4. deň Homonna-tető – Lázbérci víztároló (vodná nádrž)

(50 km, prevýšenie 1823 m)

Ráno skoro vstávam a ponáhľam sa na Črevnú skalu (Bél-kő), ktorá podľa mapy sľubuje výhľady. Východ slnka aj napriek tomu nestíham a hore prídem až po funuse. Výhľady sú aj napriek tomu pekné. Vidieť celú západnú časť Bukových hôr (Bükk) a mesto Jáger (Eger) na ich úpätí. V diaľke pekne vidieť celý hrebeň pohoria Mátra. Výhľady smerom na sever sa zastavujú až niekde na kopcoch Slovenského rudohoria. Dojem trochu kazí len nevkusný lom rovno pod vrcholom. Vyzerá, že je už nefunkčný. Vychutnám si výhľady a poberám sa ďalej.

Cesta je príjemná, pretože vedie po krasovej planine. Idem preto väčšinou takmer po rovine. Les sa strieda s lúkami a na nich sa objavujú prvé krasové závrty. Niektoré sú poriadne veľké. V rohu jednej lúky si všimnem upravený vstup do jaskyne. Samozrejme, je zamknutá. Z trasy, po ktorej plánujem ísť, si urobím malú zachádzku na Slivkovú skalu (Szilvási-kő). Je to najvyšší vrch (960 m) celých Bukových hôr. Nie je veľmi výrazný, keďže sa nachádza uprostred krasovej planiny. Úprimne, keby tu nebola kôpka kamenia a tabuľka s názvom, tak ani neviem, že je to najvyšší vrch.

Vraciam sa späť na modrú značku a traverzujem Kvetno-blatnú horu (Virágos-sár-hegy). Na jej úpätí sa nachádza bukový prales. Prvýkrát v živote vidím v Maďarsku vyznačené maloplošné chránené územie. Už som si myslel, že tu ich vôbec nemajú. Les je fakt pekný. Nachádza sa tu mnoho starých bukov, vývratov, ale aj mladiny. Škoda je len to, že stromy sú ešte bez lístia. Od pralesa postupne vystúpam na horu Šija (Tar-kő). Samotný vrchol je zalesnený, ale tesne pod ním sa nachádza mohutná skalná hrana. Zbehnem teda dole, kde sa otvára ďalší výhľad na šíre okolie. Bukové hory sú najrozsiahlejším zalesneným územím u našich južných susedov. Som takmer uprostred pohoria. Preto všade okolo vidím len kopce a rozsiahle lesy. Z tohto miesta by som ani nepovedal, že Maďarsko je prevažne rovinatá krajina.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Opäť relatívne rovným terénom kráčam k vrchu Modla (Bálvány). Na vrchole by mala stáť rozhľadňa. Idem sa teda pozrieť, čo je to zač. Kúsok pod vrcholom stojí horská chata Bánkút. Alebo skôr hotel. Aj teraz v týždni tu stojí pár áut. Využívam aspoň miestne posedenie na obednú pauzu. Potom dorazím posledné výškové metre na vrchol. Rozhľadňa je to dosť podivná, no svoj účel plní. Lepší výhľad bol aj tak z predošlých skál ako odtiaľto. Vraciam sa späť k chate a červenou značkou postupne klesám do údolia.

Cestou nachádzam viacero zaujímavostí. Prvou je diera niekam do pekiel na Hornom Borovniaku (Felső-Borovnyák). Jaskyňa, ktorá klesá poriadne strmo do podložia. Jaskyniari tu majú urobené riadne zázemie. O kilometer ďalej zase prechádzam lesom, ktorý má pralesový charakter. Na zemi je tu spadnutý smrek, ktorý má priemer väčší ako ja výšku. A to mám 181 cm. Je to teda poriadny kúsok. Zjavne tu rástol nejaký ten rok. Nad Jaradnou dolinou (Garadna patak) je zase vodopád. Nie je veľmi mohutný, ale eróziou tu vytvoril zaujímavé kaskády.

Schádzam do údolia Jaradná (Garadna patak), kde sa nachádza lesná železnička. Akurát zjavne ukončujú jej rekonštrukciu. Je zaujímavé, koľko lesných železničiek sa v maďarských horách zachovalo. Často sú to dokonca rozsiahle siete a tvoria chrbtovú kosť turistického ruchu v regióne. Škoda, že u nás sa väčšina z nich zlikvidovala, prípadne sa zachoval len malý úsek.

Z údolia hneď prudko stúpam na kopec oproti. Výstup je to fakt výživný. Na jednom úseku je dokonca polom a musím to obchádzať po blízkom svahu. Konečne sa dostávam do bezmenného sedla, kadiaľ vedie asfaltová cesta. Prekrižujem ju a začínam klesať. Neďaleko od cesty je samota Kelemen. Vyzerá, že tu niekto aj žije. Poteší ma upravený prameň na jej okraji. Hneď si naberiem ľadovej vody. Modrou značkou klesám k obci Mályinka. Čakal som, že tu už nebude nič extra zaujímavé. No značka vedie roklinou Csondró-völgy. Síce sa samozrejme nemôže rovnať tiesňavám v Slovenskom raji, no aj napriek tomu je to pekné miesto. Občas sa potok nedá nijako obísť. Preto sa musím vyzuť a brodiť naboso. Po viacerých vyzutiach a obutiach sa vymocem z doliny a som v dedine.

Majú tu zaujímavý kostolík s oddelenou drevenou zvonicou. Celkom sympatická dedinka na úpätí hôr. Odtiaľto ma čaká len pochod po asfalte do susednej obce Topličany (Dédestapolcsány). Kúsok za dedinou stretávam poľovníka na bicykli, ktorý má cez chrbát zavesenú guľovnicu s tlmičom. Zaujímavá kombinácia. Ak sa nemýlim, u nás sú tlmiče tuším zakázané. No myslím, že je lepšie, keď sa zbytočne v lese nerobí hluk. Celú cestu si všímam, že v Maďarsku chovajú veľa koní. Prakticky v každej dedinke aspoň niekto chová dva až tri kone. Niekde aj oveľa viac. Inak to nie je ani tu. Večer sa pomaly blíži a mierim k vodnej nádrži Lázbérci víztároló. V noci má pršať a na brehu by tu malo byť viacero prístreškov. Najskôr navštívim všetky, čo sú v mape a nakoniec si jeden vyberiem na noc.

5. deň Lázbérci víztároló – Aggtelek, pod Poroňou

(47 km, prevýšenie 1126 m)

V noci prišiel sľubovaný dážď a pokračoval aj ráno. Neostalo mi nič iné ako všetko dobre zabaliť do nepremokavých obalov a vyraziť. Popri vodnej nádrži som prešiel do obce Upoň (Uppony). Konečne opúšťam asfaltku a po modrej značke stúpam do kopcov nad dedinou. V daždi to nie je síce nič moc, ale čo už narobím. Značka tu reálne veľmi neexistuje, lebo vedie cez lúky. Až v lese sa znovu objaví. Nemilo ma prekvapí veľká kopa dreva pri ceste a prebiehajúca ťažba aj v daždi. Celá cesta sa tak zmenila na jeden veľký bahnotok. Prebrodím sa tým a za rúbaniskom je cesta lepšia. Postupne klesám k ceste, ktorá vedie do mestečka Putnok.

Po blatovej etape som za asfalt chvíľu rád. Tesne pred gemerským mestom prechádzam po moste cez rieku Slaná (Sajó). V tomto období je poriadne zamorená odpadovou vodou z bývalých baní z Nižnej Slanej. Preto som zvedavý ako vyzerá. Tu dole je jej farba celkom normálna. Zrejme vody z rieky Rimava po zaústení do Slanej zriedili znečistenú vodu. V meste si musím doplniť zásoby. V Maďarsku som ešte nenakupoval, a tak som zvedavý ako to dopadne. Nakoniec to nebol žiadny problém. Horšie bolo vysvetliť žobrákovi pred obchodom, že žiadne forinty nemám. Na námestí tu majú celkom pekný kostolík a, bohužiaľ zanedbaný, kaštieľ.

Z mesta to beriem rovno po ceste smer Kelemér (slov. Klement). Po asi kilometri narazím na červenú značku. Na kopci by tu mal byť hrad. Vyjdem teda hore. Skôr to bol iba hrádok a ostalo po ňom len valové opevnenie a pár terénnych nerovností. Viac ma zaujme starý pokrútený dub opodiaľ. Vyzerá ako starý ent z rozprávky. Klesám blatistou cestou k asfaltke a po nej do obce Kelemér. Kúsok nad obcou počujem, ako niekto trúbi na poľnicu. Čo sa chystá nejaký útok jazdy? Pri tom počte koní v obciach by som sa ani nečudoval. V obci nie je nič moc zaujímavé. Ani sa tu nezastavujem a idem do susednej gemerskej obce Posoba (Gömörszőlős).

Zas a znova začína pršať. Chvíľu sa teda schovávam v miestnej autobusovej zastávke. Na konci dediny je pekné múzeum reprezentujúce zrejme ľudovú architektúru Gemera. Pekný domček s trstinovou strechou dopĺňa hospodárska budova s rôznym starým poľnohospodárskym náčiním. Trasa modrej značky prechádza na lúky nad obcou. Všade je tu pekne zeleno. Všímam si, že lúky boli zarastené kríkmi, ale v nedávnej dobe to tu celé vyhorelo. Ktovie či úmyselne alebo neúmyselne. Nie všetko však vyhorelo a už sa brodím cez kríky. Na niektorých miestach je značka katastrofálne zarastená. Občas si aj poriadne zanadávam.

Keď sa dostanem do obce Zádorfalva som rád, že som sa vymanil z kríkového pekla. Rozmýšľam, kde by som sa pod strechou najedol. Jeden prístrešok sa nájde pri cintoríne. Počas oddychu prestane pršať. Dnes by s dažďom mal byť pokoj. Kopce nad obcou sú opäť vyhorené do tla. Trasa je kvôli tomu príjemná a vedie peknými zelenými lúkami. Postupne sa dostanem k lesu a stúpam po zvážnici smerom k štátnej hranici so Slovenskom. Netrvá to dlho a vidím prvý hraničný kameň. Hneď vedľa neho je informačný panel o Maďarskej modrej magistrále (Országos Kéktúra). Niečo ako naša Cesta hrdinov SNP. Posledné dni idem často práve po modrej magistrále a aj ďalšie dni sa budem obšmietať okolo nej. Samozrejme, úplne sa jej nedržím.

Ďalší postup je mi dobre známy. Na jeseň som tu robil prechod zelenej magistrály, ktorá ide po hranici až do Cerovej vrchoviny. Značka kopíruje štátnu hranicu až k hraničnému priechodu medzi obcami Dlhá Ves a Aggtelek. Betóny, ktorými bola cesta prehradená počas korony, sú stále pri ceste. Asi pre istotu. Začína celkom fúkať a až teraz si uvedomujem, aká je dnes vlastne zima. Noc bude celkom zaujímavá.

Značka ma po ceste dovedie k turistickému centru pri jaskyni Domica (Baradla-barlang). Okrem možností ubytovania a táborenia je tu mohutné bralo, pod ktorým sa ukrýva známa maďarská jaskyňa. Zaujímavé aké je tu vybudované turistické centrum, ktoré zároveň nie je nijako megalomanské. U nás sa robí turistický ruch len dvomi spôsobmi. Buď megalomanské "chobotiny", alebo na danom mieste skapal pes. Naberiem si tu vodu z voľne prístupnej točky a po zelenej značke mierne stúpam údolím. Večer sa opäť blíži. Neďaleko štátnej hranice si nájdem miesto na noc a postavím si stan.

6. deň Aggtelek, pod Poroňou – nad Janíkom

(47 km, prevýšenie 1218 m)

Ráno sa prebúdzam do slnečného dňa. Ako keby sa počas noci počasie úplne zvrtlo. Údolím mierne klesám do obce Jósvafő (slov. Jošvafé). Nemal som od dedinky žiadne očakávania. O to bolo väčšie moje prekvapenie. V obci je plno ľudových domčekov, predpokladám zo začiatku 20. storočia. Prípadne aj staršie. Všetky sú pekne zrekonštruované a je tu vytvorené turistické zázemie. Príjemnú atmosféru dopĺňajú dva potoky, ktoré sa zlievajú uprostred obce. Vytvára to tak atmosféru, ako keby niektoré domy stáli na vode. Jednoznačne je toto najkrajšia obec, akú som v Maďarsku navštívil. A myslím, že aj v rámci Agteleckého krasu je to najkrajšia dedina. Určite sa sem oplatí zatúlať. Uprostred obce je upravený prameň vody. Dopĺňam si zásobu a s ťažkým srdcom opúšťam malebnú dedinku. Niekedy sa sem ešte vrátim.

Vybehnem na planinu nad obcou, kde je na lúkach veľký počet hlaváčikov jarných. Na obrovskej lúke sú ich snáď tisíce. Po okolí voľne pobehuje množstvo koní. Ako som neskôr zistil z internetu, chovajú sa tu huculy. Takže niečo podobné ako na Muránskej planine. Prekvapuje ma ohromný rozdiel medzi maďarskou a slovenskou časťou krasu. Zatiaľ čo u nás to nejak nežije a planiny postupne zarastajú, tu to zas žije a všade je plno koní. Lúky sú pekne spasené. No, radosť sa pozerať aj chodiť.

Červená značka ďalej vedie údolím medzi dvomi mohutnými krasovými planinami (zo severu je to planina Horný vrch, pozn. red.). Postupne zídem až pod hrad Szádvár. Hore na ruiny je to celkom slušný výstup, no keď som tu, bola by škoda tam nezbehnúť. Driapem sa hore kopcom a zostáva mi totálne horúco. Zatiaľ čo v údolí bolo príjemne chladno, hore na planine je poriadne teplo. Konečne vidím prvé ruiny. Musím uznať, že je to naozaj rozsiahly hrad. Areál je pekne upravený. Strávim tu dobrú hodinu. Pobehám všetky zákutia a obzriem si výhľady na okolie.

Opúšťam hrad a pomaly klesám do obce Silaš (Bódvaszilas). Cestou sa otvorí pár výhľadov práve na turniansku dedinu v údolí Bodvy. Už z diaľky vidím veľký historický objekt. Najskôr si myslím, že je to kaštieľ. Až keď sa priblížim, je mi jasné, že je to stará sýpka. Zrejme dnes upravená na úplne iné účely. Dedina je celkom veľká. Doplním si zásobu vody a cez polia mierim k rieke Bodva. Momentálne je v rieke ešte dosť vody. V uplynulom lete však úplne vyschla. Ktovie, čo sa stalo s rybami.

Za riekou opúšťam značku a poľnou cestou prejdem do Svätého Ondreja (Tornaszentandrás). Tu opúšťam krasové planiny a vchádzam do nevýrazného pohoria Bodvianska pahorkatina. V dedine sa napájam na zelenú značku, ktorá ma privedie ku kostolu svätého Ondreja. Objekt má pekný historický ráz. Zrejme to bude starší kostolík. Značka za ním úplne mizne. Musím teda blúdiť cez lúky a kriačiny. Dokonca sa mi do cesty postaví plot. Musím ho obísť a dopantať sa k obci Bečkehaz (Becskeháza). Turnianska dedina je fakt maličká. Miestne tety na mňa pozerajú ako na prízrak z ríše divov. Turista sa tu objaví asi len málokedy.

Popri malom kameňolome sa presúvam k družstvu. To obídem a opäť sa približujem k štátnej hranici. Spočiatku pomedzi polia a neskôr dubovým lesom. Až sa nakoniec dostávam na čarovné miesto, ktoré zrejme nemá ani meno. Je tu lúka porastená starými košatými dubmi. Niečo ako Gavurky nad Dobrou Nivou. Vyzerá to parádne a v lúčoch zapadajúceho slnka to má ešte lepšiu atmosféru. Pár minút tu pobudnem, ale čas je neúprosný. Musím si nájsť miesto na noc.

Vchádzam do lesa a vidím, že pásmo košatých dubov pokračuje aj tu. Lúka bola zrejme kedysi oveľa väčšia a podstatná časť zarástla lesom. No duby tu stále sú. Kto má rád staré stromy, odporúčam sa sem prísť pozrieť. Na štátnej hranici si nájdem rovné miesto s výhľadom. Spím štýlom nohy v Maďarsku a zvyšok tela na Slovensku. Večer ma ešte navštívi líška a črieda jelenej zveri. Po príjemnej návšteve môžem ísť spať.

Pokračovanie nabudúce…

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek