Sedlo klesá až k nadmorskej výške 340 m, čo je asi najnižší bod v hlavnom hrebeni Slanských vrchov, aj preto tadiaľ vedie železničná trať. Samotná hora Bogota nemá výrazný vrchol. Ide o úzky, 1,5 kilometra dlhý hrebeň v smere sever-juh, s krátkym vybočením západným smerom na južnom konci, kde sa vo výške 855 m nachádza najvyšší bod. Nájdeme tu ohradený a neprístupný objekt so stožiarom. Na opačnom, severnom konci vrcholového hrebeňa je kóta Tereš (822 m). Zhruba v polovici hrebeňa sa k nemu zo západnej strany pripája rázsocha, ktorá poslúži na výstup.

Trasa

Dargovský priesmyk – Tereš – Bogota – Dargovský priesmyk

Východzím bodom dnešnej túry je Dargovský priesmyk, odkiaľ vedie priamo do útrob lesov a hôr asfaltová cesta, dnes mierne zasnežená. Nevýrazné stúpanie červenou značkou ma po zhruba 1,5 kilometri privádza na asfaltkové rázcestie, odkiaľ je vidieť Tereš a kúsok ďalej pomedzi stromy Vysoké Tatry (cez 120 km), čím sa už tu dole v lese presviedčam o dnešnej výbornej dohľadnosti. Dojem dosť kazí hustá vysoká oblačnosť, ktorá výrazne redukuje slnečné svetlo. Modrá obloha je len kdesi v diaľke na severe a tu to vyzerá skôr ako zamračené.

Značenú asfaltku opúšťam a mierim dole doprava. Klesanie trvá len kúsok a zo dna Rakytovej doliny pokračuje mierny výstup severnými a západnými svahmi masívu Bogoty. Putovanie uľahčujú zvážnice, preto nie je problém s mierne pribúdajúcim snehom. Sem-tam sa pomedzi stromy ukážu bližšie či vzdialenejšie hory. Prvý otvorenejší výhľad sa naskytne na traverze západného svahu niekde pod Terešom. Pekne je odtiaľ vidieť na druhú stranu Košickej kotliny, kde dominuje Kojšovská hoľa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Poslednou etapou výstupu je spomínaná bočná rázsocha, na vrchol ktorej sa dostávam po jej severnom svahu. Tu už nie sú pohodlné zvážnice, ale nejaké stopy po ťažobnej technike uľahčujúce výstup predsa len nachádzam. Z rúbane vo svahu pod vrcholom sú krásne výhľady na severné pokračovanie Slanských vrchov a ďalej až na pohorie Čergov a poľskú Radziejowu (106 km). Na vrchole rázsochy sa vďaka chýbajúcim stromom otvárajú výhľady aj na opačný obzor, kde u susedov v Maďarsku vidieť obrysy kopcov vzdialených asi 150 km. Posledných pár 100 metrov vedie pekným, neporušeným bukovým lesom, ktorým sa konečne dostávam na samotný vrcholový hrebeň Bogoty.

Strmý východný svah Bogoty je v týchto miestach odlesnený, vďaka čomu sa ponad nižšie slanské kopce otvárajú pekné výhľady na východ. Skupina sopečných balvanov poskytne vítaný meter k dobru, keďže rúbanisko je staršieho dátumu a pomaly zarastá. Balvany zároveň tvoria nevýrazný hrb a najvyšší bod prostrednej časti hrebeňa s nadmorskou výškou 845 m. Za Východoslovenskou nížinou je vidieť veľkú časť východného obzoru, od Vihorlatských a Bukovských vrchov, ponad ktoré vykukujú poľské Beščady / Bieszczady (80 - 90 km), cez najbližšie ukrajinské poloniny, Runu a Bukovsku (asi 100 km) až po Boržavu (126 km) vrátane jej vysunutej časti Poloniny Kuk (max. 145 km). Pozornému oku neujdú ani fragmenty Poloniny Krasnej (cez 160 km), kde ďaleké výhľady pre dnešok končia.

Vysoká oblačnosť smerom na juh postupne hustne, preto sa od Boržavy stráca svetlo a tým aj kontrast. Bogotské maximum leží vo vzdialenosti 192 km a zodpovedá hore Apecka (Opetska, Апецька, 1511 m) v Polonine Svidovec. Tú dnes nevidieť, príslušnú fotku s rok starším dátumom prikladám do sprievodnej fotodokumentácie.

Bezmenná východná vyhliadka leží takmer presne uprostred vrcholového hrebeňa, je v podstate jedno, či sa vyberiem najprv na severný okraj, kde leží Tereš, alebo na južný, kde je najvyšší bod celého masívu. Tak či tak sa budem musieť vracať späť. Mierim najprv na sever, kde hrebeň pozvoľna klesá až do sedla v nadmorskej výške 812 m, aby sa potom dvihol o 10 metrov v kóte Tereš (822 m). Rúbanisko, pre zmenu na západnom svahu, odhaľuje krásne výhľady ponad Košickú kotlinu, s Čiernou horou či Volovskými vrchmi na jej druhej strane a hlavne s Vysokými Tatrami na severozápade.

Špecialitkami terešských výhľadov sú takmer na chlp rovnako vzdialené Cerová vrchovina na juhozápade (143 km) a Západné Tatry na severozápade (143 km). Maximálka platí pre Baníkov, ktorý ledva-ledva, ale predsa len vytŕča ponad hrebeň Ježová - Nižná Bystrá, čím sa stáva najvzdialenejším viditeľným tatranským vrchom pre komplet celé Slanské vrchy od Šimonky po Veľký Milič. Keď spomínam špecialitky, tak ešte jedna, podstatne bližšia. Dole v Košickej kotline je z Tereša pekne vidieť najvýchodnejší úsek našej biednej diaľničnej siete, končiaci v poli pod Slanskými vrchmi. Čosi mi hovorí, že nezanedbateľná časť zemplínskych šoférujúcich daňových poplatníkov sa pokračovania diaľnice do svojho regiónu nedožije.

Predo mnou je prechod celého vrcholového hrebeňa takmer na jeho opačný, južný koniec, kde leží samotný vrchol Bogoty. Miesto je zastavané a ohradené, tesne pred ním sa však nachádzajú dve menšie rúbaniská, jedno s výhľadom na Tatry, druhé na Poloniny. Napriek výškovej výhode však z Bogoty už nevidieť Baníkov, slovenský diaľkový rekord Slanských vrchov tak zostáva na Tereši. Na východnej strane je výhľad skromnejší ako na bezmennej vyhliadke uprostred hrebeňa, ukrajinské Karpaty však vidím. Na Poloninu Boržavu teraz svieti slnko o čosi viac, jej zasnežené vrcholy sa vynímajú na obzore výraznejšie.

Deň sa chýli ku koncu, viac sa tu už vidieť nedá, vraciam sa preto po svojich stopách znovu do stredu hrebeňa. Po okraji rúbaniska na východnom svahu strmo klesá zvážnica, ktorou začínam zostup. Najkratšou cestou sa lesom postupne prepracujem na asfaltku s červenou značkou. „Bogotským vnútrozemím“, teda dolinou okolo potoka Jastrabec, ma privedie späť do Dargovského priesmyku, kde prichádzam za šera.

Keď bol pred šiestimi rokmi na Hiking.sk uverejnený môj prvý článok práve zo Slanských vrchov, nemohol som tušiť, že sa mi z tohto pohoria nazbiera celkom pekná séria výhľadových príspevkov. K dnešnému dňu zahŕňa šesť kúskov a s radosťou pridávam siedmy. Slanské vrchy nie sú turistickým magnetom a v rámci nich je Bogota jedným z najmenej navštevovaných cieľov. Aj z dôvodu, že na jej vrchol nevedie turistická značka, vyberú sa tam len miestni skalní turisti, znalí lokálnych pomerov. Tak ju aspoň takouto formou predstavujem širšej verejnosti.

Zhodnotenie

Napriek faktu, že v krajine bolo menej svetla, kvôli čomu fotky vyzerajú ako zo zamračeného dňa, vietor k nám prifúkol dostatočne čistý vzduch, aby naplno odhalil takmer všetky bogotské výhľady. Pri tom jednom, ktorý dnes ostal ukrytý, si vypomôžem o rok starším záberom. Nie je ktovieako kvalitný, ale uloviť vzdialené horizonty je dosť ťažké. Východný obzor bol vtedy čistejší ako dnes, ale v krajine úplne chýbal sneh, čo citeľne uberalo na zimnej atmosfére. Dostať sa na vrchol Bogoty nie je žiadna veda, červená značka vedie po asfaltovej ceste neďaleko, les je riedky, takže aj keď človek netrafí zvážnicu, zablúdiť sa nedá.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek