Keď rodičia dostanú čas konečne pre seba

Dobre, v prvom rade sme ho „nedostali“, ale doslova si ho ukradli, a to zásluhou mojej manželky, ktorá presvedčila svokričku, aby nám prišla postrážiť dcéry. Niežeby sme nemali možnosť stráženia detí, moji rodičia nám rovnako pomáhajú, ale odkedy decká pokojne spia, máme dlhodobo v hľadáčiku spoločnú hrebeňovku. Chcem niečo vysokohorské - nie veľmi náročné, ale zároveň s chatou na prespatie. Akosi automaticky mi vyšlo, že v období koncom októbra bude na tento účel ideálna Krivánska Fatra.

Žiaľ, z dvoch dôvodov sme náš pôvodný plán museli zmeniť. Proti bolo nielen počasie (na sobotu a nedeľu, ktorú sme mali k dispozícii, hlásili najväčšie lejaky za celý október), ale aj naša staršia dcéra, ktorá nám odkomunikovala odkaz, citujem: „Kľudne choďte na hory, ale spať budete doma.“ A hoci moje divoké nocľahy toleruje, v tomto som nemal hlavné slovo, takže si vyberte, ktorý dôvod rozhodol. Za mňa diplomaticky povedzme, že sme sa rozhodli pre zodpovednejšiu jednodňovú trasu kvôli počasiu.

Je 5.30 h. Sedíme v aute na pumpe pri Hrádku a aj keď nie je noc, tma by sa dala krájať. Ešte ani neposunuli čas, no v jeseni je tma dlho a na deň hlásia dážď, takže treba vyraziť skoro. Zostávam verný svojej povesti včasného vstávania na túry, najmä ak sú odo mňa vzdialené 150 kilometrov. Veronika z toho asi nie je nadšená, ale keďže ideme na kopce, ticho to toleruje. A tak sedíme a ešte stále vlastne nevieme, kam presne ideme. Do úvahy prichádzajú tri varianty, pôvodne boli štyri. Z Kraľovian cez Stoh a Osnicu do Párnice, Chleb a čo ešte vyjde cez Šútovský vodopád na Chatu pod Chlebom a v prípade totálneho lejaku - okruh cez Jánošíkove diery a Medzirozsutce do Štefanovej. Štvrtý variant bol Veľký Choč, ale to sme zavrhli ako prvé, keďže by sme museli ísť až do Ružomberka.

Začiatok a Šútovský vodopád

Nakoniec sme sa rozhodli pre druhý variant a urobili sme dobre. Zaparkovali sme pri Rieke v Šútove a o 7.30 h sme kráčali Šútovskou dolinou po modrej značke. Stromy zhodili takmer všetky listy, nie ako u nás na dolniakoch a bolo mrazivo. Po chvíli dorazíme k parkovisku pri Chate Fatranka, kde sa dá parkovať (platené), ak náhodou nechcete kráčať od Rieky alebo zo Šútova. Prekvapuje nás, že k bufetu akurát prichádza obsluha a začína chystať otvorenie takto skoro. Nič nenasvedčuje, že by poobede malo pršať. Pomedzi koruny stromov presvitá jasné modré nebo. O týždeň začne vo vysokých horách od Strečna až po Branisko najkrajšia a najteplejšia novembrová inverzia za posledných niekoľko rokov, ale to sa nás netýka. S každým kilometrom sa zatiahne o kúsok viac a predpoveď na dnes bude asi predsa len pravdivá. Kým však neleje, je to krása.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po krátkom čase nás prekvapila ďalšia dobre vyzerajúca chata. Tentokrát ide o Chatu Vodopád a podľa informačnej tabule poskytuje okrem lákavého občerstvenia aj ubytovanie. Obidve chaty vyzerajú dobre a prekvapuje nás, že na krátkom úseku sú až dve sympaticky vyzerajúce objekty. Škoda, že naspäť pôjdeme vedľajšou dolinou, snáď nám to vyjde nabudúce.

Pokračujeme lesnou cestou k Šútovskému vodopádu. Stúpanie je mierne, sledujeme holý les a koberec lístia pod ním. Chodník kopíruje Šútovský potok. Kúsok pred vodopádom sa terén dvíha výraznejšie a prichádzame k smerovníku pri odbočke k vodopádu. Ukáže nám pokračovanie trasy strmým svahom, no ešte si cez drevenú lávku odskočíme k vodopádu. Je majestátny, tak ako to pri vodopádoch býva, ale dlho sa nezdržiavame a vraciame sa späť k odbočke na hrebeň Malej Fatry.

Začína sa strmé stúpanie nad hranicu lesa. V opadanom lístí treba chodník chvíľu hľadať, ale na jeseň tu nie je kde zablúdiť. Počasie stále drží, hoci sa zatiahlo. Oblaky sú však stále vysoko, a tak dúfame, že dážď ešte nepríde a že z hrebeňa budeme vidieť aspoň niečo. Začiatok stúpania je strmý, ale ocitáme sa nad vodopádom a to je samozrejme parádny zážitok. Pomedzi stromy sledujeme tok rieky pred vodopádom.

Kúsok ďalej modrá značka ešte chvíľu opisuje potok, prechádzame ďalšou lávkou a opäť začína strmé stúpanie lesom. Tentokrát dlhšie a intenzívnejšie, ale na to sme predsa tu. Na polceste je pekný skalný útvar – skala Katka, potom opäť stúpame. Onedlho vyjdeme nad hranicu lesa a začína to vyzerať vysokohorsky. Kým prídeme k neďalekým Mojžišovým prameňom – počas našej návštevy extrémne výdatným, prebrodili sme ich – okrem Chlebu a Hromového sa nám ukáže bočný hrebeň Žobráka a výrazný Stoh.

S každým metrom navyše sa panoráma rozširuje a to nielen malofatranská. Ukazuje sa Veľký Choč, Západné Tatry a protiľahlá Veľká Fatra. S tým sme pri oblačnosti veľmi nepočítali, ale oblaky sú našťastie vysoko. Bližšie k hrebeňu sa trochu dvíha vietor, čo je cítiť najmä pri prekonaní malého hrebeňa na polceste ku Kopiskám, ktorý oddeľuje neďaleký vrch Úplaz. Tu začína byť vietor trochu nepríjemný, ale nie je to nič strašné a kompenzujú to nové výhľady na južnú stranu, ktoré predtým zakrýval Úplaz.

Pasáž začínajúca tesne nad hranicou lesa, pred Mojžišovými prameňmi, je typický vysokohorský terén. Kdesi som čítal (alebo sa učil?), že alpínske lúky začínajú až vo výškach nad 1800 m. Úsek pod touto nadmorskou výškou sa nazýva pásmo kosodreviny. Nebyť si vedomý „kategorizácie“, nazval by som túto časť alpínskymi lúkami. Vegetácia síce koncom októbra zaspáva, ale stále je tu bujný trávnatý porast a pár húževnatých bylín.

Na hrebeni

Traverzujeme hrebeň pod Stenami, Hromovým a Chlebom. Keby sme v traverze pokračovali, prišli by sme až na Chatu pod Chlebom, my však pri rázcestníku Kopiská „preskočíme“ na žltú spojnicu na hrebeň. O pár minút sme v sedle za Hromovým. Hlavný hrebeň poznajú azda všetci čitatelia. Ja sám som ho prešiel štyrikrát (hrebeňovku som dokonca raz opisoval na Hikingu – článok Z Nezbudskej Lúčky do Zuberca).

Vždy keď som na ňom, či už počas hrebeňovky, alebo iba na niektorom z jeho hlavných vrchov, odrovná ma výhľad. Aj tentokrát vidno všetky okolité pohoria. Veľká Fatra, Nízke Tatry, Choč a Západné Tatry sú ako na dlani. V diaľke vidno Kriváň, Poľanu, Strážovské vrchy a ktoviečo ešte – všetko stále nedokážem identifikovať. Každopádne, na to, že za hodinu začne pršať a zatiahne sa, to bola fakt úctyhodná paleta.

Pokračujeme na Steny, kde sa stále nevieme prestať pozerať, ale je čas vrátiť sa späť smerom Hromové a Chleb. Tu je nával turistov zo Snilovského sedla. Po ceste hore sme stretli asi päť ľudí, tu je nás asi päťdesiat. Nečudujem sa, ani to nikomu nemám za zlé, ak sa chce hore v tomto počasí vyviezť lanovkou. Ja však stále verím viac svojim nohám.

Na Chlebe preto neotáľame a pokračujeme smerom k Chate pod Chlebom, pri odbočke Chleb – zimná cesta sa však zasekneme. Veronika ešte nikdy nebola na Veľkom Kriváni (na Kriváni bola, to len ak by v tom niekto nemal nejasno). Nedokážeme skutočnosť vstrebať, takže si okruh predlžujeme a pokračujeme do Snilovského sedla. Veľký Kriváň je stále bez oblakov a väčšina turistov ide zo Snilovského po zelenej rovno na Chatu pod Chlebom, takže chodník je prázdny a to nás utvrdzuje v tom, že sme sa rozhodli správne.

Nad Malým Kriváňom je však zatiahnuté a dážď bude čoskoro aj tu. To vieme, keďže to bolo v predpovedi a pozerali sme pohyb oblačnosti na radare. Našťastie to vybehneme za 10 minút a hore nás ešte počká počasie žičlivé výhľadom. Stihneme dokonca fotku a pár slov s partiou, ktorá je v tom čase tiež pri vrcholovej značke. Načasovanie je dokonalé. Hneď pri zostupe začne mrholiť. V Snilovskom sedle leje a keď sa na zostupe k Chate pod Chlebom obzrieme späť, Veľký Kriváň zahaľujú mračná, ktoré sa prevaľujú zo severu na juh. Tentokrát to bolo správne rozhodnutie, no je čas ísť dole.

Chata pod Chlebom a záver

Hoci Veronike niekoľkokrát opakujem, aká je škoda, že neuvidíme Pekelník, Malý Kriváň a Suchý (to nebolo ani v pláne – aspoň teda nie v aktuálnom), aj ja sa teším na neskorý obed na chate a návrat za deťmi. Na Chatu pod Chlebom prídeme o chvíľu a hoci takto v sobotu praská vo švíkoch, podarí sa nám nájsť miesto na sedenie a dobre sa najesť. Určite sa sem radi vrátime na nocľah.

Keď opustíme chatu, opäť zostávame osamotení. Rozmýšľam, kam idú všetci ľudia. Že by sa vracali do Snilovského sedla a lanovkou dole do Vrátnej, to sa mi nechce veriť. Možno si iba dávajú načas alebo zostanú na víkendovú noc. Zostupujeme cez kosodrevinu tým, čo vyzerá byť bývalá zjazdovka Generál. Aspoň myslím, že je to bývalá zjazdovka, ak je to inak, prosím dajte vedieť.

Čaká nás ešte dlhý zostup dažďom. Najprv strmým lesom cez Plošiny, potom zvážnicou až na Zajacovú, ktorá sa nachádza nad Šútovom. Odtiaľ nám stačí prejsť obcou a po krátkej žltej odbočke dokončiť okruh až na Rieku.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek