7. deň Nad Janíkom – Gynec (Gönc)

45 km, prevýšenie 1059 m

Ráno vstávam na východ slnka. Tentokrát nemusím ísť nikam. Výhľad mám priamo od stanu. V diaľke vidieť Slanské vrchy. Počkám, kým slnko vystúpa dostatočne vysoko a potom zbalím tábor a pokračujem v ceste. Takmer celý deň dnes pôjdem po zelenej značke, ktorá kopíruje maďarsko-slovenskú štátnu hranicu. Opúšťam les a poľnými cestami idem cez pekné lúky. Zelená značka tu opäť veľmi neexistuje, preto sa treba držať hraničných kameňov, pokiaľ to ide. Hranica je občas zarastená, a tak sa nie vždy dá držať hraničnej čiary.

Z lúčnatých pahorkov sú parádne výhľady na planiny Slovenského krasu. Najviac však zaujme mohutná Zádielska tiesňava. Trasa je pohodová, až kým hranica nezabočí do močiara. Síce pre hranicu sú prirodzené prekážky normálne, no dať tadiaľto značku nie. Prebrodím sa podmočeným územím a samozrejme mám celé topánky mokré. No už len toto mi bolo treba. Našťastie, ďalej značka vedie po poľných cestách a občas iba tak okrajom poľa. Teda vlastne značka neexistuje, ale snažím sa podľa mapy držať smer, kadiaľ by mala ísť. Sú to tu síce len väčšie krtince, no krajina je to aj tak malebná. Na obzore stále vidím Slanské vrchy a na severe mnohé vrchy Slovenského rudohoria. Pod nimi sa v Košickej kotline krčia malé dedinky a mestečká, ktorým kraľuje metropola východu Košice.

Štátna hranica je nenápadná. Občas ide len okrajom cesty. Našťastie je to len formalita a môžem korzovať z jednej strany na druhú. Vždy si pri tom s úsmevom spomeniem na súdruha Husáka. Keby žil asi by ho aj rozdrapilo. Nad obcou Buzica na vrchu Ortáš je podľa mapy rozhľadňa. Je to však iba stará geodetická veža. Z prvého poschodia navyše odstránili rebrík. Takže je nepoužiteľná. Výhľady z lúk sú tu aj tak, takže za rozhľadňou netreba smútiť. Na maďarskej strane pozorujem mnoho sadov. Z diaľky, ale neviem rozoznať, či sú to marhule, broskyne, alebo niečo úplne iné.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Krátky asfaltový úsek po hraničnej ceste ma dovedie na kopec Tri chotáre. Neviem na koľkých kopcoch a miestach s takýmto názvom som už bol, no bude ich riadne veľa. Opúšťam asfaltku a agátovými lesmi postupujem nad obec Perín. Cestou ma zaujme jedine starší hraničný kameň s maďarským znakom. Zo štátnej hranice zbehnem do obce Perín na slovenskej strane. Dostal som neprekonateľnú chuť na niečo sladké, a tak som musel zbehnúť do potravín. Priamo ponad obec prelietavajú lietadlá, ktoré pristávajú za košickom letisku. Za 30 minút ich pristávalo asi šesť. "Hotový Heathrow," pomyslím si.

Vraciam sa späť na hranicu a klesám do obce Hidaš Nemnica (Hidasnémeti). Na ulici stretávam Róma, ktorý sa prihovorí po slovensky. Kadečo sa vypytuje a nakoniec, samozrejme, príde k vypytovaniu peňazí. Bohužiaľ pre neho, mám iba kartu a aj keby som mal, tak nedám. Vynaliezavý chlapík sa však výhovorkou na kartu nedá odbiť. Vraj blízko je bankomat. Vraj či by som mu nemohol dať aspoň 5000 forintov (cca 12,- €). Údajne má šesť detí a nemá im čo dať jesť, lebo v Maďarsku je chudoba. "No, lebo na Slovensku je hotové Monako," odpoviem mu. Pokračujem vo svojej intervencii a pýtam sa ho, načo si narobil toľko detí, keď im nemá, čo dať jesť. Nakoniec to zaklincujem tým, že nemá im čo dať jesť, ale hlavne že si v igelitke nesie tri pivá. To už chlapík vidí, že u mňa nepochodí a poberie sa preč. Konečne mám pokoj a môžem sa pohnúť ďalej.

Po frekventovanej ceste sa presuniem do obce Gynec (Gönc). Celkom veľká a pekne upravená dedina. Akurát tu po mne opäť pozerá pár miestnych spoluobčanov ako supy na zdochlinu. Už len čakám, kedy príde nejaký otravovať. Nakoniec však dajú pokoj. Na miestnom cintoríne doplním vodu z točky a opúšťam obec. Klasicky, na okraji lesa je neskutočný bordel. Toto je takmer za každou maďarskou dedinou a nechápem to. Ako môžu ľudia do lesa nanosiť toľko smetí v dnešnej dobe separácie a pravidelného odvozu odpadu. Našťastie, keď sa vzdialim ďalej od sídla, je v lese čisto. Dosť strmo vystúpam do bezmenného sedla. Mám ešte dosť času, ale nakoniec si poviem, že tu strávim noc. Pokračovať budem až ráno.

8. deň Gynec (Gönc) – Baňačka (Rudabányácska)

46 km, prevýšenie 1672 m

Dnes to vidím na oddychový deň. Nemám pred sebou veľmi náročnú trasu, takže dnes to bude trochu lážo-plážo. Zo sedla mierne klesnem do doliny a potom stúpam k ruine hradu Amadé várrom. Objekt bol dosť malý, ale aj napriek tomu sa tu zachovali pekné časti opevnenia. Obzriem si hradby a vybehnem aj na vrchol brala, na ktorom hrad stojí. Na vrchole je improvizovaný kríž a pekný výhľad na okolité kopce až po Veľký Milič na hranici.

Zleziem dole a po červenej značke pokračujem pod vrch Borsó-hegy. Tu si urobím ďalšiu malú zachádzku na vrchol. Z prírodného hľadiska kopec nie je ničím výnimočný. Vrchol je zalesnený a nenachádzajú sa tu ani výraznejšie bralá. To, čo z kopca urobilo zaujímavé miesto, je, bohužiaľ, letecká tragédia z 19. januára 2006. Vo večerných hodinách sa tu zrútilo armádne dopravné lietadlo Antonov AN-24. Na mieste zahynulo 42 slovenských vojakov, vracajúcich sa z mierovej misie KFOR v Kosove. Iba jednému sa zázrakom podarilo prežiť. Až dodnes je to najväčšia letecká tragédia v rámci Slovenskej armády a taktiež najväčšie letecké nešťastie v histórii samostatného Slovenska.

Dodnes na mieste vidieť ako lietadlo v lese pri páde „vykosilo“ pás stromov. Nájde sa ešte pár malých úlomkov z lietadla. Aj dnes si pamätám záber na chvostovú časť lietadla v lese, ktorá bola v novinách, keď sa stala tragédia. Myslím, že väčšina ľudí si tento záber určite pamätá. Dnes je tu urobené pekné pietne miesto. Na začiatku je kamenný pamätník s opisom udalosti a za ním drevené stĺpiky venované každému zo zomrelých vojakov. Na okraji sa nachádza malý prístrešok s posedením. Pekne to tu upravili. Je zaujímavé, na akých nenápadných miestach sa často odohrali významné alebo tragické udalosti. Dodnes nechápem, ako mohol pilot napáliť do posledného kopca pred letiskom. Čo sa vtedy stalo, vie iba kopec a je skúpy na slovo. Nedávno tu boli naši politici na spomienkovom akte. Pri pamätníku tak leží veniec s venovaním od prezidentky.

Vraciam sa späť a zbehnem ešte na blízku skalu s výhľadom. Z andezitovej skalnej hrany sa otvárajú pekné výhľady na okolité nížiny, ale aj do vnútra pohoria. Veľmi pekný je pohľad na strmý Gregorov vrch (Gergely-hegy), na ktorom nie je jediný holorub alebo iná známka po ťažbe dreva. Chvíľu klesám a dostávam sa k chate. Hneď vedľa nej je výdatný prameň vody. Dopĺňam si zásoby a lesom klesám až nad obec Regéc (Rhovce). Dostávam sa na podhorské lúky. Je z nich pekný výhľad na hrad Regéc a okolité malebné vidiecke prostredie. Vidiek je asi najkrajší na jar, keď je všade okolo svieža zeleň a mnoho rozkvitnutých stromov.

V obci sa veľmi nezdržujem a hneď stúpam späť na hrebeň. Objavujú sa tu prví turisti, ktorí vyšli na sobotnú prechádzku. Počasie je na to priam ideálne. Opäť ma zhltne les, no za krátku chvíľu som pri pekných andezitových bralách. Rýchlo ich pofotím, kým sem nepríde rodina s deťmi za mnou. Deti sa na skaly samozrejme začnú hneď štverať, takže je po fotení. Vystúpam do sedla Dorgó-nyereg (710 m), kde sa terén dosť zmierňuje. Keďže mám čas, idem na skalný útvar Pengő-kő a o kúsok ďalej na skalu Nagy-Péter-mennykő. Z druhej menovanej sú krásne výhľady do vnútra pohoria. V diaľke vidieť Veľký Milič a pod ním hrad Fizér (Füzér). Stretávam tu mladý pár. Po 8 dňoch v Maďarsku sa mi prvý Maďar prihovoril po anglicky. Prehodíme pár viet o tom odkiaľ a kam idem. Poprajeme si šťastnú cestu a ja ešte chvíľu pobudnem na výhľade. Keď sa sem začnú valiť ďalší turisti, poberám sa preč.

Kúsok idem lesom až k ďalšej odbočke na vrch Sólyom-bérc. Opäť je na vrchole skalné bralo, tentokrát s výhľadom na juh. V diaľke opäť vidieť sympatický hrad Regéc a vrchy v jeho okolí. Na skalách sú tu lezci. Keď zbadám, že majú pri sebe pivo Staropramen, začnú mi byť podozriví. O malý moment započujem češtinu a je mi všetko jasné. Bratov Čechov stretnem asi fakt všade, aj v Maďarsku.

Príjemným terénom kráčam do sedla Gerendášova lúka (Gerendás-rét). Tu ma prekvapí mohutný murovaný prístrešok s podkrovím. Je to čistá paráda. Pod strechou je veľký a luxusný priestor na noc pre turistov. Je to asi najkrajší objekt vhodný na noc v celých Slanských vrchoch. Takže ak sa tu budete motať, odporúčam si v sedle naplánovať nocľah. Prístrešok by mal byť príkladom pre ostatných staviteľov. Pri neďalekej chate Eszkála si naberám vodu z prameňa. Je tu partia idiotov, ktorí strieľajú v lese petardy. Aký má toto akože zmysel? Radšej sa rýchlo vzďaľujem, nech mám zase kľud.

Dlhé tiahle klesanie do obce Veľká Huta (Nagyhuta) si krátim premýšľaním nad pekným prístreškom. Škoda, že mi tam nevydalo spať. V dedinke vidím mnoho áut s košickými ŠPZ. Asi je tu veľa chatárov. Modrou značkou sa presúvam do susednej obce Vágašská Huta (Vágáshuta). Názov obce je v dvoch jazykoch a druhým je slovenčina. Prvýkrát vidím v Maďarsku dvojjazyčné tabule. Hory na severe Maďarska sú známe tým, že tu žili početné slovenské menšiny. Dokonca pri rozpade Uhorska sa uvažovalo o pripojení týchto oblastí k vtedajšiemu Československu. Politici však chceli radšej Žitný ostrov a Dunaj, takže Slováci na tomto území ostali naďalej v Maďarsku. Všetky tabuľky v obci sú dvojjazyčné. Či už názvy ulíc, krčma, alebo iné veci. Opäť je tu mnoho áut s košickými ŠPZ.

Z obce stúpam po modrej do sedla Cserép-ló. Na malej lúke je ohnisko, posedenie a informačná tabuľa. Čo ma teší menej, je neskutočný bodrel. Ako keby tu niekto vysypal kontajner. Nemám tu veľkú chuť dlhšie pobudnúť, a tak pokračujem ďalej. Mierne klesám po príjemných lesných cestách. Občas sa mi otvorí pekný výhľad z rúbane na Vysokú horu (Magas-hegy) a jej okolie. Klesnem tesne nad rekreačnú osadu Baňačka (Rudabányácska), kde si v lese postavím stan. Najbližšie kilometre by som išiel cez dedinu a späť do lesa by som to už do tmy nestihol. Radšej teda ostanem tu.

9. deň Baňačka (Rudabányácska) – Slovenské Nové Mesto

14 km, prevýšenie 444 m

Prebúdzam sa do teplého rána. Dnes je asi najteplejší deň z celej trasy. Zbehnem dole k rybníkom, odkiaľ je pekný výhľad na blízku Vysokú horu (Magas-hegy). Aj keď má len 514 m, je to impozantný kopec. Vďaka okolitej nížine, ktorá má nadmorskú výšku 100 m je prevýšenie dosť veľké aj napriek nízkej nadmorskej výške vrchu. Prejdem cez turistickú dedinku Baňačka (Rudabányácska) a po červenej prudko stúpam na posledný kopec túry. Stúpanie sa stále priostruje a najhoršie sú posledné stovky metrov hrebeňom na vrchol s rozhľadňou. Konečne som hore. Vybehnem na rozhľadňu, z ktorej sa otvárajú netradičné a parádne výhľady. Vidieť odtiaľto blízke Nové Mesto pod Šiatrom (Sátoraljaújhely), pásmo Slanských vrchov, ktoré sa tiahne na sever, a v diaľke rozoznávam Vihorlat a kopce za Vranovom nad Topľou. Prakticky celý dolný Zemplín je odtiaľto ako na dlani. Bonusom sú výhľady na východ, kde v diaľke vidieť hrebene ukrajinských Karpát. Mám dosť času, a tak si vychutnám výhľady a samotu na vrchole.

Ako som strmo stúpal, rovnako strmo klesám popri zjazdovke a lanovke do mesta. Uvažujem nad tým, ako môže toto veľmi nízko položené lyžiarske stredisko prežiť. Asi len dosť ťažko. Som na okraji mesta, kde ma zaujme cintorín s bielymi pomníkmi. Celkom netradičné. Ulicami sa presúvam do centra. Nové Mesto pod Šiatrom (Sátoraljaújhely) je centrom Tokajskej oblasti a v minulosti bolo centrom Zemplínskej stolice. Všetko sa tu samozrejme točí okolo vína. Námestie je celkom pekne upravené. V Maďarsku je akýsi štátny sviatok, takže všetko je zatvorené. Akurát sa tu chystá kultúrna akcia.

Vraciam sa späť a cez most ponad riečku Roňava zároveň prekračujem štátnu hranicu. Som späť na Slovensku. Nemôžem nájsť cestu k železničnej stanici. Až neskôr zistím, že sa k nej odbáča hneď za hranicou. Pobehujem tu teda ako taký chuj. Z centra dediny sa vraciam späť a úspešne trafím na stanicu. Teraz len počkať na vlak a môžem sa ísť domov učiť na štátnice.

Zhrnutie

Aj napriek tomu, že sú pohoria v Maďarsku relatívne nízke, dajú sa tu nazbierať slušné výškové metre. Takže kopce si svoju nízku výšku ľahko vynahradia. V každom pohorí sa našli prírodné zaujímavosti, pre ktoré sa oplatia ich navštíviť. Či už to boli pekné pieskovcové útvary v Cerovej vrchovine, pekné lesy a výhľady v Mátre, pralesy a rokliny v Bukových horách, malebné planiny Aggteleku alebo pekné lesy a výhľady Tokajských vrchov. Rád sa do týchto pohorí ešte niekedy vrátim.

Celá trasa mala 385 km, stúpanie 13 057 m a klesanie 13 145 m.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek