Krásny článok o zimných krásach Vtáčnika sa na Hikingu objavil pred rokom, ale okruh z obcí s partizánskou históriou - Kľak a Ostrý Grúň, tu napodiv nie je. Úžasné zimné podmienky ma utvrdili podeliť sa o zážitok.

Začiatok zimy 2021/2022 priniesol do pohoria výdatné sneženie, o ktorom som sa presvedčil začiatkom decembra na Dolnoždanskej skale, kde bolo okolo 30 centimetrov snehu. Lákalo ma sem zavítať opäť, a preto som sa o týždeň neskôr vybral na Vtáčnik opäť.

Trasa

Ostrý Grúň – Rúbaný vrch – Kláštorská skala – Vtáčnik – Partizánska chata – Ivanov salaš – Kľak

Úžas z krás Vtáčnika

Z domu vyrážam o 6-tej ráno. Po pár kilometroch však zisťujem, že nemám turistické návleky ani nepremokavé nohavice. Keďže idem na viac hodín a pohorie a podmienky v ňom nepoznám, musím sa vrátiť. Polhodinové zdržanie však neberiem tragicky, pretože dnes sa nemusím ponáhľať na žiadny autobus ani vlak.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Okolo 8.00 hodiny parkujem na konci dediny Ostrý Grúň a vidím zasnežený hrebeň pohoria, kam smerujem. Ten sa v modrej oblohe nádherne vyníma. Sneh sa na stromoch drží mojím odhadom od asi 1000 výškových metrov. Vyrážam popri usadlosti Kršlovci a ďalej pomerne ostro stúpajúcou Klenovou dolinou. V jej úvode si všímam auto a od neho vedúce čerstvé stopy. Po nich šliapem zľadovatenou dolinou a neskôr stúpam k Rúbanému vrchu. Na rúbaniskách si všímam fantastickú viditeľnosť smerom k Štiavnickým vrchom. Taktiež okolité prostredie je skutočne čarovné a viem, že som s výberom pohoria urobil dobre.

Postupne sa dostávam blízko k hrebeňu. Často sa obraciam za fantasticky viditeľnými Štiavnickými vrchmi. Stále idem po stope ranného turistu a čoskoro sa zastavujem pri kóte Rúbaný vrch. Oddychujem a nasadzujem si snežnice. O chvíľu zbadám v lese niekoľko desiatok metrov smerom ku Kláštorskej skale mihnutie. Za moment vidím ako sa blíži muž a potvrdzujem si, že sa mi to len nezdalo a nebola to zver. Prehodíme pár viet o množstve snehu a tiež sa turistu pýtam, či sú stopy jeho. Potvrdzuje.

Snežné kráľovstvo hrebeňa Vtáčnika

Potom sa vydávam po stope. Hrebeňom vedie starší chodník a jedna čerstvá stopa spomínaného turistu. Prekvapuje ma, že je tomu tak a snežnice by mi v podstate neboli treba. Mám však plán v prípade dobrého času svoj okruh predĺžiť o návštevu Siah, kde sa mi možno zídu. Nechávam si ich a obdivujem krásne zákutia zimných lesov Vtáčnika obalených snehom. Nádherné prostredie a kľud v okolí Kamenných vrát ma dostáva takmer do stavu turistickej nirvány. Akurát mi trošku chýba občasný výhľad do krajiny, ale neprekáža. Postupne sa blížim ku Kláštorskej skale. Úsek mi trvá dlhšie, ako som si myslel, a tak pomaly špekulujem, že nebudem svoj okruh predlžovať a zbehnem len na Vtáčnik, pokochám sa výhľadmi a zídem do obce Kľak a Ostrý Grúň k autu.

Z rozmýšľania ma vytŕhajú až tmavé skalné veže pokryté bohatou nádielkou snehu. Sú čarovné a neviem sa ich krásou nabažiť. Vidím, že tu končia stopy turistu, ktorý mi dnes dosť pomohol. Vyštverám sa aj na ich vrchol a kochám sa zasneženým pohorím. Všade naokolo v dolinách je to bez snehu. Biele lesy naokolo sú prekrásne a neviem od nich odtrhnúť oči.

Je čas obeda, dávam si oddych a zavrhujem plánovaný dlhší okruh cez Siahy. Ponáhľať sa mi nechce, aj keď ma kúsok láka, že by som vyšiel na Vtáčnik v čase západu slnka. Vnútorný boj nakoniec vyhráva kratší variant a pomalé vychutnanie si mnou nepoznaného pohoria. Okolo 13-tej sa poberám smerom k najvyššiemu bodu pohoria – vrchu Vtáčnik.

Fantastické vrcholové výhľady

Ako sa blížim k smerovníku pod Vtáčnikom a odbočke do dediny Kľak, ktorou sa budem vracať, začínam stretávať prvých ľudí. Smerom hore, už po vychodenom chodníku ich ešte pár stretnem. Na vrchole som dosť prekvapený, aký počet turistov tu je. Viem, že posledné roky chodí na turistiku viac ľudí, ale toľko ľudí som cez pracovný týždeň na tomto, pre mnohých neznámom vrchole ozaj načakal. Nuž čo, aspoň že som si vychutnal pokoj a nádheru opustenej Kláštorskej skaly.

Pár záberov mi komplikujú motajúci sa turisti, ale predsa sa mi len podarí niečo odfotiť. Podmienky na vrchole sú skutočne úžasné. Sever je čiastočne ukrytý v oblačnosti, ale napriek tomu väčšinu pohorí viditeľných z tohto miesta rozoznávam.

Musím uznať, že ma druhá návšteva vrcholu dostala a vôbec sa nečudujem, že je tu toľko ľudí. Už teraz sa teším na ďalšiu návštevu, najlepšie asi v lete alebo na jeseň, keďže som tu bol už dvakrát v zime.

Medzi ľuďmi na vrchole sa mi jeden starší pán zdá povedomý zo sociálnych sietí. Zdá sa mi, že ide o miestneho, ktorý pridáva často krásne fotografie z tohto vrcholu, na ktorý chodí minimálne raz za týždeň. Večer po túre zisťujem, že to bol skutočne on.

Zostup s troškou partizánskej histórie

Pomaly sa lúčim s okolitou nádherou a poberám sa na zostup. Klesanie vychodeným chodníčkom cez čarokrásny zimný les ubieha ako po masle a po polhodinke som pri Partizánskej chate. Oko poteší príjemný výzor zrubovej chaty zasadenej v krásnom prostredí. Popri oddychu rozmýšľam, aké to tu v 1944 muselo byť drsné. V náročných prevýšeniach pohoria museli byť boje naozaj náročné.

Najkrutejšou udalosťou v histórii obce Kľak je „krvavá nedeľa“ 21. januára 1945. Obec bola za pomoc partizánskym skupinám pôsobiacim v pohorí Vtáčnika počas SNP úplne vypálená (132 domov a hospodárskych stavieb), vyrabovaná a 84 občanov zavraždených jednotkami SS, protipartizánskou jednotkou Edelweiss a jednotkou Heimatschutz. Spôsobom vykonania išlo o jeden z najbrutálnejších vojnových zločinov spáchaných na Slovensku. Tragické udalosti si obyvatelia každoročne pripomínajú na pietnom spomienkovom zhromaždení kladením vencov pri pamätníku SNP postavenom v roku 1963.

Postupujem ďalej popri kóte Ivanov salaš až sa vynáram na kraji lesa, kde sa objavujú prvé stavby dediny Kľak. V nej je viacero pekných domčekov, ktoré ma zaujmú a niektoré si „zvečním“.

Záverečný zostup asfaltkou do Ostrého Grúňa, obce tiež neslávne známej krvavými udalosťami z čias 2. svetovej vojny. V "krvavú nedeľu" 21. januára 1945 nemecká jednotka Edelweiss s ďalšími zložkami obec vypálili a zavraždili 64 jej obyvateľov (26 mužov, 26 žien a 12 detí). Po vyvraždení obyvateľov obce, Nemci podpálili 128 domov.

Posledné metre si viackrát spestrím otáčaním sa za snehovou čiapkou Vtáčnika v diaľke.

Záver

Pozvoľné spoznávanie pohoria Vtáčnik ma tentokrát obdarovalo poriadnou dávkou zimnej nádhery. Snehom obalené stromy, množstvo snehu a bližšie aj ďaleké výhľady na veľkú časť Slovenska ma skutočne dostali.

Prekvapivo na mňa zapôsobili aj doliny Klenová a Partizánska, ktoré sú iné od tých, na aké som zvyknutý z domovských Nízkych Tatier alebo Veľkej Fatry. Majú ostrejší sklon a nie je to úplná prechádzka ako v nízkotatranskej Sopotnickej doline.

Okrem turistickej krásy ma z hľadiska histórie obohatili aj informácie o živote tunajšieho obyvateľstva uvedené na náučných tabuliach na trase a v okolí obce Kľak, či už z tragických partizánskych čias alebo aj staršej doby.

Zdroje:

• História Kľaku,
• Krvavá nedeľa v Ostrom Grúni.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek