Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Lúky pod Veprom
Lúky pod Veprom Zatvoriť

Túra Prechádzka okolo kaldery Poľany

Jedinečná sopečná morfológia Poľany síce neumožňuje urobiť klasickú hrebeňovku, ale dá sa tu prejsť pekný okruh okolo kaldery (krátera sopky). Zo všetkých slovenských sopečných pohorí sa tu kráter zachoval v najviac prirodzenej podobe. Nestihli ho rozrušiť tektonické pohyby a erózia ako napríklad pri Štiavnickom stratovulkáne.

Vzdialenosť
98 km
Prevýšenie
+3541 m stúpanie, -3514 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
jeseň – 27.11.2022
Pohoria
Poľana (CHKO Poľana) a Zvolenská kotlina (Sliačska kotlina, Zvolenská pahorkatina, Slatinská kotlina)
Trasa
Voda
Prameň v sedle Príslop, prameň pri sedle Priehybina, prameň v obci Strelníky, prameň pri chate Horalka
Nocľah
Útulňa v sedle Príslopy, útulňa Partizán na Novej ceste
Doprava
Zvolen (vlak, bus)
Hronsek (vlak, bus) - Banská Bystrica /Zvolen (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.484 Poľana, Muránska plani (1:40.000)
» č.1101 Poľana (1:50.000)
» č.230 Nízké Tatry, Poľana (1:100.000)

Hlboké lesy, neokukané výhľady a minimum turistov sú bonusy, ktoré prechod ponúka. Okružnú túru som mal v pláne už dlho, no nikdy na ňu nezostal čas. Na jeseň v roku 2022 som si uvedomil, že v tomto roku som neurobil žiadnu viacdňovku na Slovensku. Už som bol zmierený s tým, že tento rok žiadna nebude, keďže som dával prednosť zahraničiu. Náhodou sa mi však naskytli tri dni voľna s pekným počasím, a tak neostalo nič iné ako vyraziť.

1. deň Zvolen – sedlo Príslopy

(33 km, prevýšenie 1202 m)

Poľana je pohorie, ktoré každý rok navštívim aspoň raz. Tento rok som to ešte nestihol. Preto som spojil príjemné s užitočným a vyrazil na viacdňovku okolo Poľany. Ráno sa vlakom prepravím do Zvolena. Prejdem cez ešte ospalé mesto a stúpam na Bakovu jamu. Ráno to vyzeralo na pekný deň. Dole sa držala inverzia a hore na pahorkoch bolo pekne. Hmla sa však zdvihla a idem len bielym mliekom.

Nad Sliačom mením modrú značku za zelenú. Síce je relatívne dobre vyznačená, no niektoré úseky sú totálne zarastené. Vychodený chodník tu neexistuje, takže sem veľa ľudí asi nechodí. V jednom z malých lesíkov ma zaujme chránený strom. Videl som už mnoho chránených stromov, ale chránený hrab ešte nikdy. Na lúkach musím preskočiť viacero elektrických ohradníkov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Postupne klesám do obce Zolná, ktorá v súčasnosti patrí pod mesto Zvolen. Priamo v obci sa nachádza viacero zaujímavostí. V centre stojí barokový kaštieľ zo 17. storočia a opevnený kostol svätého Matúša z 13. storočia. Kaštieľ bohužiaľ chátra a kostolík je zatvorený. Sväté omše tu bývajú iba raz za mesiac. Aspoň podľa papiera na bráne. V blízkosti obce sa nachádza prírodná pamiatka Zolniansky lahar. Ide o jedinečný odkryv sopečného laharu, v ktorom sú zakonzervované kusy stromov a rastlín. Mne však úplne vyfučal prírodný výtvor z hlavy. Preto som sa k nemu zabudol ísť pozrieť.

Stúpam nad obec a jemne zvlnenými lúkami sa pomaly blížim k rázovitej obci Očová. Konečne sa rozplynula hmla a v diaľke sa mi pekne ukazuje masív Poľany. Klesnem do centra obce priamo ku kostolu. Idem sa hneď pozrieť k nemu. Akurát končí omša a staré tety sa na mňa pozerajú akosi pohŕdavo. Nuž niekto ide v nedeľu do kostola, niekto do lesa. Každý máme svoj chrám. Ktorý je lepší, nech si každý nechá na vlastné uváženie. Idem sa pozrieť ešte k druhému kostolu, ktorý je evanjelický. Cestou opäť stretávam tety z kostola. Akurát šomrú na dvoch chlapov, čo betónujú chodník k domu. Vraj či musia v nedeľu. Nuž, robí sa, keď je čas.

Opúšťam obec a lúkami mierne stúpam k horárni Bujačie. Vybehne tu na mňa menší pes. Iba pozrie, čo je to tu za cudzinca a ide preč. Značka sa napája na asfaltovú cestu a vedie až do osady Iviny. Striedavo lúkami a lesom prichádzam do osady. Na chvíľu si sadnem do zastávky a hneď ide autobus. Aj mi zastaví, no mávnem mu rukou, nech pokračuje. Idem opačným smerom. Celkom sa divím tomu, že autobus jazdí aj do malej osady. A kde sa na úzkej ceste otočí, neviem vôbec. Za poslednými domami postupne mizne asfalt a mení sa na nespevnenú lesnú cestu. Tá však taktiež postupne zmizne. Na lúkach pod sedlom Príslopy nie je už zreteľný ani chodník. Idem len krížom lúkami k horizontu.

Nad sedlom visí poriadne čierny mrak. Keby nebol koniec jesene, tak poviem, že sa blíži búrka. Teraz je to málo pravdepodobné, takže ma vôbec netrápi. Pekná jeseň je dávno fuč. Stromy opadli a jediné, čo ešte pripomína jeseň sú do žlta sfarbené červené smreky. V sedle najskôr zbehnem k chate Lesov SR. Hneď vedľa nej je upravený prameň vody. Akurát je upravený dosť zle a pri naberaní vody musím predvádzať doslova gymnastický kúsok. Vraciam sa späť a na opačnú stranu zo sedla idem pohľadať útulňu. O chvíľu som pri nej. Je tu čerstvá pilina a popílené drevo. Asi tu bola cez víkend brigáda. Keď vojdem do útulne, tak je dnu ešte príjemné teplo. Niekto tu zrejme bol ešte nedávno.

Mám hodinu času do tmy. Nemám čo robiť, a tak znášam drevo z okolia na kopu. Nechcem brať z toho, čo tu zrejme správcovia útulne nachystali. Predsa len to bude potrebnejšie, keď napadne viac snehu. Teraz sa dá drevo ešte ľahko nazbierať. Keď príde tma, mám pri dverách celkom slušnú kopu dreva. Pílku som dnu nenašiel. Musím to teda nasekať sekerou. Rozkúrim piecku a dnu je o chvíľu poriadne teplo. Hľadám, či tu niekto nenechal knihu, no nič som nenašiel. Do večera je času dosť a nemám veľmi čo robiť. Nie je tu ani signál. Nakoniec celý večer študujem návštevnú knihu. Zápisky sú od roku 2012, takže bolo čo čítať. Keď večer pokročí, poberiem sa spať.

2. deň sedlo Príslopy – útulňa Partizán

(31 km, prevýšenie 1573 m)

Ráno upracem útulňu a drevo, čo mi zostalo, priložím na kopu. Počasie je nevľúdne. Na kopcoch sa drží hustá hmla. Po žltej značke stúpam pod vrch Drábovka. Hmla, ráno, viacero rúbaní a množstvo bukovej mladiny nerobia práve dobrú kombináciu. Cestou rozmýšľam, kde asi medvedica napadla dvoch fotografov. Ak to bolo v hustých mladých porastoch, tak sa ani nečudujem. Keďže je ráno a hmla, snažím sa byť trochu hlučnejší, nech nejakú neprekvapím. Až po horský hotel však nevidím žiadne pobytové znaky medveďa. Možno spia.

Pri horskom hoteli Poľana je hmla ešte hustejšia ako dole. Vidieť tu len na pár metrov. Dlho sa tu nezdržujem a cez lúky pokračujem do sedla Priehybina. Cestou si naberám vodu v upravenej studničke Žliebky. Cez sedlo sa prevaľuje hustá hmla. Čas je fakt pod psa, ale má to aj svoje čaro. Pomaly stúpam na vrchol Poľany a každým výškovým metrom pribúda pár milimetrov snehu. Na vrchole môže byť tak 5 - 6 cm snehu. Tak akurát na potešenie a zároveň neprekáža pri chôdzi. Stromy sú tiež pekne obalené. Zimná idylka môže byť.

Po Rudnej magistrále sa presúvam na blízku Katrušku. Vďaka hmle však nič nevidím. Už som tu asi piatykrát, ale výhľad som mal iba raz. Zakliate miesto. Divokým smrekovým lesom postupujem po hrebeni cez skalné útvary Strunga na vrch Kopce. Tu hrebeň opúšťa modrá značka a smeruje do obce Lom nad Rimavicou. Ja však ostávam verný červenej. Pekným smrekovým lesom prejdem popod Brusniansky grúň do sedla Jasenová. Tu si dávam predčasný obed, lebo je fakt zima a už mi pomaly zamŕza voda vo fľaši. Pri jedení mi poriadne mrznú ruky. Dlho tu nevysedávam. Najlepšie sa zahrejem chôdzou do kopca, ktorý mám pred sebou.

Po asi 200 metroch som pri hrobe rumunských vojakov, ktorí tu padli počas 2. svetovej vojny. Zaujímavé, že si ho z prechodu Rudnej magistrály vôbec nepamätám. Na hrobe je položených niekoľko starých nábojov do pušky a delostrelecký granát. Vyzerá to tak, že je z dela ZIS-2 sovietskej výroby ráže 57 mm. Je už dosť hrdzavý, takže ťažko povedať. Po hrebeni mierne stúpam na Hájny grúň. Vrchol je zalesnený, takže len pokračujem ďalej.

Postupne sa začínajú objavovať malé horské lúky. Neklamný znak, že sa blížim k vrchu Vepor. Občas zahliadnem aj jeho rozložitú siluetu. Táto časť Poľany mi príde ako jeden z najviac opustených kútov Slovenska. Ešte som tu nikdy nikoho nevidel. Konečne som na krásnej veľkej lúke tesne pod vrcholom Vepra. Na peknú lokalitu sa nedá zabudnúť a nikdy ani neomrzí. Navyše sa konečne rozplynie hmla a začne svietiť slnko. Na pár minút si teda sadnem na lúku a vychutnávam si genius loci miesta.

Času kvôli krátkym dňom nemám veľa. Aj keď nechcem, musím pokračovať. Pekným strmým hrebeňom stúpam ku skalám pod vrcholom. Vyleziem po nich hore a som na vrcholovej plošine. Výhľad tu opäť nie je, takže spravím len fotku vrcholu a pokračujem smer Hrb. Cestou je pár pekných výhľadov smerom na západ. Vidím starú známu tabuľku označujúcu geografický stred Slovenska. Kúsok od nej sú pekné výhľady na Chatu pod Hrbom a smerom na východ do centra Veporských vrchov. To čo ma teší menej, je strmý padák k chate. Ak si ho dobre pamätám, bol dosť kamenitý a nepríjemný.

Pamäť ma neklame a jeden úsek je naozaj taký. No všetko vynahradia mohutné skalné bralá pod Hrbom. Sú fakt impozantné. Klesám až ku Chate pod Hrbom. Po dlhom čase vraj opäť slúži turistickej verejnosti. Len či sa v zapadnutom kúte uživí, neviem. Od chaty na mňa pozerá veľký biely pes, ale vyzerá priateľsky. Nie som milovník horských chát, takže dnu nejdem.

Po modrej značke klesám k lazom nad Ľubietovou. Krajina má razom iný charakter a namiesto hustých lesov je tu mozaika lesov a lúk. Po asfaltke klesám do údolia potoka Hutná. Prechádzam popri stáde oviec a dobehnú ku mne dva malé zúrivé pastierske psy. Furt doskakujú a ceria zuby. Pastier sa na ne pozerá len ako debil a ani si ich nezavolá k sebe. Toto fakt milujem, keď pozerá ako idiot a nič. Našťastie ich nejako odoženie, ale o minútu sú zas pri mne. Už ma začínajú fakt štvať a rozmýšľam, že im nastriekam medvedí sprej do papule. No nechce sa mi potom hádať s pastierom, tak ich len odháňam a keď prídem k potoku, dajú pokoj.

Z údolia strmo stúpam k obci Strelníky. Kúsok pred obcou je upravený prameň vody. Nemám už ani kvapku, takže dopĺňam zásobu. Tma sa už rýchlo blíži. V dedine sa ani nezastavujem a rýchlo stúpam po zelenej smer útulňa Partizán. Tma ma dobieha a posledný kilometer idem pri svetle baterky. Obloha je jasná a plná hviezd. Zem zase celá biela od mrazu. Po západe slnka opäť poriadne prituhlo. Rozmýšľam, či potme vôbec nájdem útulňu. Nakoniec sa mi to podarí. Dnu nie je prichystané žiadne drevo. Musím si ho ísť nachystať. Pri útulni je len pár veľkých klátov.

Piecka však spočiatku nechce vôbec chytiť ťah a poriadne ma vyúdi. Nakoniec sa však podarí rozkúriť. Trvá to asi hodinu, kým je dnu aké-také teplo. So stúpajúcou teplotou sa začína prebúdzať rôzna chamraď dnu. Či už muchy alebo dva obrie pavúky. Neviem, čo to bolo zač. Asi nejaký endemit tarantule z Poľany. Večer je ešte dlhý. Opäť študujem miestnu knihu návštev. Nie je však taká dlhá ako tá minulý večer. Nie som vôbec unavený. Rozhodnem sa teda, že poštiepam veľké kláty vonku a nachystám ich na kúrenie dnu. Aspoň sa trochu unavím a možno potom lepšie zaspím. Sekera je tu celkom dobrá, aj keď na veľké kláty by sa skôr hodila kálačka. Postupne drevo štiepam a nosím dnu. Drevo na štiepanie sa pomaly minie. Už ho len trochu vysuším, nech nemajú ďalší návštevníci problém rozkúriť. Útulňou sa šíri príjemná vôňa smrekového dreva. Večer pokročil a pomaly sa poberám spať.

3. deň útulňa Partizán – Hronsek

(34 km, prevýšenie 766 m)

Ráno vstanem pred svitaním. Vyčistím piecku a upracem útulňu. Keď je vonku konečne svetlo, rozlúčim sa s miestnymi tarantulami a pokračujem vo výstupe na (Šajbiansku) Bukovinu. Cestou sa zastavím na Ondrišovej chate (útulni). Dnu je všetko v poriadku. Drevo je nachystané a nevidel som ani žiadny bordel. Les postupne ustupuje horským lúkam. Sú z nich pekné výhľady na zasnežené Nízke Tatry a včerajší Vepor. Takmer pri smerovníku Bukovina stretávam jelenicu s jeleniatkom. Je z toho taká prekvapená, že na mňa asi minútu doslova pozerá ako teľa na nové vráta. Keď opadne počiatočný šok, tak sa poberú preč. Ja sa idem pozrieť k peknej informačnej tabuli o pastierskych psoch. Je na nej vysvetlené, ako sa správať v blízkosti stáda. No len čo z toho, keď pastier má v paži, či vás jeho psy roztrhajú alebo nie.

Po modrej značke klesám hrebeňom a traverzujem vrch (Ponická) Bukovina. Konečne tu vidím prvú medvediu stopu. Je však staršia. Pri chate Horalka si doplním vodu z prameňa a na prvom rázcestí za chatou odbočím na miestnu červenú značku. Jej značenie je biednejšie, ale dá sa podľa toho orientovať. Po vrch Žiarec idem lesom a potom len lúkami. Miestami sa otvárajú pekné výhľady na Nízke Tatry, Veľkú Fatru, Kremnické vrchy a okolie Banskej Bystrice.

Vchádzam do obce Hrochoť a vbehnem do miestnych potravín. Vlastne ani nič nepotrebujem. Len tak z chuti si kúpim kus štrúdle. Až pri pokladni zistím, aký je kúsok drahý, ale čo už. Nad dedinou pri peknom výhľade na Hrochoť a celú kalderu Poľany v pozadí si dávam obed. Potom trochu zablúdim a netrafím na vrch Chochuľka. Po lesnej zvážnici prídem k parádnej lesníckej chatke. Je to strohá búda, ale ideálna na noc. Cestou tu vidím mnoho stôp rôznej veľkosti od medveďov. Sranda, hore na Poľane jedna stará stopa za celý čas a tu hneď za dedinou stôp kopec.

Lesom nejako trafím k sympatickej obci Čerín. Je tu pekný opevnený gotický kostol sv. Martina zo 14. storočia. Navštívil som ho už v minulosti, tak k nemu dnes nejdem. Čo si však neodpustím, je zachádzka k Čačínskej minerálke. Po asfaltke prejdem k obci Čačín, kde sa hneď na jej začiatku nachádza plniareň minerálnej vody. Minerálka sa však dá voľne nabrať z upraveného kohútika v prístrešku. Je to jedna z najchutnejších minerálok aké poznám. Vraciam sa späť do Čerína a stále po asfaltke idem do susednej obce Bečov.

Odtiaľto vedie miestna červená značka do obce Lukavica. Idem cez nízke lúčnaté kopce, z ktorých sú pekné výhľady na okolitú krajinu a biele Nízke Tatry v pozadí. Lúky sú pekne zelené, a tak to skôr vyzerá ako na jar. V Lukavici sledujem modrú značku smerom na Sampor. Pri ceste za dedinou míňam ďalší upravený prameň minerálnej vody. Modrú značku čoskoro mením za čiernu vežičku na žltom pozadí. Takýmto znakom je označená Barborská cesta. Dovedie ma na nízky kopec Nad Planinou. Tu sa vyberiem po žltej turistickej značke, ktorá ma dovedie do jedinečnej obce Hronsek.

Hronsek je v regióne jedna z výnimočných dedín. Nachádza sa tu vodný hrad, kaštieľ, a hlavne, drevený artikulárny kostol zapísaný v zozname UNESCO. Všetky pamiatky som navštívil v minulosti aj viackrát, takže dnes idem rovno na železničnú stanicu. Pred dedinou ešte stretávam pastiera so psami. Tieto sú však priateľské. Ujo sa klasicky chytá za hlavu, keď mu poviem odkiaľ idem. Ja si však hovorím, že to bola len prechádzka, aj keď veľmi pekná. Vlak už v diaľke trúbi. Utekám teda na stanicu, kde sa túra končí.

Záver

Poľana je jedno z najdivokejších, najkrajších a najopustenejších pohorí na Slovensku. Veď aj má byť prečo. Je nielen v samotnom srdci Slovenska, ale aj Západných Karpát. Bez zbytočných turistických opách poteší každého klasického turistu. A kto vie oceniť pralesné komplexy, toho srdce na Poľane určite zaplesá.

Fotogaléria k článku

Najnovšie