Po prvej polovici na sneh chudobnej zimy 2019/2020 sa v druhej februárovej dekáde situácia výrazne mení a začína výdatne snežiť. Na horách pribudne niekoľko desiatok centimetrov snehu. Bohaté snehové podmienky ma lákajú niekam vyraziť. V dohodnutý termín má byť veterné, v nižších polohách daždivé počasie a v noci má doraziť víchrica. Napriek tomu sa s kamarátom odhodláme čeliť živlom a trasu uskutočniť. Veď predsa za skúšku nič nedáme, skúsenosti máme a otočiť sa dá (takmer) vždy.

Trasa

Belá-Dulice – Havranovo – Chata pod Borišovom – Ploská – sedlo Ploskej – sedlo pod Čiernym kameňom – Južné Rakytovské sedlo – Rakytov – Severné Rakytovské sedlo – útulňa Limba – horáreň Teplô – Liptovská Osada

Dlhou Belianskou dolinou a temnou stranou Borišova

Po absolvovaní cesty do Belej-Dulíc nás čaká pár kilometrov spoznávania Belianskej doliny. Asi v polovici doliny sa cesta z asfaltovej mení na zasneženú a snehu postupne pribúda. Začínajú sa o slovo hlásiť avizované zrážky. Hádžeme na seba „goretex“ a hajde ďalej. V závere doliny, v Havranove je okolo 15 cm snehu. Začína strmý úsek smerom k salašu na Košariskách, ktorý ma tiež veľmi zaujíma, pretože som pri ňom ešte nikdy nebol. Počas oddychu si ho poobzerám a zhodnotím, že na prespanie to nie je najhoršie, ale aj od ideálu má ďaleko.

Nad salašom začína snehu pribúdať výraznejšie. Dážď sa bohužiaľ stále nemení na sneh, čo si tajne prajem a sprevádza nás až na Chatu pod Borišovom. Od tej sme však stále pár kilometrov vzdialení. Po menších orientačných rébusoch na panensky zasneženej lúčke nad salašom chodník nachádzame a pokračujeme lesom ďalej. Snehu je niečo vyše pol metra. Predpokladal som, že ho tu, na severnej strane masívu Borišova bude viac ako na slnečnejších a náveterných stranách, ale až také podmienky som nečakal.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cestou „poza Borišov“ ma zaujmú strmé severné zrázy môjho obľúbeného vrchu. Tu sa v jednu nedávnu zimu pádom z vrcholu po nepremyslenom zostupne neznačeným a strmým úsekom zabil turista. Chvíľu si predstavujem, aký to musel byť pád vo vtedajších zľadovatených podmienkach. Zo strmých zrázov je vidieť popadané mini lavínky. A ako to ja volám aj „snehové slimáky“ (čo je na seba naviazaný sneh, niečo ako snehová guľa ale v tvare kolesa).

Cesta na chatu nám trvá dosť dlho. Posledný kilometer sa výška snehu blíži k metru. Okolo 14-tej prichádzame na chatu a tešíme sa na pivo a teplú polievku.

Borišovská pohoda

Dnu nás ovalí „turistický puch“. Najmä môj kamoš je na to veľmi citlivý a kým si zvykne, musí to ísť párkrát predýchať von. Inak je fajn, že sme konečne v teple a hlavne na nás neprší. Posedenie pri občerstvení je veľmi príjemné. Najskôr len pre mňa, ale neskôr si pochvaľuje aj kamarát, ktorý si chtiac-nechtiac musí navyknúť na „arómu“ panujúcu dnu. Pretože druhá možnosť je sedieť vonku na zime a v daždi.

O 15-tej hodine máme v pláne vystúpiť na vrchol Borišova, pretože tam kamoš ešte nebol. Stále však prší a začína fúkať silný vietor. Hmla, dážď a strmé svahy v strede výstupu „spoludobyvateľa“ odradili a nakoniec od výstupu na vrchol odhovorí aj mňa. Preto sa z polovice vraciame. Až do večera potom príjemne popíjame a kecáme s chatármi.

Priznám sa, že borišovská chata je jedna z mojich najobľúbenejších. Veľmi sa mi páči samotná chata, jej atmosféra, ale najmä okolie s Borišovom. Pamätám si, že ako dieťa som sa nespočetne veľa krát pozeral na kalendárovú fotografiu známej „Borišovskej scenérie s chatou“. Dokonca som maľoval aj obraz s touto tematikou, ktorý stále visí v našej obývačke. Rovnako prvá návšteva kraja pred 12 rokmi je pre mňa nezabudnuteľná. Vidieť „ho“ proste naživo bolo úžasné. Skvele zvolená poloha chaty v strede pohoria a relatívna odľahlosť mimo hlavného hrebeňa mi tiež imponujú. Chata na jednej strane oddelená od civilizácie dlhými dolinami a na druhej strane hlavným hrebeňom, zaručuje jej skvelú atmosféru, pretože sa k nej nedá dostať „v šľapkách“.

Večer podľa predpovede počasia dážď ustáva a o slovo sa hlási víchrica. Postupom času začína mierne snežiť. Hovorím: „Zajtra to bude zaujímavé“.

Nespomenul som ešte, že pri chate je uviazaný krásny mladý husky. Ten, ako sme sa dozvedeli od chatárov, sa stratil z útulne Limba, kde sa odpojil od svojho pána a pripojil sa k skupine starších turistov, ktorá smerovala na Borišov a sedela pri vedľajšom stole. Odtiaľ prichádzala nielen vôňa kapustnice ale aj vyššie spomínaná „turistická aróma“. Pretože na druhý deň máme v pláne ísť na útulňu Limba, dohodneme sa, že krásneho havka vezmeme so sebou. Na čo sa dosť teším. Všetko však zmení noc, keď víchrica naberá na sile a má pokračovať aj na ďalší deň.

Ploská za trest a Rakytov za odmenu

Ráno po raňajkách nás chatári oboznámia, že nám havka nezveria. Boja sa, že sa stratí, prípadne, že nedorazíme na Limbu kvôli víchrici. Odhovárajú nás od pokračovania po veternom hrebeni až na Limbu. Nech sa radšej pustíme niektorou z dolín naspäť do civilizácie. Nie sme si síce postupom istí, ale navrhujem, že to cez Ploskú skúsime a v prípade, že budú podmienky veľmi zlé, zbehneme najbližšou žltou trasou do Vyšnej Revúcej. Vyrážame. Po prvých metroch je nám jasné, že postup nebude jednoduchý. Je však ráno, sme plní energie, preto si hovoríme, že to skúsime.

Pod strmými zrázmi Ploskej, kadiaľ vedie serpentínami chodník smerom na vrchol sa situácia začína výrazne komplikovať. Vietor je taký silný, že pri jeho poryvoch sa musíme zapierať palicami. Horšie je to však s povrchom, ktorý je po včerajšom daždi a nočnom vetre, čistý ľad. V snežniciach, ktoré máme nasadené, nám výrazne pomáhajú spodné hroty a tiež paličky. Bez vybavenia sa na Ploskú vystúpiť tentokrát nedá. Zavše to ide štýlom dva kroky vpred a jeden vzad.

V polovici výstupu sa kamoš rozhodne, že si na svoje tenké nohavice oblečie vrchnú vrstvu proti vetru. Čudujem sa, že to začína riešiť v najhoršom, ale asistujem mu. Po 20 minútach, keď sa mu podarí navliecť „jednu nohu“, už pre zmenu začínam mrznúť ja. Hovorím mu, že idem pomaly ďalej a snáď to dokončí sám. Po 5 minútach, keď sa dostávam na miernejšiu časť výstupu, sa mu to podarí a vidím, že sa pohýna. Na vrcholovom úseku Ploskej je terén doslova „ploský“ a môžeme si trochu vydýchnuť s opatrnosťou. Vietor však stále neustáva.

V sedle Ploskej sa po krátkom oddychu v prístrešku rozhodneme, že to skúsime ďalej. Zostupová trasa do Liptovských Revúc je aj za Čiernym kameňom a tam by sme mohli dôjsť. Počas úseku sa mi podarí spadnúť, keď zle stupím a preváži ma batoh. Keďže padám do snehu, nič sa mi nestane, akurát sa na tom pobavíme. Ďalší postup do sedla pod Čiernym kameňom je pomerne hladký.

Po takmer dni sa dostávame na dobrý mobilný signál a zisťujeme, že náš dobrý kamarát nás večer predtým informoval o blížiacej sa víchrici, ktorú momentálne zažívame na vlastnej koži. V sedle pod Čiernym kameňom sa počasie začína lepšiť a vietor ustáva. Ustupujú mraky a vyzerá to tak, že by sme ku koncu túry mohli vidieť slnko. Nasledujúci odpočinok máme v Južnom Rakytovskom sedle, kde rozmýšľame či ideme cez vrchol alebo Rakytov obídeme. Rozhodneme sa pre prvý variant. Mne sa nechce ísť v snežniciach, a tak skúšam ísť bez nich. Pre zmenu si nasadím „nesmeky“. Nie je to s nimi síce bohviečo, ale obúvať si snežnice sa mi nechce.

V prvej tretine výstupu zisťujeme, že juhozápadná strana Rakytova je podobne zľadovatená, ako to bolo na Ploskej. Výstup strmým a šmykľavým terénom nám dá zabrať. Bez snežníc značne zaostávam, ale kamarát sa o mňa asi bojí, lebo ma čaká každých 20 metrov. Čo nás však teší, je stále viac vykúkajúce slnko a ustávajúci vietor. Nevieme sa dočkať vrcholových výhľadov a skutočnosti, že po vyše dni konečne dovidíme aj na vzdialenejšie hory. Na vrchole je to naozaj fantázia. Oblačnosť sa rozplynula do polojasna a my sa môžeme kochať výhľadom na každú stranu. Kamarát je tu prvýkrát a preto má o to väčší zážitok.

Pivo sa nekoná

Po 20 minútach kochania sa a fotenia sa pohýname smerom nadol. Snehu je tu dosť, našťastie nie je vyfúkaný do ľadu, ale na prekvapenie je tu medzi kosodrevinou bohatá, takmer mäkká „perina“, do ktorej sa zabárame. Do Severného Rakytovského sedla je to však len kúsok. Cestou dolu stretávame dvoch skialpinistov a jedného pešieho turistu.

Zo spomínaného sedla sa po krátkom oddychu vyberáme strmým úbočím Rakytova na útulňu Limba. Tesne nad ňou stretávame pána, od ktorého sa dozvieme, že jeden z turistov, ktorých sme pred pár minútami stretli, bol majiteľ huskyho, ktorý uviazol na Chate pod Borišovom. Je nám ľúto, že sme ho nemohli zobrať so sebou. Takto by sa skôr dostal k majiteľovi. Verím však, že aj z dôvodu, že sa počasie umúdrilo, sa im podarilo nájsť sa.

Po príchode na Limbu zisťujeme, že na dverách visí rýmujúci sa oznam: „Šiel som na nákup do doliny, prídem o 2 hodiny.“ Pri stolíku pred chatkou si dávame oddych a vyjedáme poslednú poživeň. Obaja tajne dúfame, že sa na lúke pod chatkou objaví chatár a zaslúžené pivo si dáme. Po polhodine kŕmenia seba aj miestnej mačičky to však musíme vzhľadom na pokročilý čas vzdať.

Chatára celou cestou nestretávame. „Ešteže sme nečakali dlhšie,“ hovorím kamošovi. Poslednou nepríjemnou bodkou je, že nám dosť zle vychádzajú spoje z Liptovskej Osady. Jeden stíhame tesne na minútu a druhý ide až o 2 hodiny. Rozhodneme sa, že skúsime stihnúť prvý a preto musíme posledné metre trochu pobehnúť. Ako to už býva, autobus mešká. Preto ešte dobrých 15 minút odfukujeme na zástavke. Cestou autobusom z Liptovskej Osady sa len spokojne usmievam, že sme to zvládli a ku koncu nám vyšlo počasie.

Záver

Spoznanie nových končín Veľkej Fatry sa napriek nie ideálnym podmienkam vydarilo. I keď postup upršanou a hmlistou Belianskou dolinou v úvode mi nedovolil vidieť ju v plnej kráse, aj takéto počasie má svoje čaro a dlhým dolinám dodáva určité tajomno. Sympatický salaš na Košariskách a „odvrátená strana“ Borišova napriek dažďu tiež nestratili na kráse. Od Chaty pod Borišovom to boli dobre známe končiny. Oživila ich však víchrica a záverečné výhľady na Rakytove. Veď predsa po búrkach a víchriciach býva na horách najkrajšie.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek