Trasa

Jalovec – Stredná dolina – Tepličky – Humnište – Ráztočnianske lazy – Sklenianske lúky – Sklené

Vystupujeme z vláčika, ponáhľame sa ospalou ulicou, len kde–tu zašteká pes. O chvíľu sme na poľnej ceste medzi lánmi polí. Pred nami les a za nami výhľad na obľúbené Griče (Krice). Elektrické drôty kazia záber, a tak blato-neblato, treba ísť do poľa po lepší, aj keď hmlistý záber.

Tepličky

Noríme sa do lesa a pokračujeme lesnou cestou. Predbieha nás pani venčiaca pekného psíka. Môj manžel sa jej pýta, kde sú teplé pramene (neviem, čo mu to napadlo, inak sa vždy drží zásady: Domácich sa nepýtaj!) Pani vyvalí oči, že veru nevie a ani o nich nepočula. Neviem, či si myslela, že hľadáme „wellness typu Kalameny“, alebo nebodaj „Pamukkale“, my sme chceli len nájsť studničku, ktorej voda má stálu teplotu 11 °C a ani v zime nezamŕza. Poďakovali sme sa a išli sme sami hľadať. A ani to dlho netrvalo. Asi po päťdesiatich metroch vidíme vedľa potôčika jednoduché posedenie s ohniskom. Výdatný prameň vyteká spod cesty nad potôčikom a je zachytený do rúrky. Voda nie je mineralizovaná, ale je chutná.

Partizánsky bunker Slovan a lezecká základňa

Osvieženie dobre padlo, lebo nás čakal najťažší úsek trasy. Rovno, strmo hore. Teda rovno ako rovno. V strmom, sutinovom svahu, plnom kameňov a haluzí sme hrali kľučkovanú. Každý si hľadal najvyhovujúcejšiu trasu. Majka, ako vždy, takmer kolmo hore, Soňa zase serpentíny ako na Dobšinský kopec. Ale zvládli sme to pomerne rýchlo. Pod skalou to bolo aj na náš vkus príliš sutinové a hľadanie jaskýň a priepastí sme rýchlo vzdali. Radšej sme vyšli hore nad skaly. Tu nás čakala široká plošina, porastená riedkym lesom. Uprostred plošiny je replika partizánskeho bunkra Slovan, posedenie a kopa nachystaného dreva.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po strmom výstupe najskôr káva, koláčik a až potom prehliadka bunkra. Bunker je jednoduchá drevená stavba z foršní, zapustená do zeme. Medzi doskami sú však fugy, a tak si tu vietor môže veselo hvízdať svoje fúgy. Strecha je rovná, ale prekrytá krytinou, nemuselo by zatekať. Vybavenie je skromné – stôl, pričňa a malá polička. Nechýba kniha návštev. Zapísať sa však nedalo, papier bol zvlhnutý, pero si neškrtlo.

Humnište

Bunker stojí na plošine, ktorá je zakončením skalnatého hrebienka Humnište. Pohli sme sa preskúmať jeho skalnatú časť. Niektorí z nás išli vrchom po hrebeni a časť zišla popod skalu. S prekvapením sme zistili, že sú tu zaistené lezecké cesty. Nemajú názvy a lesknúce sa skoby v skale naznačovali, že je to pomerne nová oblasť. Skala nie je extrémne vysoká, ale vzhľadom na previsy tu budú aj náročnejšie cesty.

Prehupli sme sa cez plytké sedielko na druhú časť hrebienka a išli jeho ostrým okrajom. Ľubko samozrejme išiel opäť popod skaly. Obdivovali sme ostrosť hrebienka, hĺbku pod nami, skaly zarastené sladičmi. Vtom nás vyrušil nepatričný zvuk. Do sedielka si to prifrčali traja motorkári. Chvíľu sa rozhliadali, ale dole strmým svahom sa neodvážili, a tak zaradili spiatočku. Motorkársky nešvár sa mi teda vôbec nepáči!

Pokračovali sme hrebienkom ďalej až sme prišli na lesnú cestu, ktorou nás šípky posielali k Bunkru 2. Nám jeden bunker stačil a snažili sme sa pretraverzovať záver doliny a vyjsť na Ráztočnianske lazy. Stratili sme chodník, chvíľu to bolo dosť náročné. Ľubko objavil zvláštnu skalu a volal na mňa, že si to musím prísť odfotiť. Išli sme nakoniec všetci. Nie skala, ale strom, ktorý v nej rástol bol zvláštny. Ťažko ho opísať. Začal rásť medzi dvomi skalami, po čase asi ochorel, alebo sa zlomil a narástol mu veľký nádor, ktorý ho ťahal horizontálne, ale strom nakoniec zvíťazil a rastie hrdo do výšky. Sila života! My sme našli dobrú prť, ktorá nás priviedla na lesnú cestu a ňou sme vyšli na Ráztočnianske lazy.

Ráztočianske lazy a Sklenianske lúky

Dnes po lazoch zostali len rozsiahle lúky. Tu sa už dávno nehospodári. Je tu však zopár chát, v dolnej časti lúk je informačná tabuľa č. 8 zastavenia NCH Remata a v hornej časti lúk pekné turistické posedenie s ohniskom a malou útulňou. Tu sme si dopriali dlhšiu obedovú pauzu a potom sa pustili smer Sklené. Ráztočnianske lazy plynulo prechádzajú do výhľadových Sklenianskych lúk. Tie sú na jar a v lete veľmi pekne zakvitnuté, no teraz moje oči hľadeli skôr do diaľky ako pod nohy. Hlavne ma fascinoval pohľad na masív Flochovej. Ale kvitnúca jahôdka predsa len potešila. Kochajúc sa krásnymi výhľadmi sme zišli do Skleného.

Sklené

25. 7. 1360 podpísali zemepán Ján Mútňanský a nemecký prisťahovalec Peter Glaser zakladaciu listinu obce Glaserhau – Sklené. Prisťahovalcov čakala neľahká úloha – vyklčovať les, postaviť domy, zúrodniť zem a vyrábať sklo. Skláreň, jedna z prvých na Slovensku, tu fungovala do 25. júna 1875. Vtedy sa prehnala obcou obrovská búrka a prietrž mračien. Skláreň zasypala vysoká vrstva blata a kameňa a po pohrome skláreň neobnovili. Túto časť histórie pripomína len názov obce.

Kráčame ulicou a obdivujeme staré domy s kamennou podmurovkou, kamennú kúriu, ktorú pred premenou na ruinu zachraňuje opravená strecha, kostol a pred kostolom pomník osemdesiatim obetiam I. svetovej vojny.

Pokračujeme do lokality Rovná hora (Les na rovine), k pamätníku najväčšej tragédie, aká postihla obec. Partizánsky oddiel tu 21. septembra postrieľal 187 Sklenčanov, civilných obyvateľov nemeckej národnosti. Pohnútky k masakru neboli nikdy objasnené. Udalosť bola roky tabuizovaná a pamätník obetiam postavili až v roku 1994.

Väčšina nemeckého obyvateľstva bola na základe Benešových dekrétov a Postupimských dohôd po vojne odsunutá do Nemecka. Prázdne domy boli postupne obsadzované slovenskými repatriantami z Maďarska a Rumunska i obyvateľstvom z chudobných častí Slovenska.

Dnes je to „len“ história, ale taká, chcem veriť, ktorá by sa nemala zopakovať! Ešte jeden pamätník sme si v Sklenom pozreli. V maličkom parčíku na železničnej stanici stojí pomník s nápisom: Pri stavbe tunelu na poli práce zahynuli. Je venovaný stavbárom, ktorí zahynuli pri výstavbe Bralského tunela.

Záver

Bola to príjemná prechádzka jesennou prírodou. Pripomenutie pohnutej histórie našej krajiny bolo menej príjemné. Príroda si časom zacelí rany, ktoré jej spôsobuje človek, ale kto zacelí rany, ktoré si ľudia spôsobujú sami sebe?

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek