V novembri som sa vybral na dva kopce pohoria. Obidva majú výšku čosi cez 1300 metrov a zakaždým som vyrážal z Türnitzu. Z mestečka, po ktorom je pohorie pomenované. Avšak zatiaľ čo hrebeň Tirolerkogela je lúčnatý, západný hrebeň Türnitzer Högera je bralnatý.

Blúdenie

O 7.00 h som auto odstavil na veľkom parkovisku neďaleko centra mestečka (465 m). Prešiel som krajom centra, na to štvrťou rodinných domčekov a začal som stúpať. Prekráčal som gazdovstvo a uvedomil som si, že som dlhšie nevidel značku. Pozrel som sa do mapy. Fíha, veď idem zle. Prekrižoval som lúčku a prišiel som k remízke. Bola tam vyblednutá značka a oplotky bez prechodov pre turistov. Bolo zrejmé, že značku preložili. Vrátil som sa na cestu a o pár metrov ďalej som značku našiel. Mal som sa držať cesty a nezmätkovať.

Stúpal som na Eibl (1002 m). Záverečný úsek ku krížu som rezol lúkou. Boli z nej výhľady na okolité kopce, ktoré zatiaľ nepoznám. Hneď za krížom je chata. Zdalo sa, že je otvorená. Od chaty som išiel po značke. Viedla po ceste, ktorej som sa, poučený nedávnym zmätkovaním, držal. Bolo to zle. Značka si skrátila serpentínu, ja som išiel dookola. To však nebol žiadny problém, pretože po chvíli som bol opäť na značke.

Dnes som nejaký zamyslený a idem na “autopilota”. Cesta je pekná, no mne dochádza, že som zasa dávno nevidel značku. Ide hrebeňom, ja traverzom. Pomaly sa však preberám a začínam sa viac obzerať okolo seba.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na ceste stálo auto a jeho majiteľ sa hrabal v kufri. Idúc okolo som ho nahlas pozdravil, čo ho vyľakalo. Keďže bol zhovorčivý, chvíľu sme trkotali. Pán v rokoch sem prišiel pozorovať kamzíky. Aj mi ukazoval, kde sú, no ja som horko-ťažko rozoznal lúčku, na ktorej mali byť. Zvery som tam nemal šancu zbadať.

Tirolerkogel

Cestička ma priviedla do sedla, v ktorom je stanica prvej pomoci. Našiel som pri nej stratenú značku a už som sa jej držal. Vyviedla ma strmým lesom na lúky. Tráva bola na nízko požratá od kráv a rástli z nej horce jarné. Kvetiny som tu v novembri veru nečakal.

Vyšiel som na Tirolerkogel (1380 m). Priamo na vrchole je chata Annaberger Haus, ktorá je v novembri zatvorená. Od kríža je parádny výhľad na neďaleký Ötscher, ale aj na Dürrenstein a na západnú časť Hochschwabu. Tesne pod chatou ma zarazil oznam o uzávere chodníka. Lenže keď som ho prečítal, zistil som, že chodník bol uzavretý v júni a v júli. Vyčíňala tu víchrica. Medzitým vývraty odstránili a chodník nanovo vyznačili.

Dolinou

Od chaty som išiel trasou, ktorú som absolvoval na snežniciach v januári 2015. Zbehol som do doliny. Pred 8 rokmi som sa vybral hore popri potoku a pozrel som si Falkenschlucht, teraz som sa vybral opačným smerom. Tu je iba jedno skalné zúženie Eisernes Tor, zopár krasových výverov a jaskýň. V jednej je modlitebňa, pretože dolinou vedie pútnická cesta do Mariazellu. Je v nej veľa krížov.

Zišiel som do údolia a kráčal som pomedzi roztratené gazdovstvá. Zrazu pri mne "zaflekovalo" auto. Vykukol z neho pán, s ktorým som sa rozprával na zvážnici. Vítal ma ako starého známeho a vysvetľoval mi, komu všetkému rozprával o jednodňovom turistovi zo Slovenska.

Na lúkach som fotil horce jarné, v Türnitzi horec bezbyľový. Pestovali ho pod mukou. Čosi po 15-tej som sa vrátil k autu a išiel som domov.

Druhá prechádzka

Na ďalšiu prechádzku som chcel ísť v nedeľu o tri dni, no akosi sa mi nechcelo. Do Türnitzerských Álp som išiel o týždeň neskôr. O 6.45 h som zaparkoval na rovnakom mieste ako minule. Vyrážal som za šera. V Türnitzi je pekný kostol, ale skoro ráno bol nefotiteľný. Prešiel som cez potok, minul som bufety na akomsi piknikovisku a začal som stúpať.

Chodník ma priviedol na hrebeň, ktorý bol posiaty vápencovými skalami. Bolo tam veľa skalných veží a na svahu štíhla skalná ihla. Bola oranžová, čiže skaly z nej opadali iba nedávno. Avšak obrázok mi nevyšiel.

Bralnatým hrebienkom som putoval asi pol kilometra, potom sa skaly stratili. Blížil som sa k hornej hranici inverznej oblačnosti, a keďže na nebi žiarilo slnko, začal som vyzerať vidmo. Podarilo sa. Bolo slabé, no na obrázku je viditeľné celkom dobre. V Rakúsku vidím vidmo po štvrtýkrát.

Türnitzer Höger

Vo výške 1100 metrov sa v lese zjavil sneh. Doteraz som nevidel ani fľaky a zrazu súvislá vrstva. Vyzeralo to čudne. Sneh bol starý, tvrdý, no na moje počudovanie, neboli v ňom žiadne stopy.

Tesne pod vrcholom išiel chodník pár metrov po skale. Vyštveral som sa na ňu a prišiel som k vrcholovému krížu. Z Türnitzer Högera (1372 m) sú iba čiastočné výhľady, pretože na jednej strane zavadzia les a na druhej chata Türnitzer Hütte. Aj tu je priamo na vrchole kopca a tiež je v novembri zatvorená. Ktosi dnes pri nej bol, v snehu bolo vidno čerstvé stopy.

Zbehol som do doliny. V jej hornej časti išla oproti mne turistka. Za dve prechádzky som iného turistu okrem nej nestretol. Kúsok nižšie som na lavičkách zjedol obed. Vedľa bola šibenica s hákmi. Zrejme tu poľovníci rozoberajú ulovené diviaky. Zbehol som do doliny, v ktorej je zopár starých mlynov. Na jednom sa zachovalo veľké drevené koleso. O 14-tej som sa vrátil do Türnitzu a išiel som domov.

Záver

Doteraz som Türnitzerské Alpy navštívil iba v zime na snežniciach. Zdá sa však, že je tu čo vidieť aj v neskorú jeseň. Vrcholky kopcov obyčajne trčia nad inverznú oblačnosť, čo je samo o sebe zážitok. Najbližšie sa sem chystám počas skorej jari.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek