Skvelé! Silvestrovská chata v Polomke vybavená! “Dáme Kráľovu hoľu! Zlyžujeme ju!” – lietajú povetrím neskromné nápady ako chuchvalce snehu. V teple chaty sa potom stopia rýchlejšie ako ten sneh a mne sa nedarí nikoho trhnúť aspoň na túru bez lyží. Nepomáhujú ani fotky z Veľkého boku spred dvoch dní. Sú tri po polnoci a na siedmu mi nikto nevstane. Moje odhodlanie to však nenaštrbí – ktovie, kedy sa naskytne taká príležitosť, ešte k tomu v takom krásnom inverznom počasí? Zabiť budík, raňajky počas obliekania, nachystaný batoh na chrbát a poďho do mrazivého rána, opäť raz sólo.

Trasa

(M) Pohorelá, vlak (680 m) – Pod Úplazíkom (1320 m) – (Č) Andrejcová (1420 m) – Ždiarske sedlo (1473 m) – Bartková (1790 m) – Orlová (1840 m) – Stredná hoľa (1876 m) – Kráľova hoľa (1946 m) – Telgárt (881 m)

Táto trasa mi padne do ospalého oka až nad mapou v motoráčiku, keď ohrniem nosom nad zamýšľaným nepraktickým nástupom na túru zo stanice Červená Skala. To ešte netuším, ako dobre som sa rozhodol. Z Pohorelej totiž stačí nastúpať 700 výškových metrov s takmer nepretržitými výhľadmi za seba a ste na hrebeni pri Andrejcovej. Pri následnej hrebeňovkovej “hojdačke“ už ďalšie metre nadmorskej výšky pribúdajú celkom bezbolestne, snáď až na príkry výstup na Bartkovú. Pri daných snehových podmienkach je to menej náročná túra, ako sa na prvý pohľad môže zdať.

Atraktívny nástup na hrebeňovku

Chvíľku po ôsmej teda vyskakujem z osobáku už na tretej zastávke. Sponzorská jazda – v Polomke mi nemal kto predať lístok a pre sprievodcu vo vlaku som bol neviditeľný. Rezko prejdem tiahlou ulicou, vonku nikoho nie je, rovnako ani v samoobsluhe, kde dopĺňam zásoby. Je otvorená aj v nedeľu od skorého rána. Všetci asi spievajú v kostole oproti, odkiaľ sa šíria organové akordy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Míňam zamrznutý pohorelský medokýš so smerovníkom a pokračujem modro značenou lesnou cestou nad dedinu. Tá v oblúku obchádza hôrku po okraji lúky, kde sa otvoria prvé výhľady na slnečné stráne Nízkych Tatier a zahmlenú dolinu Hrona. Dlhé tiene živia zvyšky tvrdého snehu, na slnku je už len srieň. Vrcholky na severovýchode, kam mám namierené, sa esteticky belejú. Modrá sa oprie do svahu a smeruje cez smrekovcovú mladinu a rozsiahle rúbaniská, zatiaľ čo mapa indikuje les. Smutný pohľad, hreje ma aspoň slniečko a výhľady na Fabovu hoľu a Stožky ponad Horehronie.

Na križovatke lesných ciest výrub končí. Tabuľka na kraji lesa upozorňuje na hranicu národného parku. Hneď vedľa stojí obstojný zrub, ktorý môže poslúžiť ako útulňa, obzvlášť počas letných prázdnin, keď je Andrejcová plná. K nej je to odtiaľto už len polhodinka stúpania lesom. Pripínam si návleky, no ani nie kvôli snehu, skôr aby som ich cestou nestratil. Za rázcestím Pod Úplazíkom sa stúpanie zmení na traverz východným smerom do sedla. Tri, či štyri smreky, spadnuté krížom cez chodník sa dajú pohodlne obísť. Pri tom poslednom sa zdravím so skupinkou nabalených trampíkov, čo zrejme prespali hore v útulni. Je to na neuverenie, ale nadnes sú to poslední ľudia, čo som v tejto atraktívnej časti pohoria stretol. Pripomínam, že je nádherná slnečná nedeľa, posledná v tomto roku – aký to rozdiel oproti návštevnosti ďumbierskej časti hrebeňa.

Keď deň naplnia výhľady

Po dni oddychu si znovu vychutnávam moment, keď po príchode do sedla vystúpi na severnom horizonte impozantná hradba Vysokých Tatier. Je štvrť na jedenásť a ja si plnými dúškami napĺňam srdce tunajšou kondenzovanou krásou, ktorá mi z neho nevyprchá celé týždne. Rovnako intenzívne plním aj pamäťovú kartu fotogenickými scenériami. Nech ich aspoň takto môžem ukázať blízkym, ktorí mi tu hore chýbajú.

Smerovník ukazuje na Kráľovku necelé tri hodiny cesty, no mne bude tento desaťkilometrový úsek trvať dvojnásobok. Neobvyklé. No zo slnkom prežiareného hrebeňa sa nemám prečo ponáhľať. Vrchol Andrejcovej je ešte v pásme lesa, no stromy tu už ustupujú. Pohodlný chodník dláždia stvrdnuté stopy lyží, snežníc, a najmä peších turistov, veď december bol na sneh skúpy. V Ždiarskom sedle nachádzam zvalený “historický” rázcestník s vyblednutými tabuľkami, jedna z nich ešte ukazuje na Švermovo. Po zbežnej kontrole stavu chátrajúcej koliby v Ždiarskom sedle ma čaká posledné väčšie stúpanie na trase.

Magistrála tu opúšťa pásmo lesa, ako aj úzky prúžok kosodreviny a vrchol Bartkovej už poskytuje úžasné kruhové výhľady na všetky strany. Skoro vôbec tu nefúka – správne miesto aj čas na obed a ďalších pár okienok do panorámy. Okrem tradičných pohľadov ma zaujmú najmä 80 km vzdialené vrcholky Malej Fatry, čo vykúkajú ponad severné výbežky Nízkych Tatier. Mohykáni Choč a Rozsutec stoja takmer v zákryte. Tam na západe sa už začína zbierať vyššia oblačnosť, vystihol som teda posledný slnečný deň roka. Pred odchodom ešte hľadám akurátnu medzeru v skalách pre tyč smerovníka, ktorý som našiel na zemi. Poškodený je aj vyrezávaný pomníček dynastie Bartkovcov, ktorí sa tu každoročne stretávajú prvú sobotu po Matúšovi (21. 9.). “Pohronie, Podpoľanie, Ponitrie, Spiš, Šariš, Zemplín, Považie, Liptov – rod. Bartko ďakuje našim predkom, že žije v týchto regiónoch. Zastav sa, pútnik a daj úctu svojim predkom.”

Niečo pre Marušky

Vykročím ďalej, no už o niekoľko minút nachádzam príjemné prekvapenie – dezert za obedom. Snehová krusta je pri zostupe do sedielka pod Orlovou sfúkaná až na podložie. Okrem tráv sa ukazujú aj ostrovčeky brusničia. Na môj úžas sú plné plodov. Ochutnám a už neviem prestať – grilované horským slnkom a korenené mrazom a severákom dostali delikátnu pikantne sladkastú chuť. V tej chvíli mám pocit, že nič chutnejšie by som nikde nezohnal. Macocha dobre vedela, čo chce, keď vyhnala Marušku…

Namaškrtený opäť stúpam ku kovovému krížu na predvrší Orlovej. Snáď dielo veriacich z Pohorelej, k nej je totiž otočený. Opäť fotím nádherný deň striedavo na obe strany, keď mi vtom skrsne v hlave nezvyčajná kompozícia. Vraciam sa na Orlovú a nadšene “skáčem ponad Tatry”. Bláznovstvo si môžem dovoliť, už pol dňa som nevidel živej duše. Po šiestom – siedmom skoku konečne balím foťák s uspokojením, že som sa naučil lietať :-)

Vysielač v diaľke rastie pomalšie, ako by som čakal a keď chcem pri ňom stihnúť západ slnka, nesmiem sa už ďalej takto zdržiavať. Okrem krátkej pauzy na vrcholových skalách Strednej hole pokračujem plynulo. Vyššia nadmorská výška sa už prejavuje množstvom snehu, miestami siaha pod kolená, je však dosť pevný a neprebáram sa.

Poslednú polhodinku dňa strávim večerou na skalách s výhľadom na prejdený hrebeň, ktorý sa sfarbuje do čoraz sýtejšej červenej farby. Podobne sa prekresľuje silueta Vysokých a Západných Tatier ponad Liptov. Na opačnej strane tiene rozoklaného Rudohoria ukladajú na spánok dedinky v údoliach. Mne neznámy východ je celý deň v hustej inverzii, len ostrovy pohorí nad 900 metrov z nej vystupujú. Pri pokuse o ich identifikáciu by som sa najskôr zmýlil.

Zjazd aj bez lyží

Pre zostup, či skôr zjazd si vyberám čo najotvorenejšiu trasu, aby som využil zvyšky denného svetla, čelovku totiž nemám. Volím teda Cestu SNP do Telgártu, dá sa nasledovať aj intuitívne bez značky. Lyžiarsky svah nad dedinou už patrí ratraku. Svetlá vyzerajú byť blízko, no kilometrové prevýšenie si napokon odhadovanú hodinku vyžiada. Križujem zaviatu asfaltku, prebrodím sa okolo prameňa Zubrovice a priamo popod stĺpy, priesekom popod elektrické vedenie už mimo značiek zbehnem do niekdajšieho Švermova.

Rozradostený, že sa krkolomný „zošup“ obišiel bez nehody, rázne vykročím na cestu na kraji dediny. Je síce odhrnutá, no neposypaná, čo „oceňujem“ priam teatrálnym polosaltom. Foťák vo fukcií tlmiča nárazu obstál nad očakávanie bez ujmy! V pokluse naprieč obcou ďakujem dvom dobrodincom, ktorí ma rýchlo a presne navigujú k stanici pri penzióne. Do vozňa naskakujem v plnom rozbehu ako pri skoku do diaľky. Podaril sa bez prešľapu rovnako ako celá pekná túra. Zo srdca vám ju odporúčam!

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek