26. 2. 2022 Kamzík – sedlo Baba

Je sobota a predo mnou ďalšie zachmúrené a studené bratislavské ráno. Začínam tam, kde som minule skončila – pri smerovníku Kamzík, lúka. Hneď v úvode sa mi podarí vyjsť zlou cestou. Keďže nechcem obchádzať a vynechávať ani meter, vraciam sa späť a začínam pokus č. 2. Reparát je úspešný. Hoci som si minulú veľkomestskú etapu užila, teším sa, že dnes budem väčšinu času zašitá v lese. Okrem iného aj preto, že opäť úraduje ľadový vietor a les poskytuje aké-také závetrie.

Z altánku pod Chlmcom je pekný výhľad na Kamzík. Pred týždňom bolo príjemné pozorovať, ako sa veža na horizonte približuje, teraz som spokojná, keď je s každým ohliadnutím menšia. Obchádzam stále nepitný Máriin prameň a zakrátko stojím na križovatke Spariská. Nová cesta pre pešiakov zo Sparísk na Biely kríž sa mne osobne veľmi páči. Ako vraví tabuľka na začiatku, úzky chodníček vedie „od brezových hájikov s mokraďami, cez otvorené slnečné priestory, až po staré bukové lesy s mohutnými borovicami douglaskami“.

Neďaleko rázcestia Kotliarka ma zaujme malá drevená búdka. Údajne ide o pozorovateľňu zvierat, ale po okolí sa všetkými smermi trúsia ľudia a žiadnych lesných obyvateľov tu niet. V čulom turistickom ruchu pozorujem aspoň rozšanteného psa, ktorý s veľkým záujmom pozoruje moje jedlo.

Ľudí cestou na Biely kríž pribúda. Pôvodne som tu chcela posedieť a naštudovať, čo je predo mnou, ale civilizácie je priveľa. Radšej pokračujem bez zastavenia do neznáma a o chvíľu prichádza prekvapenie v podobe Jurského jazera. Čarovné horské rašelinisko je v tomto období plné vody a hladina vytvára dokonalé zrkadlo. Neuveriteľne príťažlivé miesto. Nechápem, prečo som o ňom doteraz nepočula. Mať so sebou foťák, uviaznem tu na pol dňa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Je načase zhodnotiť, kam mám dnes šancu zájsť. Mapa hovorí jasnou rečou. Ak z najbližšieho rázcestia nezbehnem do Svätého Jura, k autobusovej zastávke sa dostanem až na Pezinskej Babe. Ach. Minulú sobotu ma odrovnala aj menšia vzdialenosť, lenže na schádzanie dolu je ešte priskoro. Červenú teda neopúšťam a vydávam sa do sveta opustených lesných ciest na okraji vojenského obvodu Záhorie.

Na rozdiel od okolia Bieleho kríža tu niet živej duše, ani mobilného signálu. Aj počasie sa mení. Vetrisko dovial čierne mračná, z ktorých sa sypú drobné snehové krúpy. Obloha strieda farby aprílovou rýchlosťou. Občas sa objaví slnečný lúč, ktorý po pár sekundách zmizne a pri obede na veľkom spadnutom kmeni ma Perinbaba opäť zasypáva plnými priehrštiami snehového polystyrénu. Skrátka zážitok v každom ohľade.

Na otvorenom priestranstve vietor kvalitne štípe. Vrchol Somára si však nemôžem odpustiť. Neleží priamo na značke, ale zachádzka je krátka a snežiť prestalo. Na väčšine dnes prejdených miest som sa ocitla prvý raz v živote a Somár nie je výnimkou. Nerozumiem, prečo som túto časť Malých Karpát doteraz obchádzala. V peknom počasí musí byť na vrchole príjemne a výhľadovo. Dnes je ľadovo a bezvýhľadovo, ale na lúke pod stromom i tak sedí jeden vytrvalec. Ja toľko vôle nemám a rýchlo sa poberám dolu.

Po zostupe zo Somára prechádzam okolo miesta pripomínajúceho Jurské jazero. Podobnosť nie je náhodná. Lokalita Nad Šenkárkou je takisto prírodnou rezerváciou, ktorej predmetom ochrany je rašelinisko. Spolu tvoria výnimočnú dvojicu – sú jedinými svojho druhu v Malých Karpatoch. A ja som o žiadnom z nich doteraz nevedela.

Dnes si musím vstúpiť do svedomia. Myslela som, že v Malých Karpatoch mám prehľad a ťažko ma niečím prekvapia. Bol to zjavne hlúpy omyl a červená značka si krok za krokom získava moju dôveru. Pochod ukončujem v sedle Baba a v duchu porovnávam minulú a dnešnú sobotu. Som síce rovnako vymrznutá a unavená, ale oveľa viac zvedavá na pokračovanie.

8. 3. 2022 sedlo Baba – Sološnica

Najbližšie voľno od pracovných a rodinných záležitostí mi vychádza na slnečný a mrazivý marcový utorok. Predpoveď počasia neklamala. Autobus z Pezinka ma vyváža do zimného raja. Zdá sa, že mám s každou etapou čoraz chladnejšie počasie, ale dnes mi to neprekáža. Cesta je pocukrovaná námrazou a ružové svetlo presvitajúce pomedzi stromy ohlasuje rozprávkové svitanie. A vďaka pracovnému dňu, samozrejme, nikde nikoho.

Pred štartom na hrebeň ma zdrží nečakaná udalosť. Na ceste leží obeť nočnej zrážky. Nepozorná líška je nenávratne KO, ale neviem si predstaviť, že ju tu nechám roznosiť na kolesách. Vyzbrojená dezinfekciou odťahujem chuderku do lístia dosť nedôstojným spôsobom. Musí to byť tragikomický pohľad, ale keď je funebrácky zákrok dokonaný, vyhodnotím ho ako rozumné riešenie aj z pohľadu prechádzajúcich šoférov.

Cestou na Čmeľok ma sprevádza ďalšia zvesť o nočnej dráme. Všade sú krvavé fľaky. Ktovie, či líška nebola zranená už pred zrážkou. Stôp v snehu je veľa a neviem z nich vyveštiť nič. Čmeľok ma víta v krásnom rannom svetle a keď slnko vylezie z chumáčikovitej oblačnosti, mám ho zaistené na celý deň. Slnečné vyhrievanie sa zíde hlavne na odlesnených miestach, pretože zimno-jarný vetrisko, môj verný parťák z minulých etáp, sa stále nevzdal.

Pauzu na dopoludňajší proviant si znovu musím spraviť v závetrí medzi stromami a na vyhliadkových miestach sa zdržujem len krátko. Platí to aj o Skalnatej, známej malokarpatskej krásavici. Tu rozhodne nie som po prvý raz, ale prechádzať vrchol ako súčasť celej magistrály je iný druh zážitku. Neviem prečo, ale aj známe miesta pôsobia inak, keď si ich človek za pochodu spája do jedného celku. Toľko krásnych miest na jednej trase... A v rámci pochodu do Brezovej pod Bradlom som iba v polovici.

Pohostinná lúka na Čermáku zíva prázdnotou. Je tu viacero možností posedenia, hojdačka, prameň aj zázračná búdka so srdiečkom na dverách, ale vzhľadom na mínusové teploty sa nezdržiavam. Nasledujúce lesné cesty väčšinu vrcholov obchádzajú a zmena prichádza až na Taricových skalách. Je to ďalší bod na mape, ktorý som spoznala až vďaka červenej značke. Výhľady sú parádne, hlavne malokarpatská Vysoká odtiaľto vyzerá kráľovsky.

Zážitkom je aj miesto samotné. Predpokladám, že zostup smerom na sedlo Skalka je divoký aj v suchom počasí. Dnes, keď nevidno, kde je sneh, kde ľad a kde pevná skala, je cesta dolu dobrodružnejšia, ako by som si priala. Napriek všetkej snahe sa nevyhnem niekoľkým pošmyknutiam a tie si vzápätí vyberajú svoju daň. Jeden členok začne rázne protestovať a pri každom kroku vystrelí slušnú dávku bolesti.

Patália s členkom mi na nálade nepridáva. Je len čas obeda a dnes sa mi šliapalo oveľa lepšie ako minulé soboty. V duchu som sa videla vo veľkolepom finále utorkovej etapy na Vápennej. Smola. Zdá sa, že by som sa radšej mala držať pôvodného plánu – neplánovať. Pocit sklamania sa snažím potlačiť krivkaním na skaly pod Malou Vápennou, kde objavujem starú červenú značku a pekné výhľady na vlnky malokarpatských lesov.

Nechcený veget na slnkom zaliatych skalách je nakoniec celkom príjemný. Do Sološnice schádzam po zelenej značke okolo prameňa, ktorý v súčasných teplotách vytvára malé ľadové kráľovstvo. Dúfam, že protestujúci členok príde k rozumu a výšľap na Vápennú na seba nenechá dlho čakať.

12. 3. 2022 Sološnica – Dolná Raková

Prianie z utorkového poobedia sa mi plní o niekoľko dní. Znovu mám k dispozícii celú sobotu a počasie je stále mrazivé a slnečné. Ani vytrvalý vietor ešte nepovedal posledné slovo, verím však, že rovnako ako doteraz, bude závetria dostatok. Vzhľadom na otázny stav boľavého členka pokračujem v systéme „mám smer, ale nemám cieľ“ a som zvedavá, ako dopadnem dnes. V prípade potreby je hneď niekoľko možností úniku do blízkych záhorských obcí.

Zo Sološnice vybieham na miesto, kde som červenú značku opustila v utorok – rázcestie pod Malou Vápennou. Pri stúpaní na „veľkú“ Vápennú ma prekvapuje množstvo popadaných stromov. Na vrchol sa dostávam po necelej hodinke. Okrem jedného mladého páru tu nikoho niet a bolo by kde posedieť, ale vietor je šialený. Preto iba rýchlo vybieham na mini rozhľadňu a pokračujem ďalej. Na chvíľu ma útek do závetria zamrzí, ale nie som tu prvýkrát a určite ani posledný. Vápennú milujem. Kombinácia nádherných ďalekých výhľadov, skál a divotvorne povykrúcaných stromov je dokonalá.

Zahanbiť sa nedá ani hrebeň Klokoča. Výhľady sú rovnako malebné a solitérne stromy roztrúsené po lúkach majú aj v skromných marcových farbách svoje čaro. Nezastavovať a nekochať sa každých pár metrov je priam nemožné. Svojskú mágiu hrebeňu dodávajú tiež názvy lúk ako Mesačná alebo Amonova. Na križovatke pod Čiernou skalou musím odolávať ďalším pokušeniam. Nachádzajú sa neďaleko, lenže každá iným smerom. Na západnej strane leží Kršlenica, na východnej Čierna skala a výzorom sú obe nižšími, no rovnako krásnymi sestrami veľkolepej Vápennej.

Tentokrát sa vzdávam obidvoch a radšej pokračujem ďalej po červenej. Na asfalte nad vodnou nádržou Buková musím učiniť zásadné rozhodnutie. Naložím si k výživnému dnešku hrebeňovku cez Ostrý Kameň a Záruby? Čas aj motiváciu mám a členok poslúcha. Odpoveď je jasná.

K etape zo Sološnice môžem povedať – čo kopec, to skvost. Väčšinu lokalít dobre poznám z minulosti, ale i tak sa neviem vynadívať. Vstrebávanie jednej krásy za druhou mi začína spôsobovať euforické stavy. Akoby som stratila schopnosť cítiť únavu a najradšej by som kráčala až do rána. Začínam mať podozrenie, že všetky zdravotné neduhy posledných mesiacov pramenili v hlave. Lepšie vysvetlenie pre expresne obnovenú kondíciu som zatiaľ nenašla. Veď idem iba štvrtú jednodňovú etapu a zrazu plachtím po kopcoch ako kamzík.

Na vzdušnom hrebeni za zrúcaninou hradu Ostrý Kameň sa vždy cítim ako v Tatrách. Názov hradu je viac ako výstižný a cesta na Záruby, najvyšší bod Malých Karpát, vďaka svojej atraktivite odsýpa rýchlo. Sprevádzajú ma výhľady, skaly a najrôznejšie podoby lesných bytostí. Miestne víly a škriatkovia sa tvária ako obyčajné, od vetra povykrúcané listnaté stromy, ale mňa neoklamú. Číhajú na tichom a osamelom vrchole Zárub a snažia sa ma chytiť do pazúrov aj pri hľadaní o niečo nižšieho vrcholu Havranice. Našťastie vyviaznem len s malými škrabancami a s očarujúcou zakliatou krajinou sa lúčim na Havranej skale.

Zostupujem okolo kameňolomu pri obci Buková a mozog omámený úspešným dňom začína kalkulovať. Čím viac potiahnem dnes, tým reálnejšie bude, že v deň najbližšieho voľna sa moje „etapovanie“ dočká víťazného konca. Červená značka ma nakoniec zláka až k železnici v doline potoka Raková a nadšenie ma neopúšťa ani večer doma pri počítači. Napadlo mi, že by som si mala o magistrále niečo prečítať, nech nedorazím do Brezovej pod Bradlom s tým, že o svojom putovaní nič neviem.

Prvé informácie lovím na Wikipédii, kde píšu: „Štefánikova magistrála je turistická magistrála na Slovensku, spájajúca Bradlo s Mohylou generála Milana Rastislava Štefánika pri obci Ivanka pri Dunaji.“ Prosím? Aká Ivanka pri Dunaji? Veď ja som začala na Devíne. Smejem sa na svojej sprostosti. Takže teraz musím ísť až na Duklu? Ha-ha, to určite. Ach. Neprekáža, na Bradlo rozhodne zájdem a možno tam objavím riešenie.

19. 3. 2022 Dolná Raková – Myjava

Šťastie mi praje a po týždni mám znovu pre seba celú sobotu. Počasie si drží mrazivý, polooblačný a veterný štandard, ale mapa napovedá, že závetria v lese bude opäť dostatok. Od Brezovej pod Bradlom ma delí približne 25 km a cieľ je zdanlivo na dosah. V mysli mi však zostáva zrada dolnej končatiny na Taricových skalách, preto som s víťaznými myšlienkami zatiaľ opatrná.

Dolina Raková ma víta vo farbách vychádzajúceho slnka. Zem sa ligoce námrazou a pomedzi stromy sa predierajú prvé slnečné lúče. Krajšie ráno som si priať nemohla. Zimnú atmosféru narúša známa jarná vôňa – prichádza obdobie medvedieho cesnaku. V blízkosti prístreška a studničky ma silná aróma prinúti k prvej prestávke. Chcela som si dať pár lístkov „na koštovku“, ale nakoniec sa bohapusto prežieram.

Ranné obžerstvo ľutujem celou cestou do Dobrej Vody. Ostáva mi len dúfať, že žalúdok si s neočakávaným obsahom poradí a pocit ťažoby pominie. Krátka prestávka na Dobrovodskom hrade a príťažlivé lesy v rezervácii Slopy ma na chvíľu rozptyľujú. Úzka cestička sa vlní divokým porastom a po medveďom cesnaku objavujem ďalších poslov jari. Koberec z fialiek mi pripomína, že zajtra je prvý jarný deň.

Keď červená značka opustí prírodnú rezerváciu, prichádza na rad skúška trpezlivosti. Trasa vedie po rovine hospodárskym lesom a údaje z mapy sú nekompromisné. Čakajú ma takmer dve hodiny monotónneho pochodu lesnými cestami. Neviem, či ma predchádzajúce etapy svojou krásou rozmaznali, alebo je kombinácia ťažkého žalúdka a neuveriteľne nudného úseku natoľko zničujúca, ale časť z Dobrej Vody do Brezovej pod Bradlom je pre mňa absolútnym utrpením.

Vykúpenie prichádza pri zostupe do mesta. Z brezovských ulíc konečne vidím na horizonte známu bielu stavbu a hneď mám ľahší krok i žalúdok. Na námestí sa dopujem kávou s veľkorysým množstvom cukru a na záverečný výstup sa teším ako dieťa. Od dosiahnutia méty v podobe mohyly na Bradle ma delí posledná hodina kráčania.

Chápem, že prejsť peši diaľkovú trasu nonstop bez prerušenia, navyše s patričnou záťažou na chrbte, je úplne iný druh zážitku a výkonu. Ja vždy kráčam iba jeden deň v týždni s malým ľahkým batôžkom. Neviem, či mám na svoje hrdinské pocity právo, ale nadšenie je veľké. Keď stojím pred smerovníkom s nápisom Mohyla M. R. Štefánika a spomeniem si, ako som vyzerala počas prvej, bratislavskej etapy, cítim sa ako najväčší borec na svete.

Niekto so mnou zjavne súhlasí, lebo z parkoviska pod mohylou sa ozýva hlas Tiny Turner. You're simply the best... Musím sa smiať, je to ako z filmu. Vyššia moc môj príchod načasovala dokonale. Od radosti si dávam okruh na každom poschodí pamätníka. Výhľady na všetky strany zhltol nepriestrelný opar, ale je mi to úplne jedno. Teraz viem, kadiaľ sa ide z Devína na Bradlo peši. Skrátka frajerina.

Slnko spoza oparu hreje aspoň symbolicky a môžem sa spokojne váľať v tráve za mohylou. Zaslúžený záver. Hm, lenže záver čoho? Štefánikovu magistrálu som netrafila hneď v začiatku (do hája s Ivankou pri Dunaji). Na návrat do Brezovej pod Bradlom je priskoro a ani nohám sa nechce ísť domov. Keď som na správnej trase nezačala, nemusím na nej ani skončiť. Veď aj červená značka, ktorú sledujem od Devína, pokračuje ďalej.

Zvedavosť víťazí a po výdatných kilometroch v Malých Karpatoch vstupujem na územie Myjavskej pahorkatiny. Cesta sa vlní cez kopanice, lesy, lúky aj polia a romantickú atmosféru pridáva zapadajúce slnko. Myslela som, že skončím v Polianke, ale zrejme mi krása krajiny definitívne omráčila mozog. Do autobusu nenastúpim a pokračujem v ústrety večernej Myjave.

Pochod mestom v tme za účelom hľadania červenej značky ma baví natoľko, že ho ukončujem až na kopci pri železnici. So značkou sa lúčim pri smerovníku Myjava, pod fabrikou. Niečo mi vraví, že ani tentokrát lúčenie nie je posledné. Možno sa v najbližší voľný deň znovu pôjdem pozrieť o kúsok ďalej. Nakoniec, prečo nie? Veď som hrdinsky prešla z Bratislavy až do Myjavy. Ak by som sa rozhodla pokračovať, zostávalo by mi iba necelých sedemsto kilometrov cez celé Slovensko.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek