadám k oddychu. Z vyhliadky sa mi opäť otvára pohľad na Ponitrie. Dopíjam, dojedám posledné zásoby a pomalošľapom prichádzam na lúku pod Kostrínom. Z Klátovej Novej Vsi sem vedie miestne značenie, ktoré sa končí na jeho vrchole.

Na križovatke chodníkov zhadzujem z chrbta batoh a len s fotoaparátom v ruke pokračujem. Cestu mi prehradzuje val hradiska, za ním prejdem ešte zopár metrov a som na vrchole Kostrína. Škoda, že rozbujnená vegetácia bráni dôkladnejšiemu prieskumu lokality. Sústredím sa hlavne na valy, ale aj tak sa tu zdržím takmer hodinu. Celý areál je spracovaný do 3D animácie a je dostupný na tejto stránke. Nakoľko hradisko splnilo moje očakávania, spokojne sa vraciam na rázcestie chodníkov.

Naposledy si dávam ruksak na chrbát a v dobrej nálade zostupujem po strmo klesajúcej lesnej ceste. Neskôr sa klesanie zmierni a zakrátko vchádzam do Klátovej Novej Vsi. Idem okolo parku barokového kaštieľa až k pizzerii Kostrín. Vyrovnám účet zo včerajška, srdečne sa rozlúčim s prevádzkarkou a pomaly sa presúvam do Orim Baru. Tu pri pive a tónoch blues-rockových skladieb skupiny Canned Head hodnotím celý vander známkou výborná!

Záver

Som rád, že po rokoch som sa vybral na letný vander do Tribeča. Chcel som sa pohybovať hlavne mimo značiek, čo sa mi v podstate podarilo. Keď som v teréne natrafil na miestne značenie, ktoré v mapách zatiaľ poväčšine absentuje, aj tak som sa ním neriadili. Priebeh trasy som si vytýčil na českých mapách, ktoré majú podľa mojich skúseností spoľahlivo zakreslené lesné cesty a chodníky. Nedokážem povedať, ktorá časť bola najkrajšia či najzaujímavejšia. Všade kadiaľ som išiel, bolo niečo zaujímavé, či to boli jaskyne, bralá, výhľady, hradiská alebo iné archeologické lokality. Jednoducho, vždy bolo čo obdivovať. Dokonca sa odvažujem tvrdiť, že moja trasa bola omnoho atraktívnejšia, ako keby som išiel po oficiálnych chodníkoch. Rád by som ešte upozornil na fakt, že na celej trase nie je žiadny prameň a ani studnička. Vodu som si vždy musel nabrať v obciach, cez ktoré som prechádzal.

A nabudúce si musím dávať pozor na sny, aby sa nestali skutočnosťou…

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek