Predtuchy sa naplnia, keď si dvesto metrov od objektu, ktorý ešte nevidím, všímam stopy jalovíc. Po minúte sa nejaké okolo mňa motajú. Prechádzajú, kde sa im zachce, popri zničených oplôtkoch. Vyhýbajúc sa lajnám sa predo mnou z hmly vynárajú budovy družstva (súkromnej farmy?). Z bohatých skúseností s podobnými objektami vo vzduchu šípim problémy. Zatiaľ však ide všetko hladko, až kým sa nesnažím prekonať hnojnicu tečúcu po ceste. Iná možnosť ako ňou prejsť, nie je. Prípade len obísť celý areál. Moje predpoklady, že „voňavá masa“ bude hlboká len pár cm sa rúcajú v momente, keď do nej stúpam. Zabáram sa do nej bez mála po kolená. V duchu mi napadne, len nech mi v nej nezostanú topánky. Našťastie, tretí krok je v poriadku a z masy sa dostávam na pevný povrch. Topánky aj tepláky mám však celé zasraté.

V duchu poriadne nadávam a všímajúc si otvorený traktor vedľa pokračujem ďalej. Po pár metroch sa na mňa ozýva besný štekot psov zo všetkých strán. Počujem, že sa ku mne blížia psi a preto rýchlo vbieham do traktora. Nakoniec sa ku mne nedostáva žiadny z nich. Pár metrov odo mňa je však priviazané mohutné psisko, ktorého reťaz ku traktoru nedočiahne. V traktore si po pár minútach všímam kľúčiky. Napadá mi, že by som sa na ňom presunul aspoň cez družstvo. Odrádza ma od toho možná reakcia majiteľa, preto sa rozhodnem párkrát zakričať: „Haló, je tu niekto?“ V ohlušujúcom štekote však moje volanie znie ako volanie medvedíka čistotného.

Rozmýšľam, či by som areál obišiel, ale to sa mi vonkoncom nechce. Navyše, moje nohy sú totálne zasraté od hnoja. Našťastie mi hnojnica nenatiekla dnu do topánok. Zvažujem, čo ďalej. Topánky a nohavice by som v prameni na Tŕstí ako tak očistil, ale stále nie je jasné, či sa tam dnes vôbec dostanem. Počujúc zvuky človeka, ktorý utišuje psy, ešte párkrát zakričím, ale nikto sa neozýva. Psi ustali a preto sa rozhodujem, že dám ešte jeden pokus prejsť areálom. Ak to nevyjde, vrátim sa do Hnúšte. Čas pokročil a v takomto stave sa mi pokračovať vonkoncom nechce.

Vyrážam z traktora, ale už po pár krokoch sa situácia opakuje. Tentokrát však vidím, že ku mne zbesilo beží obrovský pes. Preto opäť beriem „nohy na plecia“ a zatváram sa v bezpečí traktora. Pes pobehuje okolo. Mne napadajú kapitulantské myšlienky, že Vianoce asi strávim v traktore. Niekto však musí prísť večer kravy na noc zavrieť, hovorím si. Síce pri pohľade na zanedbaný areál družstva, kde si každé zviera robí čo chce, som o tom nie naplno presvedčený. Palatínka Mária Széchy, ktorej meno trasa nesie, by z jej stavu určite trpko zaplakala.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po pár minútach pes odchádza a preto neváham a naplno sa rozhodujem to dnes vzdať. Cez hnojnicu tentokrát prechádzam pomaly a opatrne a podarí sa mi ju prekonať o niečo príjemnejšie. Rýchlym krokom sa vzďaľujem a po dvesto metroch a hodine strávenej v areáli si konečne naplno vydýchnem.

Štve ma, že to dnes nevyšlo, ale hlavne som rád, že som obišiel živý a zdravý. Postupne míňam Laz a spúšťam sa dolu do Hnúšte za sprievodu delobuchov, ozývajúcich sa z mesta. Míňam chatovú oblasť nad mestom a kaňonovité okolie strmého chodníka. Pri meste sa prezúvam do botasiek a mením doslova zasraté topánky a tepláky pchám do igelitky, ktorú sa snažím v rámci možností hermetický uzavrieť. Čoskoro som pri aute a zlý deň je pomaly za mnou.

Nuž aj taká býva turistika a nie vždy je to len o krásne a kochaní sa. Pocity, ktoré som dnes zažil mi pripomínajú názov neznámeho, kontroverzného a totálne uleteného filmu Strach a hnus v Las Vegas s Johnnym Deppom a Beniciom Del Torom.