Počas mojich kratších či dlhších pobytoch v hlavnom meste sa mi občas podarí absolvovať nejakú nenáročnú vychádzku. Tak tomu bolo aj minulú jeseň, keď som sa vybral preskúmať hradisko na vrchu Okopanec. Pri plánovaní trasy som sa rozhodol, že sa pokúsim čo najviac vyhnúť značkovaným trasám a pôjdem v pondelok, keď bývajú tunajšie lesy poloprázdne.

Trasa

Bratislava, časť Krasňany – VN Vajspeter – dolina Vajspeterského potoka – Horný Červený kríž – Vypálenisko II. – Kotliarka – Prostredný vŕšok – Nad Himligárkou – Vydrica – Jajcajov kríž – Strmina – Vajnorákov jarok – Okopanec – Horvátka – Hviezda – Červený potok – Biely kríž – Piesky – Suchá hora – Bratislava, časť Rača

Vo Vajspeterskej doline

Trasu začínam v Krasňanoch (časť Bratislavy) na zastávke električky Pekná cesta. Tak sa volá aj ulica po ktorej pôjdem. Rovnaké meno má taktiež TIM, kde sa začína trasa modrej a žltej značky. Obe vedú cez hrebeň pohoria, prvá do Marianky, druhá do Záhorskej Bystrice. Postupujem hore mierne stúpajúcou ulicou. Za Slovenskou Grafiou sa nachádza križovatka Pekná cesta, záhrady. Tu opúšťam značky a okolo nových bytoviek smerujem dolu k vinohradom. Za hospodárskou prevádzkou sa stáčam západným smerom.

Prašná cesta vedie popri malej kaplnke Svätého Urbana. Je to pekné miesto ako stvorené k oddychu odkiaľ je vidieť celé Krasňany. Nachádza sa tu aj upravený prameň. Odtiaľto stúpam stále hore. Za zákrutou cesty odbočujem na úzky chodník vedúci okrajom vinohradov. Nasleduje krátky, ale pomerne exponovaný úsek. Za ním už pohodlne prichádzam k vodnej nádrži Vajspeter. Tá bola vybudovaná v roku 1974 prehradením Vajspeterského potoka a mala slúžiť na zavlažovanie viníc. Prvý raz som tu bol v roku 1982, keď som ako študent praxoval v neďalekej Slovenskej kartografii. Upozornil ma na ňu legendárny značkár Milan Ružek, ktorý tu pracoval. Odvtedy prešlo takmer 40 rokov, brehy zarástli, les okolo nej je hustejší… Jednoducho povedané, okolitá príroda ju pohltila a dnes vyzerá ako jej nedeliteľná súčasť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Celé toto miesto na mňa pozitívne vplýva. Umocňuje to aj jesenný les a hmla pomaly sadajúca na krajinu. Aký je to paradox, lebo som v podstate neďaleko rušných ulíc mesta! Povyše priehrady sa vnáram do hmly. Ten kto pozná Malé Karpaty vie, že najkrajšie sú práve vtedy, keď sú do nej zahalené. Lesy, ktoré našťastie začali primárne slúžiť k rekreácii nie sú poškodené rozsiahlou ťažbou. Preto po ceste vidieť viaceré tajomné zákutia. Míňam odbočku k skalám Kamenné tváre a križujúc cestu Okrajovku sa dostávam v podstate na hrebeň pohoria.

Motanica po hrebeni

Ale nečakajte terén charakteristický pre hrebeňové partie, nájdete tu len zvlnenú krajinu. Dnes mi to vôbec nevadí. V altánku, aké sú charakteristické pre celý bratislavský lesopark, si na chvíľu oddýchnem. Zahrejem sa čajom z termosky a samozrejme aj malým hltom „Umu“. Až potom sa poberám ďalej. Podľa navigácie idem spleťou lesných ciest a chodníkov k Hornému Červenému krížu. Cestou sem môjmu pozornému oku neunikne niekoľko hraničných kameňov, ktoré v minulosti vymedzovali chotár mesta. Zakrátko vchádzam na asfaltovú cestu. Nedávno tadiaľto viedla červená značka, Cesta hrdinov SNP. Dnes je jej trasa preložená na lesné chodníky.

Za cyklistickým rázcestím Vypálenisko sa stáčam na západ. Pokračujem lesnou cestou a onedlho sa napájam na novú trasu červenej značky. Tá ma vedie dôverne známou krajinou cez rúbanisko, ktoré začína zarastať mladinou. Míňam rázcestia Vypálenisko I. a II. a v miernom stúpaní prichádzam na ďalšie, volané Kotliarka. Dnes sa kúsok západnejšie nachádza zaujímavá stavba – pozorovateľňa zvierat Vydrica. Avšak v čase mojej túry ešte nestála. Pokračujem po takmer priamo vedúcej lesnej ceste, križujem zelenú značku (TIM Prostredný vŕšok) a za štvrťhodinu stojím na rázcestí Nad Himligárkou. Znovu opúšťam značkovaný chodník a po lesnej ceste naberám kurz do doliny Vydrice.

Dolina Vydrice a Strmina

Dolina Vydrice bola, resp. možno ešte stále aj je rajom bratislavských čundrákov. Nachádza sa tu viacero vandráckych osád. Ešte ako teenager som s obdivom sledoval partie trampov, stretávajúce sa v piatok poobede v Umelke (krčma pri Starom moste), odkiaľ vyrážali na svoje osady. Dnes do doliny schádzam ako „starý zálesák“. Idem chodníkom popri jej brehu. Míňam niekoľko prístreškov a búd. Niektoré sú zanedbané, pri iných vidieť, že majú svojich „gazdov“. Ale najkrajší je aj tak trampský zrub s totemom ukrytý v lese. Vždy sa pri ňom zastavím keď tadiaľto idem.

Ako postupujem proti prúdu Vydrice, naraz ma navigácia upozorní, že by som mal zmeniť smer. A naozaj. Stačí mi krátky pohľad do mapy a už smerujem severným smerom. Pri Jajcajovom kríži pretínam trasu žltej značky. Nasleduje krátke stúpanie pod vrchol Malého Hajdúcha. Ako zostúpim do doliny Červeného potoka, pokračujem ešte asi 100 m proti prúdu, kde odbočujem na lesnú zvážnicu. Tá ma privádza na plochý chrbát Strmín.

A hneď je vidieť, že som za hranicami lesoparku. Doposiaľ som nevidel žiadne stopy po väčšej ťažbe stromov, ani som nenatrafil na skládku vyťažených kmeňov. Zato tu je ich hneď niekoľko a kazia dojem z peknej lúky, ktorou prechádzam. Keď sa napojím na cestu viem, že už nie som od Okopanca ďaleko. Pomaly klesám, prechádzam okolo upravenej Félixovej studničky (prameň Popálené) a zase na kus stúpam, až konečne prichádzam na lúku pod Okopancom.

Okopanec

Teraz nastal čas, aby som čitateľovi vysvetlil, prečo vlastne idem na Okopanec. Totižto, od mala ma zaujímali hrady, hradiská či iné opevnenia. Postupom času sa z toho vyvinula vášeň, ktorá pretrváva u mňa dodnes. A tak bolo len otázkou času, kedy sa sem vyberiem. Hradisko bolo donedávna známe len úzkej skupine bádateľov. Do širšieho povedomia sa dostalo až v roku 2019, keď bol o ňom publikovaný článok v zborníku Hradiská - Svedkovia dávnych čias 2. K jeho zdokumentovaniu prispelo aj zverejnenie tejto oblasti na mapovom portáli ZBGIS.

Výskumom bolo datované do včasného stredoveku (do obdobia Slovanov) a z najväčšou pravdepodobnosťou strážilo cestu z Moravského do Nitrianskeho kniežatstva. Podľa niektorých lingvistov už samotný názov „Okopanec“ poukazuje na opevnenie. A to je naozaj monumentálne, veď zaberá vrcholy troch kopcov (Okopanec 518 m, Hrubý Okopanec 531 m a kótu 518 m). Výrazné valy s priekopou zaberajú nepravidelnú, 50 ha kruhovú plochu s priemerom približne 850 m.

Hneď za lúkou vstupujem do lesa. Oči mám ako na stopkách. Pozorne sledujem terén, lebo valy hradiska by sa mali nachádzať v týchto miestach. A naozaj, zakrátko ich zbadám. Jesenný les mi ich dovoľuje dobre sledovať. Impozantné na nich je, ako idú z jedného kopca na druhý. Najvýraznejšie sú na južnej a východnej strane. Dokonca priekopa v niektorých úsekoch dnes slúži ako lesná cesta.

Po ich obhliadke sa vraciam na Okopanec. Na jeho vrchole je menšie rúbanisko. Na kmeni mohutného buku je pripevnená tabuľka s jeho názvom. Pokiaľ sem prídete, práve ste zdolali jeden z vrcholov Oblastného turistického odznaku (OTO) 24 vrcholov Malých Karpát v Bratislavskom samosprávnom kraji. Ten organizuje náš autor, turista a tramp Miroslav Svítek.

Hviezda a Biely kríž

Hradisko mám pochodené, a tak nastal čas na aspoň krátky oddych, lebo som sa tu oproti plánu zdržal dlhšie. Rýchlo zjem turistický „lepeňák“ a vydávam sa na spiatočnú cestu. Vraciam sa na lúku pod Okopancom, odkiaľ pokračujem východným smerom k rázcestiu Horvátka. Tu odbočujem na chodník, ktorý ide priamo hore na vrchol Hviezdy. Ten tvorí rúbanisko. Vysoká tráva zakrýva jeho jazvy a malé skupinky osamelých bukov dokumentujú v minulosti zalesnený vrchol. Dnes tu však návštevník nájde výhľad západným smerom.

Nezdržujem sa tu dlho a svižne pokračujem ďalej. Neskôr prechádzam popri zruboch, pričom na ich zastrešených terasách by sa dala celkom dobre stráviť noc. Nasleduje krátky úsek asfaltky po ktorej prichádzam do doliny Červeného potoka. Nejdem hádam ani 200 metrov, keď odbočujem na lesnú cestu. Po nej pokračujem k miestu, kde križujem modrú značku, po ktorej onedlho prichádzam na Biely kríž.

Meno tomuto miestu dala božia muka vytesaná z bieleho vápenca. Na lúke okrem nej stojí niekoľko stavieb. A to bývalá horáreň (dnes penzión) Biely kríž, bufet U Kocmundu a horská chata Klinec. V minulosti tu stál bufet Včelín, ktorý však za „záhadných“ okolností v roku 2013 zhorel. Počas víkendov a za dobrého počasia je tu takmer vždy plno. Množstvo turistov, cyklistov a výletníkov zapĺňa celý priestor. Dnes je tu úplne pusto. Okrem mňa tu nikoho niet. Len dym stúpajúci z komína chaty Klinec dáva tušiť, že by mohli mať otvorené. A tak aj je, preto zakrátko sedím pri pohári horúceho čaju s rumom.

Smer Rača

Z tepla chaty ma vyháňa až pohľad na hodinky. Do času, keď krajinu zahalí tma, mi zostáva tak akurát hodina a pol. Rýchlo sa rozlúčim s personálom a svižným tempom vyrážam. Onedlho odbočím na lesný chodník, ktorým sa dostávam k miestu, odkiaľ sa ide k prístrešku Severka. Tam však nejdem. Pri altánku sa stáčam smerom k vrchu Piesky. Na jeho vrchole sa však okrem lesa, sedenia a začiatku niekoľkých cyklistických trailov nič zaujímavé nenachádza. Po lesnej ceste zostupujem už za šera. Neskôr si nasadzujem čelovku a za jej svetla zdolávam posledný úsek.

To ma už od ulíc mesta delí posledný kilometer. O necelú štvrťhodinu vchádzam na malé parkovisko na konci Potočnej ulici nad Račou. Nachádza sa tu zastávka linky číslo 52, ktorá ide do centra Rače. Samozrejme, dalo by sa tam pokračovať po značke, ale keďže mi ide o 5 minút spoj, tak prečo ho nevyužiť. Spokojne sa usádzam v autobuse a o necelých 10 minút vystupujem na Detvianskej ulici (TIM Rača). Nejdem hneď na električku, ale sa presúvam do blízkej Račianskej viechy – dnes volanej Smíchovský dvor, kde pri pohári vína hodnotím moje dnešné putovanie na hradisko Okopanec známkou výbornoá!

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek