Vlak prichádza na hlavnú stanicu ešte potme. V skoré sobotné ráno je Bratislava tichá a krásne prázdna. Moje kroky stráži iba vysvietený Dóm svätého Martina a v bufete pod Novým mostom sa mi ušla posledná šiška s kávou. Na chvíľu sa ma zmocní obrovská nostalgia za niekdajším životom, keď svitanie znamenalo „záverečnú“. Dnes je to naopak.

Od Nového mosta mi ide priamy spoj až pod Devín. Tmu strieda šero a horizont nad sútokom Dunaja a Moravy sa pomaly vyfarbuje. Keď sa cez studené sivé chmáry prederie štipka oranžového slnka, opúšťam veterný a ľadový breh pod devínskymi skalami a odchádzam hľadať miesto, kvôli ktorému som dnes prišla – smerovník s nápisom Hrad Devín, parkovisko. Nájsť ho je ľahké. Stojí na kraji chodníka pod stromom, akoby nič, akoby cesta k nemu netrvala mesiac pešieho pochodu a nebola nasiaknutá potom, krvou a slzami „snpčkárov“.

Rozmýšľam, či by sa pre záver niekoľkotýždňového putovania nenašlo dôstojnejšie miesto ako parkovisko pred reštauráciou. Napríklad na brehu pod Panenskou vežou, kde som bola pred chvíľou. Neviem, ako to vnímajú naozajstní putujúci, možno im je to úplne jedno a majú v hlave dôležitejšie veci. Ja som tu len na jeden deň a prišla som si poobzerať bratislavskú etapu ako turistickú atrakciu. A v rámci nej zistiť, či je moja telesná schránka ešte spôsobilá vyjsť na kopec.

Trasa

Devín – Úzky les – Devínska Kobyla – Dúbravská hlavica – Švábsky vrch – Jezuitské lesy – Kútiky – Mlynská dolina – Slavín – Horský park – Pri Červenom moste – Kamzík

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Previerka kondície je k dispozícii hneď na začiatku. Stúpanie na Devínsku Kobylu je výživné a po dlhej dobe cítim, že sa mi vyslovene chce vyjsť na vrchol. Les je februárovo skromný, mokrý a blatistý, ale prvé snežienky už rozkvitli. Na rázcestí pri prístrešku zostávam v úžase. Dunaj sa vlní krajinou ako obrovský had a priamo nad ním svietia ranným slnkom rozžiarené zasnežené Alpy. Toto som naozaj nečakala. Foťák som nevzala a mobil zachytáva zjav na horizonte iba symbolicky. Fotím teda hlavne očami a dúfam, že zábery sa uložia na bezpečné miesto a časom nevyblednú.

Ľadový víchor ma neodradí a vybehnem aj na rozhľadňu. Hoci farbám vládne februárový monochróm a je zamračené, oplatilo sa. Pozornosť púta hlavne Bratislava s vlnkami Malých Karpát a Dunaj s Alpami. V dobrom počasí musí byť vidno poriadny kus štyroch krajín naraz – Slovenska, Česka, Rakúska aj Maďarska. Za pohľad stojí aj samotná rozhľadňa. Mám pocit, že krajšiu a zaujímavejšiu som ešte nevidela. Či je pravda, že autor vychádzal zo vzhľadu môjho obľúbeného hmyzu – modlivky, neviem, ale podoba tam je. Po výhľadových hodoch sa poslušne vraciam na rázcestie (vtedy červená značka vrchol s rozhľadňou obchádzala). Netuším, aký je môj dnešný cieľ, ale rozhodne viem, aký je smer. Chcem ísť celý čas po červenej a trasu nijakým spôsobom neskracovať. Sama som zvedavá, kam dôjdem.

Smerovníky v lese medzi Devínskou Kobylou a Karlovou Vsou uvádzajú rôzne informácie. Podľa jedného som na Ceste hrdinov SNP (smerovník Dúbravská hlavica z r. 1990), ďalší tvrdí, že kráčam po Štefánikovej magistrále (smerovník Jezuitské lesy z r. 2005). Počula som aj verziu, že Cesta hrdinov končí na mohyle pri Brezovej pod Bradlom a zvyšok po Bratislavu je Štefánikova magistrála. Presnú informáciu v tej chvíli neviem, ale rozmýšľam, že by bolo pekné prejsť si „Štefánikovu časť“ z Bratislavy do Brezovej pod Bradlom. Niekedy v budúcnosti, ak sa mi bude dobre kráčať. Dnes budem vďačná aj za Slavín.

Neviem, či som si niekedy predtým uvedomila, koľko je v hlavnom meste kopcov. Chvíľami si pripadám ako na hrebeňovke, cesta sa stále hojdá hore-dolu. Obchádzam Park SNP v Karlovej Vsi, vysokoškolský rajón v Mlynskej doline aj výškovú budovu RTVS, svojho času najvyššiu budovu v Československu. Mysľou sa mi valí jedna spomienka za druhou, za desať rokov sa ich nazbieralo hojne. Zdá sa, že ma dnešná prechádzka poriadne chytila za srdce. Sentimentálne chvíle sú pravidelne prerušované pátraním po červenej značke. V uliciach si vyžaduje oveľa viac pozornosti ako v lese, na každej druhej križovatke sa strácam, maturujem nad mapou a chodím tam a späť. Úspech sa nakoniec dostavuje. Prichádzam na Slavín.

Počasie oslavuje so mnou. Ťažké ranné chmáry sú preč a na pozadí pamätníka žiari tyrkysová obloha. Silný studený vietor síce stále neprestal, ale slnečné lúče ho robia oveľa znesiteľnejším. Užívam si veľkorysé výhľady na mesto a od samej radosti sa rozhodujem, že hlavná stanica ešte počká a pokračujem do Horského parku. Napriek zime neodolám oddychu na lavičke s mojím menom. Únava je citeľná. Mám dosť. Ale nebola by paráda, keby som dnešok potiahla až na Kamzík?

Zisťujem, že červená značka je pomerne návyková. Odhodlanie z mojej strany som dávno nezažila. A nech. Keď mám mať kĺby boľavé, dám im aspoň dobrý dôvod. Po prechode nízkym tunelom objavujem pomaľovaný kus betónu. Práve som sa ocitla v lokalite niekdajšej mobilnej rádiovej stanice vysielača Dunaj, ktorý v prvých dňoch okupácie v r. 1968 poskytoval, ako uvádza nápis, „potrebné a pravdivé informácie“. Rozmýšľam, koľko ešte musí byť v Bratislave miest, o ktorých som doteraz nemala ani poňatia.

Stúpanie na Kamzík zo mňa žmýka posledné zvyšky energie, ale motivácia je veľká. Viac ako 20 km naraz som naposledy prešla na začiatku jesene minulého roku. Po príchode na rozhľadňu na Americkej lúke som rozbitá, ale spokojná. Je tu pokoj a ticho, nikde nikoho. Zrejme preto, že slnko dávno zmizlo a celodenný vetrisko sa odmieta vzdať. Už sa teším niekam do tepla. Výhľad na Bratislavu je skromný a zastretý sivým oparom, ale v tej chvíli mi to neprekáža. Som rada, že Kamzík je na dosah a po krátkom pochode okolo známej televíznej veže študujem smerovník Kamzík, lúka.

Z Kamzíka vďaka víkendovému spoju č. 144 nemusím schádzať nikam. Cestou myslím na údaj z posledného smerovníka: Biely kríž 2.25 h. Hm. Keď sa po dnešku spamätám, mohla by som sa v rámci prieskumu „Štefánikovej časti“ pozrieť ešte o kúsok ďalej. Niekedy neskôr.

Ukázalo sa, že „neskôr“ môže byť oveľa skôr, než by človek čakal. Ale to je iný príbeh.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek