Trasa

Nitrica – Plieška – Brložná jaskyňa – Nitrica - Varty – Stráže – Cininova lúka – Slatina – Drieňový vrch – Ľubín – kúpele Chalmová – Bystričany

Prvým krokom dnešného dňa bude krátka prehliadka dedinky. Nie je to len zvedavosťou. Prehrešok s ukončením túry si vybral svoju daň. Dva dni ma bolí koleno a potrebujem to trošku rozchodiť na rovine. Najskôr jeden koniec dediny s kostolíkom. Dal ho postaviť manželský pár na počesť dvoch synov padlých v prvej svetovej vojne. Neďaleký zoznam to potvrdzuje. Preštudujem tabuľu turisticko–náučného chodníka Nitrica, lepšie povedané siete trás A, B, C chotárom obce. Špekulujem, ako by sa dalo prejsť, nech niektoré časti nejdem dvakrát. Dielo má moje sympatie, aj keď dnes prejdem len jeho časť. Vraciam sa k druhému koncu osídlenia. Pri zaujímavo upravenom centre obce si preštudujem východziu informačnú tabuľu NCH. Nitrica vznikla spojením samostatných osád Račice a Dvorníky nad Nitricou pred 60 rokmi.

Plieška

Pred koncom obce bočnou uličkou kráčam k zalesnenému masívu. Začínam tu, na príjemnom oddychovom mieste s krytým posedením, vlastné turistické putovanie. Príjemná oáza vznikla na mieste bývalej divokej skládky. Príhodné aj pre bivak, ak by neprekážala poloha pri záhradách posledných domov. So záujmom si prečítam informácie o šafraníctve. Oblasť hornej Nitry bola známa v dávnejších dobách produkciou šafranu.

Nasleduje stúpanie ku skalnatej vyvýšenine nad obcou s názvom Plieška. Kráčam nielen NCH, ale aj v smere v modernejšom šate odetej krížovej cesty. Pre starších náročnejší priebeh, no o to krajší záver. Dolomitické bralko s lúčkou, kovovým krížom a ukončením liturgickej cesty. Malá lavička umožňuje vychutnať si čaro miesta. Výhľad je parádny. Obec a hlavne pohľad na hrebeň Rokoša cez údolie Nitrice má svoje čaro. A nie je to len dnešným májovým ránom. Treba navštíviť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Brložná jaskyňa

Pokračujem hrebienkom, pekným hrebienkom. Ak by som mal niečo dodať, tak len to, že nič také príjemné som tu nečakal. Chodník je pekne vyšliapaný, znak úspešnosti náučného chodníka. Značenie len potvrdzuje správnosť chôdze, nie je kam odbočiť. Možnosť je pri smerovníku na križovatke NCH-kov. Smerujem vpravo, pomerne strmo dole do doliny. Tu kráčam bukovým lesom, čo je zmena od teplomilnejšieho na hrebeni. Lesná cesta je poznačená ťažbou dreva, ale aj tak je to pohoda.

Na konci klesania je náučná tabuľa, venovaná voľne prístupnej jaskyni Brložná diera. K samotnému prírodnému výtvoru treba ešte chvíľku kráčať až ku koncu údolia. Tam chodník po krátkom stúpaní prechádza na ľavostranný traverz svahu, aby po pár desiatkach metroch našiel svoj cieľ. Otvor vo vápencovom bralku je označený tabuľkou s krátkym popisom. Dostatočne pohodlný vchod umožňuje prístup do rozsiahlejšieho priestoru. Napadá mi, neviem prečo, že som vnútri vyššieho iglu. Dosť miesta aj pre väčšiu skupinu. Pre dlhší pobyt je nevýhodou nerovné dno. Využitie v časoch SNP si vyžadovalo určite účelovú výdrevu. Osobne mám pochybnosti o deklarovanej dĺžke 16 m. Trochu sa pomotám, posadiť sa tu poriadne nedá, a po naplnení hlavného dnešného programu pokračujem ďalej.

Nitrica

Ďalej je vlastne kúsok naspäť. Kráčam komunikáciou vedúcou dolinkou popri malom potôčiku. Prejdem okolo známej tabule NCH, prichádzam ku krytému rozsiahlejšiemu turistickému prístrešku. Zhodím batoh, prečítam si informačnú tabuľu a preskúmam okolie. To ma moc neočarilo. Je to síce pekné údolie, ale nesie daň za ľahkú dostupnosť. Prístrešok je síce v dokonalom stave, dokonca s oficiálnym ohniskom, ale okolie akoby nemalo pána. Niekoľko rozpadajúcich sa búd, posedení a bahnitý potôčik. Nie je to tu celkom smetisko, no subjektívne mi to nesedí. A pritom dobré miesto na nocľah. Voda síce len úžitková, no miesto dostatočne vzdialené od obce, aby turista nikomu neprekážal. Krátka raňajková prestávka mi končí a vraciam sa do Nitrice. Len na chvíľku, aby som ju po chvíľke opustil inou cestou.

Varty a Stráže

Nasledujúci úsek bude označený turistickou značkou a nie značkou NCH ako doposiaľ. Prejdem okolo druhého pamätníka venovaného obetiam svetových vojen. A hlavne prvá, to bol ozaj výkonný sekáč. Toľko mien len v dvoch malých dedinkách. Smutné, že aj v tomto tisícročí v Európe pribudne mnoho obdobných zoznamov. Len pre ego jedného človeka a dávne historické krivdy. Ľudia nezmúdreli, len sa viac pretvarujú.

Poľná cesta vedie pekne sa zelenajúcou krajinou. Odtiene zelene pokrývajú nielen polia, ale aj lesy. Za dobu, pred ktorou som tu turistikoval, príroda poriadne vykročila vpred. Okrem krátkej zachádzky, neodbočil som včas z poľnej cesty na lúku, bolo dosiahnutie kraja lesa bezproblémové. Nenáročný bol aj výstup lesnou cestou na Varty. Potešil pekný exemplár jarnej huby, smrčka českého.

Teraz to bude znovu hrebeňovka. Po krátkom stúpaní pekným borovicovým lesom na chvíľku opustím miestnu značku, aby som zdolal čiastočne skalnatý vrchol Stráže. Názvy neďaleko ležiacich miest vravia o úlohe horských polôh pre bezpečnosť okolia. Teraz je to tu zalesnené a nie je možnosť výhľadov do širšieho okolia.

Cininova lúka

Nasleduje pohoda malých zmien nadmorskej výšky s maximom na kopčeku Šušolov dol, s vyznačením kóty stĺpikom označeným nápisom KF 1908. Len zostup do trávnatého sedla so stožiarmi VN. Realizujem tu malú odbočku. Nedám si ujsť Cininovu lúku, kde som mal prestávku naposledy. Mierne tam zostúpim cestou vedúcou bočným hrebeňom. Tým sa druhýkrát bodovo spájam s prvou časťou putovania Drieňovskou pahorkatinou - malou časťou Strážovských vrchov výrazne odrezaných od okolia riekou Nitra, riečkou Nitrica a sedlom Brezina pri Novákoch.

Usadím sa, servírujem si úsporné obedové menu. Neďaleko prejde stádo vysokej, niečo ju vyrušilo zo siesty. Je to skupina turistov a turistiek približne môjho veku z Prievidze. Prišli sem od Veľkého vrchu. Keďže vystupovali okolo dolomitového lomu, pýtam sa ich na kolóniu včelárika zlatého. Vtáky sú už tu. Miestna atrakcia v podobe osídlených nôr bude aj toto leto v prevádzke. Musím ho navštíviť.

Rozložil som sa príliš rozšafne, tak obmedzím mnou zabraný priestor. Tiež to tu majú vyhliadnuté ako miesto na oddych. Sú znalí pomerov. Nasledujúci postup nemajú ešte celkom jasný. Idú improvizovať. Môj plán je pomerne presný, lúčim sa a odchádzam.

Slatina

Vraciam sa do sedla hlavného hrebeňa. Z peknej lúky prechádzam k hranici lesa. Je tu nekrytá lavička, menšie liturgické miesto, na bučkoch turistické smerovníky a označenie miesta Slatina. Nie je to veriacimi ani turistami zabudnuté miesto. Príjemné miesto menších lúčok rozdelených lesíkmi.

V jednom momente spozorniem. Vidím líniové značenie NCH. Jedna vetva (A) z Nitrice prichádza až sem. Jej cieľom je menší upravený areál v lesnom poraste. Dve uzamknuté chatky, asi poľovnícke, nekryté posedenie a oficiálne miesto pre kladenie ohňa. Nemám sa kde ponáhľať, tak si posedím. Škoda, nič tu neposkytuje možnosť úkrytu v čase nepohody. Možno len niekoľkým stojacim ľuďom na malej verandičke objektu s názvom Slatina.

Drieňový vrch

Na samotný vrchol Drieňového vrchu to už dlho netrvá. Priebeh trasy je nenáročný. Vedie lesnou cestou s postupným naberaním nadmorskej výšky. Okolie tvorí súvislý les. Vrcholová kóta označená oficiálnym stĺpikom, turistickými smerovníkmi a názvom je oblá plošinka. Zaujme tiež starší stĺpik s označením KF.

Miesto neumožní žiadny výhľad, ani možnosť oddychu, a tak kráčam ďalej. Za zmienku stoja dve prehĺbeniny v teréne, pár metrov od chodníka. Skoro by som povedal klasický závrt. Jedna s kalužou na dne, druhá suchá. Som síce vo vápencových vrchoch, ale tu by to bol ojedinelý jav. Teda neviem. Ako nad tým rozhutujem, prichádzam k regulárnemu turistickému smerovníku sedlo po Drieňovým. Som na okružnej modrej značke z kúpeľov Chalmová.

Ľubín

Prichádzam k miestu, čo je iné, ako boli doteraz. Nemyslím tým, že lesostep je v pahorkatine čímsi výnimočná. Od zdolania Veľkého vrchu som ňou kráčal niekoľkokrát. Je to viac subjektívne. Prichádzam do krajiny môjho detstva. Zdolávanie Ľubína bolo našou bežnou prázdninovou aktivitou. Polohu s názvom Malý Ľubín, kam práve kráčam, netrpezlivo vzhliadam. Po nepatrnom nabratí výšky mierne klesám. Prechádzam kamenistou krajinou porastenou riedkymi travinami, so skrútenými dubmi či rôznymi kríkmi vo väčších či menších rozstupoch. Stromy občas tvoria skupinky, koruny sa im spájajú, aby v horúcom lete tvorili pár tienistých miest. Teraz začiatkom mája je to tu ešte zelené.

K môjmu cieľu to chvíľku trvalo. Je v mieste, kde sa mierne klesanie mení v prudké. Na hrane už bol dobrý výhľad do krajiny. Preto bol naším vrcholom, od ktorého už vyšší nebol. A že to bolo správne miesto, mi potvrdzuje tu stojaca rozhľadnička. Vznikla len relatívne nedávno. Že dala miestu iný náboj, mi potvrdzuje pár turistov od Topoľčian, čo teraz stretám. Stáva sa cieľom dostupným po turistickom a aj náučnom chodníku. Predsa trošku vylepšuje výhľady do Hornonitrianskej kotliny s hrebeňom Vtáčnika v pozadí.

Informačnú hodnotu miesta zvyšuje náučná tabuľa venovaná lesostepným spoločenstvám. Tento charakter lesa je typický pre oslnené východné svahy Drieňova. Zaberajú jeho nezanedbateľnú časť. Nedá mi preto krátko necitovať z textu:

Veľmi zvláštnou a zriedkavou formou lesných spoločenstiev sú lesostepné spoločenstvá. Travinno-bylinné a krovinaté spoločenstvá sa vyskytujú na extrémne suchých a teplých lokalitách, v nadmorských výškach do 300 - 400 metrov nad morom, predovšetkým na vápencovom podloží, kde materská hornina často vystupuje na povrch a pôdy sú vplyvom extrémnych podmienok plytké a nevyvinuté, s nepriaznivými fyzikálnymi vlastnosťami. Základnou drevinou je dub plstnatý...

...Význam lesostepných spoločenstiev nespočíva v produkcii drevnej hmoty, ale predovšetkým v ich pôdoochrannej a vodohospodárskej funkcii.

Po chvíli ostávam sám. Nie celkom. Spomienky sú silné. Sedím, spomínam. Doba, čo bola a už sa nevráti. So sentimentom na duši začínam zostupovať. Nie tak ako v mladosti, kolmo dole. Teraz sa držím turistického chodníka. Nepamätám si, že by tu pred skoro päťdesiatimi rokmi bol. Vedie pohodlnejšie, viac pomocou serpentín. Okrem záverečnej časti zostupu, zdolanie braliek nad pôvodným tokom rieky Nitry, je to pohoda. Pamätám si na slepé rameno rieky pár metrov od drevenej konštrukcie prekrytia termálneho bazénu. Bolo prakticky na úpätí hôr. Regulovaný tok tečie o kus ďalej.

Kúpele Chalmová a Bystričany

Teraz tu stoja moderné kúpele Chalmová, patriace obci Bystričany. Kúpeľ bude záverečným bodom pre dnešný deň. Lístky na vstup mi predáva spolužiačka zo ZŠ Iveta. Pri poslednej návšteve som bol trochu sklamaný z teploty termálneho kúpeľa. Teraz vraj nebudem. Prírode pomáha tepelné čerpadlo. Totiž už nič nie je také, ako bolo za mojich mladých čias. Ani termálna voda. S kúpeľom som spokojný. Hlavne s tepelnou pohodou. Kolenu to nepomohlo. Zmierený s bolesťou to dnes dokráčam.

Ešte menšie občerstvenie v bufete. Pár informácii, kto z ročníka kde, kto ako na tom a to najsmutnejšie, kto už ani nie. Rúbe sa už v našom lese. Nedá sa dlho, za necelú pol hodinku mi ide autobus z Bystričian. Tak lavičkou cez rieku Nitra a poľnou cestou k obci. Nespočetnekrát v detstve prejdená trasa berie za srdce. Možno dnes je to naposledy. Možno nie. Škoda, nevyšlo mi navštíviť remízku s názvom Jamy. Ešte niekedy by aj to chcelo.

Zhodnotenie

Malé vrchy Drieňova majú čo ukázať. Malé sú len nadmorskou výškou. Dva dni som tu strávil a stále mám dojem, že som niečo ešte nevidel. Nie je to len osobný pocit návratu k mladosti. Je to tu aj bez spomienkového optimizmu krajina mnohých tvárí. Od bukových lesov po slnečné pláne kamenistých lesostepí pokryté v jeseni kavyľom. A stretnúť tu veľké stáda, aj keď nepôvodnej zveri, nie je problém. Odporúčam navštíviť najjužnejší kút Strážovských vrchov.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek