1. deň Fiľakovo – Šalgov-Tarjany (Salgótarján)

(41 km, prevýšenie 1675 m)

Plánovanie túry pre mňa začalo nezvyčajne skoro. Väčšinou veľmi neplánujem a proste len idem. No časy boli iné. Bolo treba napísať diplomovku a potom sa učiť na štátnice. Aby som medzitým stihol ísť na dlhšiu túru, tak som písal diplomovku aj počas Silvestra. Vonku búchajú ohňostroje a ja píšem ďalej. Však chcem ísť na túru, tak čo už. O štyri mesiace neskôr dávam rýchlo zviazať diplomovku, bachnem ju na študijné oddelenie a na druhý deň sedím vo vlaku smer Fiľakovo.

Predpoveď počasia nie je nič moc, no už si nenavyberám. Celú noc pršalo a poľná cesta hneď za stanicou je čisté blato. Brodím sa ním až k ceste. Potom je to celkom fajn až do obce Belina. Pochmúrne počasie zahnalo aj miestnych Rómov dnu. Takže v obci nevidieť živej duše. Hneď za dedinou je odkrytá veľká stena z piesku. Pozostatok mora, ktoré sa tu rozprestieralo pred miliónmi rokov.

Konečne vchádzam do lesa. Nie je tu však veľký kľud. V miestnom kameňolome sa usilovne pracuje. Stretávam viacero nákladiakov, ktoré odvážajú surovinu nevedno kam. Kľud nastáva, až keď prídem na Belinské skaly. Výhľady sú odtiaľto síce obmedzené, ale aj tak sa na chvíľu zastavím. Potom sa presúvam cez sedlo Monica k rozhľadni na Mačacej. Ešte nikdy som odtiaľto nemal dobrý výhľad. A to patrí k najviac ikonickým na Slovensku. Dnes to tiež nie je ideálne, ale svieže jarné farby dodávajú krajine parádnu atmosféru.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po žltej značke idem k Šomoške. Samozrejme sa zastavím pri starom známom kamennom vodopáde. Veď to inak ani nejde. Až doteraz som nikoho nestretol. Pri hrade však sedia dvaja zaľúbenci. Mňa viac zaujíma netradičný pohľad na Šomošku. Z tohto uhla vyzerá úplne inak ako z Mačacej alebo z maďarskej strany. Na hrad nejdem. Bol som tu pol roka dozadu, takže nemám nutkanie ísť ho zase obzrieť. Prejdem popod hradby a som v Maďarsku. Inak, Šomoška patrí asi k najzvláštnejším hradom na Slovensku. Prakticky priamo hradným múrom prechádza štátna hranica. Dedina Šomoška (Somoskő) ostala v Maďarsku a hrad na Slovensku. To proste nevymyslíš.

Opúšťam dedinu a cez lúky sa dostávam k rekreačnému centru Eresztvény. Je tu viac ľudí, tak sa ani nezdružujem a idem rovno ďalej. V lese ma prekvapí celkom dlhý tunel popod kopec. Vôbec som tu niečo takéto nečakal. Načo ho asi postavili? Žeby tu v minulosti bola úzkokoľajka? Alebo si chceli len zjednodušiť cestu do Salgótarjánu? Celý tunel je vyrúbaný v pieskovci a bez ostenia. Preto pekne vidieť miestne podložie.

Prudko klesám do údolia, kde sa nachádza obec Šomošská Nová Ves (Somoskőújfalu). Značka prechádza cez miestnu železničnú stanicu. Stojí tu klasický vlak „motoráčik“. No je to ohromný vrak. Teda aj u nás jazdí kadečo, ale takýto ohromne hrdzavý vlak som nevidel ani na Slovensku. Kebyže mi to zastaví na stanici, neviem či nastúpim.

Z údolia ma čaká fakticky výživný stupák na Karanč. Z maďarskej strany to ide poriadne prudko hore. Na troch kilometroch 400 výškových metrov. Pomaly ukrajujem zo stúpania až som v sedle pod Karančom. Tu zbehnem späť za hranicu, kde sa nachádza prameň sv. Margity. Opäť nesklamal a dobre tečie. Vraciam sa späť. Strmo po štátnej hranici stúpam k rozhľadni na vrchole Karanča. Odložím batoh a vybehnem hore. Výhľady sú obstojné. Obzerám si kopce Cerovej vrchoviny. Bol som už na väčšine z nich. Veď je to jedno z najkrajších slovenských pohorí, tak bodaj by nie. Teda aspoň podľa mňa určite.

Vraciam sa späť na zem a urobím si zachádzku na Kaplnkovú horu (Kápolna-hegy). Mala by tu stáť útulňa, tak som na ňu zvedavý. Chvíľu prudšie stúpam a potom ju vidím. Kamenná stavba zasadená do svahu. Dnu sú dve prične a piecka. Akurát škoda, že okno a priestor dverí sa nedá uzavrieť. Teda, je tu plachta, ale pochybujem, že v zime to zabráni úniku tepla. Napriek tomu je to jediná útulňa v Cerovej vrchovine, takže treba byť rád aj za toto. Hneď vedľa stojí doslova obrovská kaplnka sv. Margity. Je otvorená a voľne prístupná. Pokojne by sa dalo prespať aj v nej.

Vraciam sa späť a po žltej značke klesám do údolia. Aj tu je svah poriadne strmý. Vidím ako predo mnou niekto ide a padá na zem. Najskôr si myslím, že sa len šmykol, no keď sa priblížim, vidím, že je pod obraz boží. A k tomu ešte vyťahuje "frndžalicu" z batoha. Iba sa pozdravím a idem preč. Schádzam na lúku, ktorá je doslova posiata hlaváčikom jarným. Pekné žlté kvety tu vytvárajú celý koberec. Všimnem si, že na okraji lúky stojí črieda jelenej zveri. Možno si idú pochutnať na kvetoch.

Približujem sa k Salgótarjánu a v lese začína byť neskutočný bordel. Všade sa povaľujú odpadky rôzneho druhu. Na niektorých miestach to vyzerá skôr ako smetisko. Nechápem, kto to sem nahádzal. Časom však zistím, že Maďari sú neskutoční bordelári. V dedinke Baglyasalja idem cez rómsku ulicu. Malé cigánčence tu niečo po mne ziapu, ale neviem čo. Je to celkom sranda, keď im človek nič nerozumie. Našťastie som o chvíľu späť v lese. Ak sa to dá lesom nazvať. Sú tu len agátové porasty a samé kriačiny. Už sa pomaly stmieva. Nájdem si teda miesto na stan a ukladám sa na noc.

2. deň Šalgov-Tarjany (Salgótarján) – Kékeš

(47 km, prevýšenie 2218 m)

Ráno má podľa predpovede začať pršať, ale zatiaľ je len zamračené. Zbalím stan a vyrážam. Prejdem len pár metrov, keď sa spustí dážď. Aspoň, že to vydržalo, kým som zbalil stan. Nemusím ho teraz mokrý vláčiť v batohu. Väčšinou idem cez lúky a pasienky. Zelená značka prakticky prestala existovať. Riadim sa teda podľa mapy. Na okraji jednej lúky je poľovnícky posed. Idem sa na chvíľu ukryť pred dažďom a nahodiť nepremokavé ponožky. Chodiť po mokrej tráve nie je bohviečo. Pozerám na radar. Pršať nebude dlho.

Schádzam k ceste, ktorá vedie zo Salgótarjánu smerom do Sečian (Szécsény) a na Slovenské Ďarmoty. Iba ju prekrižujem a stúpam k miestnemu smetisku. Je poriadne veľké. Asi sem zvážajú odpad z celého mesta. Rôzne sáčky sú rozfúkané po okolitých stromoch. Nevyzerá to tu veľmi vábne. Hneď za skládkou v lese mizne cesta. Chvíľu idem voľne lesom, ale potom sa dostávam do neskutočných kriačin. Miestami sa musím takmer plaziť. V daždi a blate je to fakt zážitok. Miestami nadávam ako pohan a len dúfam, že som neroztrhal novú drahú pláštenku na batohu. Konečne sa vymotám von a prestane pršať. Pláštenka to našťastie prežila.

Po poľných cestách sa dostávam k rybníku pod lesom. Nie je tu nič extra zaujímavé, a tak sa ani nezastavujem. Keď tu zrazu takmer spod nohy mi vyskočí divá kačka a uteká na vodu. Keby sa nepohla, vôbec si ju nevšimnem. V tráve má úplne dokonale zamaskované hniezdo s niekoľkými vajcami. Idem ďalej, nech sa môže vrátiť späť. Konečne som v poriadnom dubovom lese. Podľa mapy by tu mali byť skalné útvary. Som zvedavý, čo to bude zač. Klesám do údolia malého potoka. Voda tu ledva tečie. No aj napriek tomu tu voda v pieskovcovom podloží vymodelovala mini kaňon. Lepšie povedané, pieskovce ostali na svojom mieste a menej odolné horniny odniesla voda preč. Na jednom mieste voda opracovala pieskovec do podoby gule. Veľmi sa to podobá na kysucké Megoňky.

Nižšie v doline stretávam staršieho maďarského turistu. Zjavne sa ma pýta kadiaľ sa dá dostať do malého kaňonu, kde som bol pred chvíľou. Neviem mu to veľmi vysvetliť, lebo po maďarsky neviem takmer nič. Nakoniec sa však nejako rukami nohami dohodneme. Z údolia vychádzam pri pútnickom mieste Matranskovrábeľský svätý prameň (Mátraverebély-Szentkút Nemzeti Kegyhely) - National Shrine. Stojí tu pekný kostolík a vybudované rozsiahle zázemie pre pútnikov. Zjavne tu bývajú väčšie omše. Jedna sa akurát chystá, lebo mnoho ľudí prúdi smerom do kostola. Prekvapí ma, že tu okrem maďarskej a vatikánskej vlajky visí aj slovenská. Na tomto mieste by som ju nečakal. Obzriem si pútnický areál, no nechcem tu veľmi zavadzať, keďže začína omša.

O chvíľu stúpam po modrej značke na blízky kopec. Začínam stretávať viac turistov. Maďari sú akýsi veľmi zhovorčiví. Každý druhý sa chce o niečom rozprávať. Nakoniec to vzdávam a začínam sa zdraviť slovensky alebo anglicky. Odvtedy mám pokoj. Klesám do dediny Matranské Vráble (Mátraverebély). Aj keď je to väčšia obec, tak je tu pusto. Prefrčím cez ulice a opäť stúpam na ďalší vrch. Tu začína pohorie Mátra, takže som zvedavý ako najvyššie pohorie Maďarska vyzerá.

Spočiatku idem stále dubovými lesmi. Iba občas sa z rúbane otvorí obmedzený výhľad na okolie. Veľkou škodou je, že nad hlavným hrebeňom sa drží hmla. Keď sa dostanem vyššie, asi to bude bieda. Prichádzam k turistickej chate Ágasvári turistaház. Obzriem si ju len zvonku a idem ďalej. Začína celkom slušne fúkať. Vyťahujem bundu. Modrá turistická značka prechádza po peknom jemne skalnatom hrebienku vrchu Ágasvár. Miestami sa otvárajú pekné výhľady na okolie. Vyššie je však stále hmla. Les ma o pár desiatok minút vypľuje vo veľkom rekreačnom centre Dolná Huta (Mátraszentistván / Matranský Svätý Štefan).

Sú tu vleky a mnoho ubytovacích zariadení. No sú to skôr miestne prerobené domčeky ako megalomanské hotely. Hovorím si, že toto sú maďarské „Donovaly“, aj keď v skromnejšej verzii. Veď aj u nás by sa to zaobišlo bez betónových opách. Mám problém, že nemám ani trochu vody. Nad dedinou by mal byť prameň. Ako zisťujem, je vyschnutý. Zároveň mi napadne, že by som mohol pozrieť meteo-radar, pretože na nebi to vyzerá kadejako. Nad Budapešťou je poriadna búrka a pomaly sa presúva na východ. Kým sem príde, tak sa hádam rozpadne.

Lesom nejdem veľmi dlho a som v ďalšej turistickej osade Galyatető. Je to hádam najvyššie položená dedina v Maďarsku (950 m). Do osady však nejdem a stúpam rovno na Petrovu horu (Péter hegyese) nad ňou. Podľa mapy tam stojí rozhľadňa. O chvíľu som pri nej. Celkom zaujímavá stavba, akurát ma nemilo prekvapí turniket na vstupe. Neplatí sa veľa, iba 900 forintov (asi 2,- €), ale forinty pri sebe nemám. Takže nič z toho nebude. Kúsok pod rozhľadňou je malá rúbaň a z nej výhľad na blízky Kékeš. Nakoniec teda rozhľadňu ani nepotrebujem. Iba pár stoviek metrov odtiaľto je parkovisko a reštaurácia. Vedľa parkoviska je točka s pitnou vodou. Konečne, som zachránený.

Nevýrazným hrebeňom klesám do Matranského sedla (Mátra-nyereg). Cestou sa mi zdá, že som počul hrmieť. Opäť pozerám radar. Búrka je celkom blízko. Som pri peknom prístrešku, preto rozmýšľam, či tu počkať alebo nie. Vyhodnotím, že aj keď ma búrka trafí, tak len okrajom. Už o pár minút zistím ako som sa veľmi mýlil. Najskôr začína len jemne pršať. Potom však príde lejak ako hovädo. Zbehnem kúsok pod hrebeň a neostáva mi nič iné ako čakať. Blesky trieskajú do okolitých úbočí a do lejaku sa pridáva krupobitie. Za pár minút je všetko biele ako v zime. Čakám tu ako zmoknuté kura, no dážď nie a nie prestať. Za pol hodinu búrka prejde. Nepremokavá bunda to celkom dobre zvládla. Krúpy mám však vo všetkých vonkajších vreckách batohu.

Konečne sa dostávam do Matranského sedla (Mátra-nyereg). Tu je ďalší pekný prístrešok. Po žltej značke začínam stúpať na Modrastú horu (Kékestető). Spočiatku je to pohoda, ale neskôr sa chodník zmení na poriadnu strminu. Pripomína mi to výstup na Lackovú v pohorí Busov. Pod vrcholom Kékešu sú malé horské lúčky, z ktorých je pekný výhľad na najvyšší bod Maďarska. Mám to len kúsok hore, ale dnes tam nejdem. Zamierim rovno do jedného prístrešku pod vrcholom. Musím tu porozkladať veci a do rána ich skúsiť vysušiť.

3. deň Modrastá hora (Kékestető) – Homonna-tető

(48 km, prevýšenie 1822 m)

Ráno ma prebúdza hluk. To sa po ceste na vrchol teperí autobus. Na vrchol normálne jazdí spoj. Divné nie? Veci v noci trochu preschli. Pobalím sa teda a idem tiež na vrchol. Autobus zatiaľ zíde dole. Na vrchole však nie je ani živej duše. Okrem vysielača je tu veľké lyžiarske stredisko. Asi najväčšie v Maďarsku. Obloha je stále sivá, no kde-tu sa ukáže modrá obloha. Vrcholový kameň je pomaľovaný v maďarských národných farbách. Vrch mi príde dosť „znásilnený“ ľuďmi. Lyžiarske stredisko a vysielač by som ešte nejako preglgol, ale autobus ma zabil. Nuž čo už. Na vrchole je rozhľadňa. Teraz ráno samozrejme zatvorená. Pár obmedzených výhľadov si obzriem zo zjazdovky.

Pokračujem v hrebeňovke smerom na východ. Mátra má fakt pekný kompaktný hrebeň. V podstate je to asi jediná hrebeňovka v pravom slova zmysle u našich južných susedov. Trochu mi to pripomína Vtáčnik. Väčšinou sa ide lesom a občas sa objaví pekná skala s výhľadom. Akurát sú tu turistické komerčné atrakcie. Hrebeň východne od Kékešu je však úplne opustený. Nie sú tu žiadne turistické strediská, iba husté lesy. Pekné lesy k tomu dopĺňa množstvo skalných útvarov.

Veľmi pekný je hneď prvý kopec - Orlí kameň (Sas-kő). Zo skalnatého hrebienku mám parádny výhľad na sever, kde vidím celú Cerovú vrchovinu. Rozoznávam hlavné vrcholy ako Pohanský hrad, Ragáč alebo Karanč. Na juhu zas vidím uhoľnú elektráreň Mátra Power Plant a šíre nížiny Veľkej Dunajskej kotliny. V podstate odtiaľto až po balkánske Dináre je len rovina. Pekné výhľady dopĺňa svieža jarná zelená farba bučín. V diaľke vidím Bukové hory (Bükk), kam sa snáď dnes dostanem.

Hrebeňom postupne klesám do údolia. Na jednom mieste idem v lese popri zaparkovanom traktore a pri ňom je položená motorová píla. Okolo nikde nikoho. Žeby sa v Maďarsku až tak nekradlo ako u nás? Asi nie.

Počasie sa postupne zlepšuje a keď prídem do obce Sirok, doslova ma opeká jarné slniečko. Opäť je tu problém s vodou. Od rána nebol prameň. Našťastie v obci sú klasicky pumpy, kde si môžem voľne nabrať. Toto je jedna z vecí, čo sa mi v Maďarsku páči. V každej dedine je voľne prístupná točka s vodou. Nad obcou sa nachádza hrad Sirok (Siroki vár). Absencia forintov v mojej peňaženke ma opäť oberie o návštevu. Obzriem si ho aspoň z vonkajšej strany. Hrad vyzerá byť pekne zakonzervovaný. Kúsok za hradom sú pekné pieskovcové skalné útvary. Je z nich výhľad na hrad, obec a aj širšie okolie. Plus samotné skalky majú bizarné tvary. Určite sa tu oplatí zastaviť.

Nevýraznými vrcholkami postupne opúšťam pohorie Mátra a prechádzam do Bukových hôr. O pohorí absolútne nič neviem. Predpokladám, že je sopečné ako Mátra. Les ma vypľúva na lúky nad obcou Jelení Kameň (Szarvaskő). Až teraz mám poriadny výhľad na pohorie pred sebou. A výhľad mi doslova vyráža dych. Pred sebou mám jarnú lúku s rozkvitnutými hruškami a jabloňami. V pozadí sa dvíhajú jemne zelené kopce Bukových hôr a nad nimi v diaľke čnejú mohutné bralá. Peknú atmosféru dotvára modrá obloha s malými obláčikmi. No proste paráda.

Keď sa po lúke posuniem ďalej, mám výhľad na legendárne mesto Jáger (Eger), ktoré dlho vzdorovalo Turkom. Na lúkach všade okolo sa pasie plno koní. Pekný to kraj. Zostupujem do tichej obce Jelení Kameň (Szarvaskő). Zjavne to tu občas žije turistickým ruchom. Momentálne je to však len tichá zabudnutá obec. Chvíľu si tu dám oddych. Doplním si vodu a sledujem parádne bralo hneď nad obcou. Bohužiaľ chcem ísť inou značkou. Bralo teda oželiem a idem po zelenej ako som plánoval.

Postupne mierne stúpam a občas sa otvorí výhľad z rúbane. Najkrajší je asi pohľad späť na Mátru. Večer sa pomaly blíži. Mäkké večerné svetlo čaruje v dubovom lese a vytvára príjemnú atmosféru. Stíham prísť pod vrch Homonna-tető, kde ma dobieha tma. Postavím si stan a zaľahnem na noc. Už teraz sa teším na zajtra, čo ďalšie objavím v neznámom pohorí.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek