Trasa

Malé Kršteňany – Veľký vrch – Terešný vrch – Cininova lúka – Veľké Kršteňany – Skačany – Varty – Dolné Vestenice

Autobus opúšťam v obci Malé Kršteňany. Leží priamo na úpätí tiahleho kopca, hlavného môjho cieľa. Teda v súčasnosti ju od Veľkého vrchu oddeľuje hlboká biela jazva. Lom na kvalitný dolomitický vápenec. Z druhej strany sa do miestnej dominanty zahryzáva jeho menší brat. Bralá medzi nimi, prudko vystupujúce od toku rieky Nitry, s riedko porasteným terénom nad nimi sú súčasťou PR vo štvrtom stupni ochrany. Možno dôvod, prečo je ťažba nerastu v pokročilom stave útlmu.

V mapách nie je značený žiadny oficiálne značený chodník. Vytipujem si trasu vedúcu mimo PR. Vedie mimo kameňolomu, čím sa oberám o zážitok pozorovania kolónie včelárika zlatého na tomto mieste. Trošku času strácam pri náučných tabuliach venovaných histórii obce. Sú umiestnené na pekne upravenom priestore pri kostole. Prvý úsek vedie síce asfaltkou, ale dosť prudko priamo hore. Je to prístupová komunikácia k Veľkým Kršteňanom, ležiacim za hrebeňom vybiehajúcim z Veľkého vrchu.

Veľký vrch

V momente dosiahnutia vrcholu cesty vidím, čo mi bolo doposiaľ skryté. Široká dolina s obcou schovanou pred pohľadmi z hlavných ciest. Tu hore mením smer. Pokračujem kolmo vpravo poľnou komunikáciou obsluhujúcou hospodársky využívaný priestor polí, lúk, remízok a lesov. Pekná krajina na pohľad. Jar už pokročila, všetko je zelené.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V diaľke vidím väčšie stádo vysokej. Asi daniele. Ako sa približujem, predpoklad sa mení v istotu. Až po priblížení sa na sto metrov pomaly opúšťajú pastvu. Využijem, že sa radia jeden za druhým, a počítam. Končím na čísle 49. Danielia a muflónia zver majú v juhovýchodnom rohu Strážovských vrchov dobré podmienky, zodpovedajúce ich domovine. Prehriate východné svahy vápencových hrebeňov akoby stredomorským z oka vypadli.

Dušu mi potešil pohľad na novú výsadbu stromčekov v remízkach. Samozrejme, s patričnou ochranou pred ohryzom. Bez nej by nemali šancu. Nie je to až tak bežný jav v našej krajine, aj keď nie je ani popoluškou.

Cesta opúšťa priamy smer k vrcholu, odbočuje vľavo k vzdialenejšiemu lesu. Privádza ma na kraji lesného porastu k odbočke stúpajúcej smerom k môjmu cieľu. Volím dobre. Nachádzam výraznú smerovku neoficiálneho značenia s nápisom VEĽKÝ VRCH. Mierne stúpajúca komunikácia vedúca teplomilným, hlavne borovicovým porastom s občasnými čistinkami sa pomaly mení v chodník. Jeho výrazný priebeh neumožní zablúdiť. Že kráčam správne, mi potvrdzujú červené dvojpásy. Prichádzam k hranici PR, následne k tabuľke s jej označením. Trasa vedie priamo vyznačeným okrajom areálu, takže aj zákonu je dané za dosť.

Priestor sa pomaly otvára. Les sa vytráca, zostávajú len malé skupinky bizarne pokrútených stromov. O niektorých mám pochybnosti, či sú to zakrpatené stromy a či nie len prerastené kríky. Drobné kmienky medzi riedkou trávou vyrastajúcou z neúrodného kamenistého terénu svedčia o aktívnom manažmente v chránenom území. Preto 4. stupeň ochrany.

Dosahujem samotný vrchol. Klasika v podobe vysokého dreveného kríža. Poteší síce nekryté, ale funkčné posedenie. Vrchol vo výške 456 m vyznačuje tiež označenie PR s krátkym popisom, zhodným s tým, čo som videl pri výstupe. Píše sa tu: „Rok vyhlásenia 1967. Rozloha 47,61 ha. Stupeň ochrany: 4. Ochrana teplomilných spoločenstiev rastlín a živočíchov, z ktorých viaceré druhy tu dosahujú severnú hranicu svojho rozšírenia.“ Osobne by som privítal viac informácií o atraktívnom mieste.

Zhadzujem batoh a idem si vychutnať ponuku miesta a možnosti výhľadov. Odlesnený svah s pár ojedinelými skupinkami drevín, smerom k východu klesá smerom k toku rieky. Jeho skalnaté ukončenie nie je možné z týchto miest ani tušiť. Odstránenie krovín prebehlo na rozsiahlej ploche. Zostup možno k atraktívnym miestam neumožňuje stupeň ochrany a pravdupovediac strata výšky a prejdená vzdialenosť by nebola zanedbateľná. Tak sa venujem kvetenstvu. To som trošku sklamaný, jar je asi až veľmi pokročilá. Zo tri druhy kvitnúcich rastlín, ktoré ako neznalý neviem ani definovať. Čo ma poteší, sú poletujúce jedince vidlochvosta feniklového. Čo miestu nemožno uprieť, sú pekné výhľady smerom k východu. Sever pohoria Tribeč a južnú časť Vtáčnika očarí. Vychutnávam si peknú chvíľku na peknom mieste pod práve rašiacimi stromami. V lete tu musí byť páľava. Ozaj niečo stredomorské.

Smer Cininova lúka

Dlho sa nezdržujem. Dosiahol som hlavný, no nie posledný dnešný cieľ. Treba ísť ďalej. Aj keď klesanie k juhu a východu je pozvoľné, severné a západné je náročnejšie. Budem pokračovať v smere amatérskeho smerovníka, čo tu nachádzam. Predné, Zadné Ihlište, Biela cesta. Miestne názvy mi nič nehovoria, no smerujú v azimute môjho plánovaného presunu. Navedú ma na chodníček klesajúci lesom v smere hrebeňovky. Na konci klesania opäť prichádzam k terénu s lúčkami preloženými skupinami drevín odolávajúcich slnku a teplu. Na lúčkach nedošlo k odstráneniu drobných kríčkov, sme mimo PR, ostalo to tu na prírodu. Možno sa mi to zdá preto akési krajšie.

Chytá ma to tu za srdce. Nečakal som také pekné zákutia v týchto miestach. Občas pekne vidieť aj tmavý obrys Drieňového vrchu. Najvyššia kóta dala názov tunajšiemu podcelku Strážovských vrchov. Priebeh trasy je nenáročný, prebieha lesnou cestou držiacou sa hrebeňa. Na peknej lúke pod Terešným vrchom opúšťam na chvíľku cestu, nech zdolám vlastný vrchol. Neľutujem zachádzky. Pekné miesto a ako prídavok muflónica s mladým.

Vraciam sa na cestičku, je to predsa len pohodlnejšie kráčanie. Dole v údolí je vidieť skládku popolčeka z ENO v Chalmovianskej doline. V mojej mladosti to bola krásna dolinka plná zveriny. Teraz je to niečo iné. Zostali len spomienky.

Ani neviem ako a som znovu na ozaj sympatickom mieste. Skupina väčších borovíc na lúčke s upraveným oddychovým miestom. Ohnisko, stôl a lavičky, z nich jedna je hojdacia. Podľa tabuľky sa to tu nazýva Cininova lúka. Všetko to pôsobí veľmi príjemne a čisto. Láka k prestávke. Nedá sa odolať. Hlavne, ak som si tento bod počas plánovania na oddych, vďaka fotke z Galérie, zvolil. Neurobil som zle.

Smer Veľké Kršteňany

Po dlhšej pauze sa pár metrov vraciam a zabočujem vpravo zvážnicou smerom do doliny. Veľká zmena. Toto je klasický vlhký les, nie niečo také, čím som kráčal doposiaľ. Aký to paradox. Dosiahnem dno hornej časti údolia a pomaly klesajúcou lesnou cestou začína nekonečné putovanie. Priestor s prebiehajúcou ťažbou dreva sa pomaly rozširuje. Prejdem okolo asi bývalej horárne až sa dostávam do otvoreného priestoru polí.

Krátky oddych si doprajem na liturgickom mieste tesne pred Veľkými Kršteňanmi. Z tohto miesta pôsobí Veľký vrch celkom inak ako som ho celý život videl. Ani v obci, kde o chvíľku prídem, som nikdy nebol. Pomerne objavný deň v regióne zviazanom s časťou môjho študijného a pracovného života.

Obec čiastočne preletím, čiastočne obídem. Zastavím sa len pri otvorených vrstvách morských sedimentov za miestnym kultúrnym domom. Prečo je miesto až svetovo významné, neviem. Dokumenty vo vitrínkach sú písané až veľmi odborne, aby som strácal čas ich študovaním. Chýba tam vysvetlenie vhodné pre laika.

Skačany

K nasledujúcej obci sa presúvam štrkovou účelovou komunikáciou. Je súčasťou cyklotrasy Bojnického cyklookruhu. Takto po vlastných nič moc. Ako som vyšiel z lesa je to pár kilometrov. Oželel by som to, aj keď esteticky to nie je zlé. Teraz ma zaujme dvojička majestátneho stromu a kamenného kríža z prvej tretiny 20. storočia.

Pred Skačanmi je malá priehradka. Nutriové jazierko. Pomenovanie dostala podľa zvierat, čo tu nadivoko a krotko žijú. Známa atrakcia obce. Vidím len dva jedince. Jeden sa pohybuje vo vode a druhý sa vyberá na pastvu. Posedím si. Je to pekné miestečko pri vode a trošku zrelaxujem.

Prechádzam okolo malej kaplnky na kraji poľa a prakticky ihneď za zákrutou vchádzam do obce. Stojí tu ďalší liturgický objekt, malý kostolík. Výrazná, dobre spracovaná informačná tabuľa hovorí o troch kultúrnych pamiatkach v obci. Toto je jedna z nich. Kaplnka sv. Barbory. Prečítam ju a kráčam k nasledujúcej, k zaniknutému kostolu sv. Juraja z 13. storočia. Odkryté základy nachádzam na vŕšku v poli neďaleko cintorína. Je to hlavný dôvod, prečo sú Skačany zahrnuté v dnešnom putovaní.

Tretiu, stĺp Najsvätejšej trojice obchádzam. Neodbočujem na rozsiahle námestie, tam som bol nespočetnekrát. Smerujem k východziemu miestu modrej TZT. Menšie pohostinské zariadenie prakticky len cez cestu zabezpečí patričné dohydratovanie organizmu, trochu kontaktu s miestnymi a hlavne stratu času.

Smer Dolné Vestenice

Z tohto miesta som už raz vyrážal. Bolo to pred pár rokmi, so snehom v kopcoch. Končili sme po okúpaní v kúpeľoch Chalmová v Zemianskych Kostoľanoch. Spoluturista Imriško na to vraj nikdy nezabudne. Sľuboval som prechádzku a bol to Mordor v jeho ponímaní. Tak prepáč.

Chvíľu kráčam obcou, aby som na jej kraji v trávnatom svahu prudko naberal výšku. Zdolávam Veľký Zobor. Pekné vyhliadkové miesto. Obec ako na dlani, s hrebeňom Tribeča na obzore. A kto by mal problém vystúpiť sem na začiatok hrebeňa na jeden záťah, môže sa zastaviť na akomsi oddychovom mieste. Miestny básnik ho ozvláštnil radou: „Neľutuj, nebanuj, neplač. Nesľubuj, radšej pomiluj. Netreba riešiť, treba sa tešiť. Že ako prišlo, tak odišlo. Raz všetko prejde, inak to nejde.“

Nasledujúci priebeh je pohodový. Cestička pokračuje najskôr pokosenými lúkami, neskôr lesom. Ide to pomaly v rovine s minimom prevýšení, len občas sa kľukatí. Užívam si chôdze i prírody. Charakter lesa s občasnou lúčkou a výhľadom sa mení. Je tu rôznorodý porast. Prejdem okolo smerovníku Tretí priehon, stretám hubára, čo ide na májovky a po miernom stúpaní dosahujem Varty.

Chata so širokým prekrytím oddychového posedenia a inými maličkosťami dôležitými pre bivak. Od rána totiž kráčam s batohom plným vybavenia pre strávenie noci v prírode. Vytipoval som to sem. No je len 17.00 hodín, neviem, čo by som tu do tmy robil. S nocľahom budem improvizovať. Vyrážam do Dolných Vesteníc.

Miernym klesaním sa príjemne kráča. Po chvíli vychádzam z lesa a z lúk sú krásne výhľady smerom k Rokošu. Užívam si až po smerovník Kríž neďaleko funkčnej skládky odpadu. Niežeby tu bolo čosi neestetické, skládka je prevádzkovaná kvalitne. No smerovník jasne neurčuje smer k chodníku. Na lúke nič nevidím, a tak prechádzam k lesu pokrývajúcemu masív vrchu Chotoma. Tam sa všelijako krútim medzi stromami, aby som dosť namáhavo narazil na značku vedúcu lesnou cestou, čo ma privádza priamo do Dolných Vesteníc.

Tu si trošku pomôžem a nasledujúcu časť použijem zo starého článku Májový Rokoš cez Predný Rokoš. Ukončenie bolo rovnako tu. „Tak už len samotná obec, smerovník pri pamätníku a záhradka v reštaurácii cez cestu. Je pol siedmej a čaká ma minimálne viac ako hodinové posedenie. Tak som ohlásil jediného človeka, čo tu poznám. Bývalý kolega Roman mi pomôže preklenúť čakanie s pomocou pizze a kofoly.“

Len nebolo to presne tak. Nebola kofola, bolo pivo, možno nie jedno. Káva to nezachránila. No potom sa moja motivácia prespávať kdesi pod stromom kamsi vytratila. V kombinácii s možnosťou nastúpenia do autobusu, čo ma odvezie domov, nemala šancu. Smutné, ale aj také veci sa dejú. Skúsim plány dokončiť niekedy nabudúce.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek