Článkov o Klenovskom Vepri je celkom dosť. Ale nie až príliš. A on si veru pozornosť zaslúži. Keď vychádzam z domu, prvý pohľad venujem Jemu, druhý Ostrej (1011 m), tretí Tŕstiu (1121 m) a štvrtý Sincu (917 m), celkom strategická poloha.

Na "Veprík" chodíme organizovane dva razy ročne. V zime okolo Silvestra roky na počesť pána Milana Tóbika, skalného hnúšťanského turistu a vepromila. A asi 7 rokov dozadu aj rimavskosobotskí turisti založili tradíciu - Rudohorskú trilógiu, prvá túra je okolo Vianoc na Fabovu hoľu, druhá túra okolo Silvestra na Stolicu a tretia túra okolo Troch kráľov na Klenovský Vepor. A tá sa spája s našou hnúšťanskou a teraz to vyšlo na 7. januára 2023. Ide sa spojovým autobusom a autami do Skorušinej a odtiaľ sa robí okruh:

Skorušina – sedlo pod Vartou – Klenovský Vepor – Machnáčov grúň – Šopisko – Tri chotáre – Železná brána – Skorušina.

Väčšinou od Vepra ide každý, ako má silu a chuť, a niektorí aj na sedlo Zbojská zbehnú a odtiaľ domov. Na Chate pod Vartou návštevníka tradične čaká chlebík s masťou, cibuľkou a pri návrate zase v krásnom domčeku u miestneho nadšenca na Skorušinej výborná kapustnica. Po zimnom výstupe na Vepor nasleduje potom okolo marca jarný výstup.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Povieš si, kus veľa Vepra na m², ale nie, je to krásna turistika, že sa vždy radí medzi naše topky a nikdy sa nezunuje. Takže ešte si k tomu viacerí pridávame letný, jesenný a verím, že je veľa lokálnych nadšencov, ktorí si dajú pravidelný mesačný výstup.

Toho roku sa nás na zimnom výstupe zišlo vraj vyše 100, je to na prvý pohľad veľa, po chatu pod Veprom ideme ako masa, ale potom sa to zmení a je čas na úplne súkromnú turistiku. Chata pod Vartou je teraz pre rozsiahle rúbanisko obnažená a kto tam dlhšie nebol, zaskočí ho to. Aj prvé stúpanie od chaty do sedla pod Vartou je šok, ale potom začne prírodná rezervácia a je to vidieť.

Staré lesy, zmes bukov, jedlí a smrekov, na ich kôre porasty lišajníkov, popadané stromy obrastené machmi, pôda pod nohami doslova dýcha, poddá sa tvojej topánke a zase pružne vyskočí, duša začne plesať a začínam si to užívať, spomalíme, kocháme sa a nie je tomu konca kraja. Toho roku je inak, snehu niet ani vo vrcholových partiách, len ubitý, zľadovatený na chodníku.

Stúpanie je svieže, neďaleko pod Jánošíkovou skalou nájdeme starú sochu Jánošíka, nová sa vynášala v máji 2022. Obúvame si mačky, vieme, že skala bude klzká, so zvyškami snehu a ľadu a nebude to bez nich pôžitok. Veru, aj erózia robí svoje a prvá tretina výstupu na skalu je po štyroch, chytáme sa koreňov. Vďaka, že trčia, nepohrdla by som tam veru ani reťazou. Vypufkáme a hneď máme hlavy vystrčené na skalnom okne, čo je prvá možnosť zistiť, že vyhliadky budú famózne.

Hore na skale zmizli vlajočky, čo tam istý čas boli ako v Himalájach a ostal Jánošík s truhlicou, v nej bola dokonca panvica, ak by si niekto praženičku chcel urobiť. Kocháme sa výhľadom na klenovskú priehradu, tisovskú Hradovú a všetky krásne rudohorské kopčeky. Kde-tu väčší mrak, z doliny aj kus hmly vystupuje, na opačnú stranu smerom na Tatry je všetko v hmle, vidno len kúsky končiarov. Je bezvetrie.

Napapkáme sa a pokračujeme k oficiálnej kóte Klenovského Vepra a ďalej schádzame po červenej. Mačky si necháme, hoci snehu bolo minimum, ale vieme, aký padák ideme absolvovať, je šmykľavo, budeme bezpečnejšie a nevyfúľame sa až tak. Odporúčam každému vychutnať si túto časť túry, serpentínky lesom, ktorý je v 5. stupni ochrany taký nádherný, že vyráža dych. Mach, lišajníky, stromy rôznych tvarov, hustota lesa. Len Janko a Marienka s ježibabou chýbajú, doslova rozprávka. Takú nádheru nenájdeš na potulkách všade, je to nedotknutá príroda na veľkej ploche a neviem sa toho pohľadu nabažiť. Má to čaro pri akomkoľvek počasí. V hmle a pri snehovej pokrývke to môže byť orientačne aj náročnejšie, ale vtedy treba využiť výdobytky modernej vedy. Aj našinec sa na Klenovskom Vepri môže zatúlať, hoci tam bol veľakrát a netreba to podceňovať.

Klesneme, lepšie povedané padneme poriadnym padákom a mačky si pripevníme na ruksak. Kde skončí 5. stupeň ochrany vidieť pobytové znaky človeka. Hora zredla. Zľava sa k nám pripojí stará lyžiarska trasa, dnes bez snehu. Vidíme Ľubietovský Vepor, pozerajú si s "naším" do očí.

Pokračujeme červenou na Machnáčov grúň a pod Šopiskom sa odpájame z červenej a ideme pomedzi chutné domčeky lazov, dostaneme sa do krásnych bučín s velikánskymi skalami obrastenými machmi, výhľady smerom do doliny na Hnúštu, kráčame starými vozovými cestami a ľudskými prťami. Laznícky život v dedine Javorina bol pestrý, ale tvrdý. Každý, kto tu vyrástol, na vlastnej koži pocítil, že prežijú len najsilnejší. A určite potešil pohľad na chalúpku v protiľahlom svahu, keď sa v nej za dlhých zimných večerov zamihotalo svetlo sviečok.

Namiesto liekov bylinky, k lekárovi bolo priďaleko, ľudia si museli vedieť poradiť so všetkým. Prechádzame okolo cintorína, vojdeme na pietne miesto, vľavo v kúte malé detské hrobčeky, hoc staré, stále sa o ne má kto postarať, zaspomínať si. Lavička pred cintorínom s výhľadom na Vepor, na lazy. Atmosféra nás dostala. Po žltej schádzame do Skorušiny ku vleku a k autu.

Záver

Keď pôjdete na Klenovský Vepor ako súčasť putovania Rudnou magistrálou, vyhraďte si tu malú chvíľočku a vychutnajte si naozajstnú, ešte človekom ani vetrom nezničenú krásu. Pokochajte sa výhľadmi, aj lazníckymi usadlosťami. Je to ako zastavenie v čase...

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek