Trasa

Necpaly – Balcierovo – salaš Mandolína – Ploská – sedlo pod Čiernym kameňom – Rakytov – útulňa Limba – Močidlo, hotel Smrekovica – sedlo pod Vtáčnikom – sedlo pod Sidorovom – Ružomberok

Prvý deň: Necpaly – salaš Mandolína

Náš prvý deň sa začal v piatok ráno pred deviatou hodinou, keď sme sa spoločne autobusom prepravili do Necpál. Začiatok našej trasy bol na konečnej autobusovej zastávke v Necpaloch, odkiaľ sme sa vybrali smerom na Balcierovo. Zrána sme mali okolo seba hmlu a nebolo vidno do diaľky, čo sa však po necelej hodinke zmenilo. Vyjasnilo sa a ani nebolo príliš chladno. Počas cesty sme narazili na pár príjemných prístreškov, kde sme sa mohli osviežiť a najesť.

Po zhruba 2,5 h kráčania po modrej trase sme došli na Balcierovo. Odtiaľ nás čakala žltá trasa smerom na Koniarky, ktorá síce bola dosť strmá, ale (aj s ťažkými batohmi) zvládnuteľná. Cestou sme prešli okolo funkčnej studničky nazvanej „Jančiho prameň“, kde sme si doplnili vodu a spravili si menšiu prestávku. Odtiaľ nás čakalo opäť strmé stúpanie. Po ďalších zhruba dvoch hodinách kráčania sme dorazili k nášmu prvému cieľu - salašu Mandolína.

Zrub bolo vidno už od cesty, nemuseli sme nijako odbáčať zo žltej trasy, aby sme ju našli. Salaš bol veľmi útulný, dalo sa sedieť aj vonku, vnútri bolo čisto a bolo tam aj nachystané drevo na kúrenie. No keďže sme mali ešte čas navyše, rozhodli sme sa preskúmať aj neďaleký salaš Martina pod Suchým vrchom, ktorý bol zhruba 5 minút chôdze od Mandolíny po neznačenej ceste.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Salaš bol rovnako veľmi útulný, so studničkou necelých 5 minút chôdze odtiaľ. Naplnili sme si fľaše a vrátili sa späť na Mandolínu, kde sme spolu s turistami z východu v teple prečkali noc.

Druhý deň: salaš Mandolína – Rakytov – útulňa Limba

Ranný odchod z Mandolíny bol pomerne rýchly, avšak s menším meškaním (až pred deviatou). Po napojení sa na žltú značku nás prekvapila hmla po ceste na Ploskú, čo bol prvý bod druhého dňa našej výpravy, ktorý sme chceli dosiahnuť.

Od Mandolíny po Koniarky sme išli po žltej značke. Od Koniarok sme už išli po červenej značke Veľkofatranskej magistrály. Bol to veľmi pekný začiatok dňa, aj napriek hmle a zime v októbrové ráno. Po ceste sme veľa turistov nestretli, domnievame sa, že to bolo spôsobené chladným počasím a rovnako aj blížiacou sa zimou. Po tom, ako sme dorazili na Ploskú (približne o 10.30 h) a oplakali scenériu ešte vždy ukrytú v hmle, sme zhodnotili náš ďalší smer. Pokračovali sme po žltej značke na sedlo Ploskej. Dlho sme sa tam nezdržali, pretože nám bola zima a dosť fúkalo. Hneď nato sme sa vybrali smerom na vrch Rakytov.

Začali sme na zelenej značke, najprv na sedlo pod Čiernym kameňom, potom na Južné Rakytovské sedlo, no a potom, samotný Rakytov. Keďže nám postupom času počasie začalo priať, išlo sa nám omnoho lepšie. Aj keď to zo začiatku vyzeralo náročne (pretože Rakytov bol náš najvyššie položený bod na tento deň), stúpanie nám nerobilo až taký problém. Po ceste hore sme stretli pár ľudí – medzi inými postaršieho pána a pani, ktorí si urobili menší výlet, a tak sme sa chvíľu porozprávali. Na vrchol sme dorazili o niečo skôr, ako bolo plánované, uvarili sme si obed v podobe polievky, odfotili sa a popozerali výhľad. Oproti Ploskej nám jasná obloha na Rakytove zobrala dych.

Bolo niečo po 14-tej, a tak sme sa rozhodli, že je najvyšší čas ísť na útulňu Limbu, kde sme mali stráviť noc. Po ceste nadol (stále po zelenej značke) sme stretávali čoraz viac ľudí. Cesta bola kamenistá, takže sa na nej kvalitne šmýkalo, ale prežili sme to a nikomu sa nič nestalo.

Keď sme dosiahli ďalší bod – Severné Rakytovské sedlo, dali sme si ďalšiu prestávku a pokračovali sme po žltej značke. Tak sme sa tešili na útulňu, že sa nám posledné úseky cesty zdali nekonečné, nie a nie doraziť do cieľa. Napokon sme ale trafili do krásnej útulne, kde sa kúrilo a bol tam veľmi milý chatár. Za noc bol poplatok 5,- €, čo nám veľmi vyhovovalo, keďže nám nebola zima.

Uvarili sme si večeru na plynovom variči – cestoviny s pestom a. k. a. jedlo, kde sa nemá čo pokaziť. Všetkým nám po celom dni veľmi chutilo a neskôr sme si (tentokrát vnútri) zahrali karty. Útulňa bola celkom plná, zaujímavé bolo, že sme stretli veľmi veľa Poliakov. Niektorí odvážlivci sa rozhodli spať vonku, ale my sme na také podmienky neboli prispôsobení, tak sme sa rozhodli ostať vnútri. Spať sme išli pomerne skoro, boli sme unavení z celého dňa.

Ako celkové hodnotenie útulne môžeme s pokojom povedať 10 / 10. Bola dostupná pitná voda, latrína a vonku bolo dokonca menšie jazero (+ ako bonus chovajú tam veľmi peknú mačku). Taktiež bola možnosť sa okúpať, samozrejme vonku, ale vzhľadom na ostatné faktory (teplota vody 6 stupňov Celzia a riedky porast v okolí vane) sme túto možnosť nevyužili.

Tretí deň: útulňa Limba – Ružomberok

Posledný deň sme začali čajom pred útulňou a prekrásnym výhľadom. Aj keby sme nemali vlastný varič, vodu na čaj by nám ochotne poskytol príjemný chatár. Zvyšné osadenstvo útulne bolo s nami čulé už krátko po šiestej, prebiehali pokojné prípravy na cesty, ktorými sme sa mali rozísť. Po raňajkách a doplnení zásob vody sme sa vybrali na posledný úsek našej cesty.

Začali sme 195 m stúpaním na Severné Rakytovské sedlo po žltej značke. Aj s naloženými ruksakmi sme to zvládli za kratší čas ako na smerovníku. Pokračovali sme striedavým klesaním a stúpaním po zelenej značke k Močidlu pri hoteli Smrekovica. Tam sme si dali prestávku na parkovisku (na jeseň) opusteného hotela. Zložiť by sme sa mohli aj v altánku priamo pri hoteli alebo zbehnúť do susednej chaty a kúpiť si občerstvenie tam.

Držiac sa zelenej značky sme zamierili do vojenskej zotavovne Smrekovica. Tesne za vojenským komplexom ubytovacích zariadení sme mali problém nájsť značku (stále zelenú), ktorá sa neskôr stretáva s cyklistickou trasou. Až doteraz sme na našej trase mali jasné značenie, ešte aj v hmle pod Ploskou sme jednotlivé značky našli veľmi ľahko.

Po zorientovaní sa sme si uvedomili, že od ďalšieho bodu, Nižného Šiprúnskeho sedla, budeme takmer výlučne iba klesať. Od Nižného Šiprúnskeho sedla sme chvíľu išli po červenej značke do Vyšného Šiprúnskeho sedla, kde sme sa zase napojili na zelenú značku. Po ceste sme stretli turistov, ktorí s nami prespali na Limbe a vyrazili ešte pred nami. Sledujúc nádhernú scenériu sme sa dostali na Vtáčnik, kde sme našli lavičky na odpočinok.

V sedle pod Sidorovom nás privítala Mini ZOO a prístrešok. Keby sme si potrebovali doplniť zásoby vody, mohli by sme si odskočiť k studničke pri ďalšom prístrešku Vrchlúky (5 minút po zelenej značke smerom na Krkavú skalu).

Zo sedla pod Sidorovom nás viedla červená značka k rázcestiu Vlkolínske lúky, odkiaľ sa dá pokračovať buď po modrej turistickej značke alebo po cyklistickej trase na asfaltovej ceste pre motorové vozidlá (a ojedinelé motokáry).

Od kalvárie na okraji Ružomberka vedie červená značka až na Námestie Andreja Hlinku. Z námestia na železničnú stanicu je cesta vyznačená šípkami, a teda ani v meste sme sa nestratili. Vyčerpaní, no šťastní, že sme stihli vlak, sme sa natlačili do preplneného rýchlika, a tým sa naše dobrodružstvo skončilo.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek