Po ukončení štvrtého ročníka na vysokej škole sme sa na internáte lúčili so spolužiakmi a rozmýšľali nad plánmi na prázdniny. Spolužiak Paľo z Liptovskej Sielnice mi ponúkol, nech ho prídem pozrieť, vedel že mám rád hory a okolo je veľa kopcov. V tom čase som chodil najmä na organizované turistické pochody v Malých Karpatoch a jednodňové túry rôzne po Slovensku, ale už dávnejšie som mal zálusk na viacdňový prechod. Ak človek váha nad túrou odkiaľ a kam vyraziť, najlepšie je vyraziť rovno z domu. Tak sa zrodil nápad prechodu z Palárikova do Liptovskej Sielnice. Dohodli sme sa so spolužiakom Jurom z Trenčína a 6. augusta 1984 sme vyrazili.

Trasa

Trasa prechodu viedla cez Podunajskú nížinu do Nitry a ďalej cez pohoria Tribeč, Vtáčnik, Žiar, Veľká Fatra a Chočské vrchy k brehom Liptovskej Mary. Merala 275 km, prešli sme ju za desať dní, z toho druhý deň sme nešli kvôli zlému počasiu.

Podunajská nížina

Palárikovo – Tvrdošovce – Rastislavice – Poľný Kesov – Mojmírovce – Svätoplukovo – Nitra

Úvodný deň sme kľučkovali po poľných cestách rovín a zvlnených terénov severnej časti Podunajskej nížiny (Podunajská pahorkatina). Tento kraj mám z prírodného hľadiska veľmi rád, v mladosti som objavil čaro stromoradí (remíz), hájov, starých topoľov, zimných zhromaždení srnčej zveri, hlučne štartujúcich bažantov, zajacov uväznených v pasci na líšky, bútľavín so sovími hniezdami. V Nitre sme sa načierno „ubytovali“ v internáte Mladosť, kde boli na letnej aktivite Jurove spolužiačky z gymnázia a prichýlili nás. Keďže na ďalší deň pršalo, prespali sme tu dve noci, neponáhľali sme sa – výhoda študentského života.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prechod som sa snažil trochu zdokumentovať. Hoci som fotil na zrkadlovke Sokol sovietskej výroby, ktorá už mala zabudovaný expozimeter, fotky nie sú veľmi kvalitné. Trochu im na kvalite ubral zub času, ale hlavne to, že som sa ich vtedy učil vyrábať „na kolene“ domáckym spôsobom (kúpeľňa prerobená na tmavú komoru, zväčšovák, vývojka, ustaľovač).

Tribeč

Nitra – Zobor – Žibrica – Žirany – vodná nádrž Jelenec – Kostoľany pod Tribečom – horáreň Jedliny – Veľký Tribeč – Zlatno – hrad Hrušov – Jedľové Kostoľany – Veľké Pole

Denné túry a ani bivaky sme nemali naplánované a o trase sme nemali vopred prakticky žiadne informácie. Prvý deň do Nitry sme si trasu pozreli v školskom atlase, ďalšie dni sme používali vtedy dostupné turistické mapy 1 : 100 000. Na hrubú orientáciu boli dobré, ale zopárkrát sme poblúdili, čo nám až tak neprekážalo. Našu výbavu tvoril ťažký spacák, ktorý zaberal pol batoha, kus igelitovej plachty, pršiplášť, nejaké náhradné oblečenie, jedlo. Žiadne špeciálne oblečenie vtedy dostať nebolo, išli sme v bežnom „nefunkčnom“. Pokiaľ sa pamätám, so sebou sme nemali baterku na svietenie ani varič, karimatky v obchodoch ešte nebolo dostať.

V tretí deň prechodu nás milo prekvapilo pekné horské prostredie Zoborských vrchov, trochu sme sa zdržali prehliadkou zrúcaniny hradu Jelenec (Gýmeš) a na Veľký Tríbeč nám v ten deň nevydalo, tak sme prespali na sene v opustenej budove neďaleko horárne Jedliny. Na ďalší deň po tiahlom stupáku na Veľký Tríbeč sme sa zastavili trochu občerstviť v krčme v Zlatne, kde bola veľmi ochotná pani a mohli sme si doplniť zásoby jedla. Sardinky zo Zlatna mi nakoniec vydržali až domov.

Prvé väčšie blúdenie sme zažili nad dedinou Lovce. Pri hľadaní značky sme používali taktiku, že sme sa rozdelili a kričali na seba, kto nájde skôr značku. Z hradu Hrušov sme mali iba zahmlené výhľady. V horárni pri Skýcovskom mlyne nás horár nenechal prespať, tak sme potiahli ešte kúsok ďalej a prespali sme neďaleko Jedľových Kostolian pri stohu slamy, zabalení do veľkých čiernych igelitových plachiet, ktoré sme tam našli. Záver prechodu cez Tribeč nás previedol cez horské usadlosti - štále, v príjemných terénoch sme si pochutnávali na malinách a lesných jahodách. Od zhovorčivej tetky vo Veľkom Poli sme sa dozvedeli miestne novinky, aj že umrel farár v Kľaku.

Vtáčnik a Žiar

Veľké Pole – Rúbaný vrch – Vtáčnik – Veľký Grič – Handlová – sedlo pod Vysokou – Kunešov

Záver piateho dňa prechodu nás zastihol v stúpaní na Vtáčnik. Keďže sa schyľovalo k dažďu a nevideli sme žiadnu možnosť, kde by sme sa mohli ukryť, spravili sme si „drevené stany“. Asi dve hodiny sme zháňali suché drevo a konáre, ktoré sme zboku opreli o veľký spadnutý buk. Vytvoril sa tak trojuholníkový priestor, do ktorého sme sa na noc zastrčili. Vstup sme nad hlavami prekryli pršiplášťom, a mali sme tak aj „dvere“. Námaha sa oplatila, lebo v noci bola riadna búrka a my sme zostali v suchu.

Vtáčnik sme prešli v tajuplnej atmosfére hmiel po daždi, nezabudnem na dva obrovské jelene, ktoré sa predo mnou zrazu vynorili, nič také som predtým nevidel. Utkveli mi tiež skalné scenérie Kláštorskej skaly, Bieleho kameňa a Veľkého Griča. Vo Vtáčniku som dofotil film, ktorý som mal vo fotoaparáte (36 obrázkov, už predtým bolo naň fotené), ale našťastie v Handlovej sa mi podarilo kúpiť film na diapozitívy, takže obrázky z ďalších dní sú už farebné. Trasa, ktorú sme prešli z Nitry do Handlovej, je dnes známa ako Ponitrianska magistrála.

Hrebeň pohoria Žiar sme križovali iba na krátkom úseku. Od sedla pod Vysokou nás zastihol silný dážď, v ktorom sme išli do Kunešova. Boli sme úplne premočení, potrebovali sme sa vysušiť. Spýtali sme sa na nocľah jedného ujka, ktorý nás nechal prespať v kôlni. Chodil nás však kontrolovať, lebo sa bál, aby sme mu niečo neukradli, ale aj tak sme mu boli vďační.

Kremnické vrchy

Kunešov – Kremnické Bane – Krahule – Skalka – Tunel – Kordícke sedlo – Kordíky – sedlo Malý Šturec

V Kunešove sme stretli živých "západniarov" – turistov z Nemeckej spolkovej republiky, čo bol pre nás zážitok. V Kremnických Baniach sme pri železničnej stanici museli prechádzať cez hnoj, náladu nám vylepšili čerešne nad Krahuľami. Keď na Skalke znovu spŕchlo, z Kordíckeho sedla sme radšej zbehli z hrebeňa do Kordík, kde sme prespali na okraji dediny v senníku. Predtým sme sa ešte zastavili v krčme. Keď som si pýtal dve deci malinovky, krčmár si ma nedôverčivo premeriaval, znova sa spýtal, že či dve deci. Až keď do jednej ruky zobral väčší pohár a do druhej borovičku, zistil som koľko bije. Povedal som mu, že sme si zle rozumeli, za čo som schytal opovržlivý pohľad a po dopití malinovky sme sa radšej v krčme dlho nezdržali.

Na ďalší, ôsmy deň prechodu, sme na hrebeni odbočili zo značky, že vystúpime na najvyšší kopec Kremnických vrchov – Flochovú, no vrchol sa nám nepodarilo nájsť. V závere Kremnických vrchov nás ešte prekvapili „hopkačky“ – terény hore-dole pred sedlom Malý Šturec.

Veľká Fatra

Sedlo Malý Šturec – Kráľova studňa – Ostredok – pastierska koliba pod Ostredkom – Ostredok – Ploská – Rakytov – Smrekovica – Likavka

Hopkačky pokračovali aj za Malým Šturcom na Kráľovu studňu, dnes značka vedie pod hrebeňom po zvážniciach. Nasledoval môj prvý prechod hrebeňa Veľkej Fatry, ktorý ma očaril natoľko, že som si ho celý medzičasom zopakoval ešte trinásťkrát (v rôznych ročných obdobiach, smeroch a s rôznymi parťákmi).

Na Krížnej sa v tom čase pásli kravy. Keď sa okolo Ostredka schyľovalo k večeru, nevediac, že ďalej na hrebeni sú salaše, keď sme zbadali hlboko pod nami vo Vrátnej doline nejaké búdy, zbehli sme k nim po trávnatom teréne asi 300 výškových metrov. Boli to pastierske koliby, pastieri nás na noc prichýlili. Bolo to asi najprívetivejšie prijatie počas celej túry. Dvaja pastieri sa tu starali o 120 jalovíc. Mali aj zopár kráv na mlieko, dovolili mi vyskúšať si dojenie. Starší, s tvárou ohorenou do čierna, keď sa opil, žuval šťaveľ. Mladší sa vyjadroval vyberane, používal samé „vybrané“ slová. Večer v pastierni nám spríjemnili melódie z rádia.

Nasledujúci, deviaty deň prechodu bolo pekné počasie a tešili sme sa z prírody liptovského hrebeňa Veľkej Fatry. Ráno, keď sme sa lúčili, nám dal starší pastier list pre sedliaka Milana v Ružomberku a povedal nám, kde ho nájdeme. Nevedeli sme ho ale nájsť, hoci na liste bola napísaná adresa, no písmo sa veľmi nepodobalo na latinku, možno nejaké historické valašské znaky a dopis sa nám nepodarilo doručiť. Poslednú noc sme prespali na okraji Likavky, znovu v senníku. V tom čase ešte nebolo rozšírené ubytovanie v privátoch a penziónoch a ľudia sa báli cudzích pocestných prichýliť doma.

Chočské vrchy

Likavka – Veľký Choč – Lúčky – Kalameny – Bukovina – Liptovská Anna – Prosiek – Liptovská Sielnica

Posledný deň sme, ako väčšinu prechodu, nemali pekné počasie, sprevádzal nás slabý dážď a z Veľkého Choča, čo je pre mňa jeden z najkrajších vyhliadkových kopcov na Slovensku, sme mali iba zahmlené výhľady. Na salaši pod Veľkým Chočom sme si však dali dobrú žinčicu za 3,- Kčs a v závere sme prekľučkovali cez liptovské dediny do Liptovskej Sielnice. Spolužiaka Paľa sme po dedine chvíľu hľadali, lebo ani on, ani my sme nevedeli, kedy presne prídeme. Zoznámil nás s rodinou a dedinou, pobudli sme niekoľko dní a zahrali si v telocvični ping-pong.

Záver

Podobne ako prvá láska, aj prvá diaľková túra má svoje čaro, na ktoré sa nezabúda. S odstupom času sa zdá, že rozhodujúce neboli skúsenosti, informácie a turistická výbava, ale odhodlanie a vzťah k prírode. To myslím platí stále.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek