Príbeh Roháčske črepy
Spomienky sú divná vec. Niektoré sú neporušené ako vzácna keramika vystavená na čestných miestach múzeí. Iné sú akoby len kôpkami črepín v ich depozitoch. Občas sa podarí niekoľko kúskov aj pozliepať, no málokedy vznikne kompletný exemplár. Pri triedení fotografií som aj ja našiel pár zachytených momentov z dávnejších dôb, ktoré mi niečo zreštaurovali v pamäti. No sú to len útržky, občas zapadajúce do seba. Povenujem sa dvom väčším črepom z dávnej túry v Roháčoch. Skúsim ich zrekonštruovať a vystaviť na virtuálnej poličke.
Bola asi polovica deväťdesiatych rokov, keď sa naša partia vybrala do hôr. Keďže sme brali dvaja aj partnerky, stany boli nutnou časťou výbavy. Celkom to boli osádky troch plátených obydlí. Paľo s Jankou, Martin, Marián, Paco a ja s Táňou.
Ja tu len tak sedím
Po dosť náročnom cestovaní prichádzame do Zuberca. Dosiahnuť bránu do Roháčov verejnou dopravou v tej dobe nebola žiadna prechádzka. Vláčik z Kraľovian do Podbiela bol skôr zážitkom pre nadšenca železníc, ako dopravný prostriedok pre ľudí, čo sa chcú niekam dostať. S poslednými lúčmi slnka opúšťame obec. Kráčame cestou smerujúcou z Oravy priamo na Liptov. Cieľom je nájsť miesto, kde by sme strávili noc. Táboriť chceme čo najbližšie k červenej značke, smerujúcej cez Sivý vrch na hlavný hrebeň Západných Tatier.
To miesto nebolo až tak blízko. Vzdialenosť ubúdala pomalšie, ako ubúdalo denného svetla. Nie je však kde poblúdiť. Kráčame asfaltovou cestou prázdnou podhorskou krajinou. Len občas prefrčí okolo auto. Už za úplnej tmy sa nad cestou zjavia siluety dreveného posedenia. Z tmy vylúpnu naše svietidlá oddychové miesto. Stôl, lavičky a hlavne rovná plocha, akoby stvorená práve na stany. Kdesi kúsok skôr len tušíme, ako by sme videli informačné tabule a turistický smerovník. Pre nás viac ako zaujímavé miesto.
Neváhame, zaberáme priestor. O chvíľu stany stoja. Netrvá dlho a po večernom občerstvení zaľahujeme do spacákov. Po celodennej cestovnej štrapácii sme primerane unavení. Teda nie všetci. Paco zostáva sedieť pod hviezdnou oblohou a znižuje hmotnosť zásob nezlomne ďalej. Teda hlavne tekutých. Prešlo len pár minút. Cez textilnú stenu presvitli svetlá prechádzajúceho auta. A to tu zostáva stáť. Začína nezabudnuteľný moment. Krízová situácia odhalila naše charaktery. Je to totiž policajné auto s dvojčlennou posádkou. To si myslím podľa počtu hlasov a na výkon služby stačia dvaja (podľa vtipu z mojich detských rokov).
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Vraj, čo tam robíme. Tu sa nesmie stanovať. Ste v prírodnej rezervácii. Použili množné číslo. Správne predpokladali, podľa počtu stanov priestupcov je tu viac. Svoj policajný monológ smerovali k jedinému, ktorého videli, k Pacovi.
Ten sa zachoval ako Peter pred dvetisíc rokmi. Zaprel nás, síce len jedenkrát, slovami: „Ja nič, ja tu len tak sedím.“ Snažil sa ich presvedčiť, že on s tým divným táborom nemá nič spoločné. Neviem, ako bol uveriteľný, snahu mal. Zaujal som totiž, ako aj pár iných, pozíciu mŕtveho chrobáka. Nevytiahnem nos zo spacáka, neprerečiem slovo a čakám, ako sa to vyvinie.
Jedine Paľo nabral odvahu a neohrozene vylieza zo stanu von. Snaží sa dať komunikácii rozumnejší priebeh. Ako to prebiehalo, či si sypal popol na hlavu a sľuboval nápravu, či vravel niečo iné, tak to si nepamätám. Prinieslo to však pre nás priaznivý výsledok. Konečný rezultát poriadkových síl bol takýto: „Ráno, hneď po svitaní, to tu zbaľte a vypadnite.“ Tak aj bolo.
A ešte jeden moment bol zaujímavý. Denné svetlo odhalilo informačné tabule. Na jednej výrazný nápis (či len grafika) „Zákaz stanovania“ bol. V jeho tieni, síce len mesačnom, naše stany postavené boli. Paradoxne, ak teraz nad tým rozmýšľam, mám dojem, že hranica PR viedla cestou. Takže na jej druhej strane to už nemusel byť problém.
Nechcete ešte niekto cukor?
S plnými batohmi vyrážame vpred. Neviem prečo, v tej dobe sme boli zaťažení na ich objem. Čím viac litrov, tým väčší turista. V tomto boli premianti Paľo s Pacom. Ten môj mal oproti ich batožine skoro polovičnú veľkosť. Skutočne, tomu zodpovedala moja výkonnosť na horských chodníkoch. Z túry si prakticky nič neviem vybaviť. Len dáka spomienka na Sivý vrch. Ostatné vrcholy sa mi zlievajú s inými pobytmi v Roháčoch. Neviem teda ani kde sme sa v ten deň dostali, ktoré vrchy sme zdolali.
Čo mi zas jasne utkvelo v pamäti, bol oddych v neskorších poobedňajších hodinách. Zastali sme na peknom mieste neďaleko hrebeňa. Asi to bolo obľúbené miesto. Svedčili o tom nízke ohrádky z kameňa, ako čiastočná ochrana pred nepohodou. Noc tu strávili asi mnohí. Nám momentálne poslúžilo len k občerstveniu. Každý sme si vybrali z batohov to svoje a s fascinujúcim výhľadom sme sa patrične posilnili.
Došlo aj na kávu. Ktosi sa spýtal: „Máte niekto cukor?“ Janka vyskočí a siahne do batohu. „My máme dosť. Nechcete ešte niekto cukor?“ Zavládlo ticho. Na chvíľu. Potom tichší smiech a nakoniec rehot. Nesmiali sme sa všetci. Paľo menil farby a Janka nechápala, čo sa to deje. Držala v rukách originál kilové balenie bieleho zlata.
Predstava, čo zažíval behom dňa Paľo, nosiac ťažkú obludu na pleciach, nedá nesmiať sa. Škodoradosť je totiž najlepšia radosť. Niesť niečo zmysluplné, sa nesie inak ako akýsi sizyfovský náklad. A keď skončí cukor ako kôpka potravy pre mravčekov v neďalekej kosodrevine, pochopí aj Janka, čo napáchala pri balení. V konečnom dôsledku si Paľo už nedal nikdy baliť batoh, čo mal niesť, niekým iným. A aj pomerne skoro zmenil svoj za niečo veľkostne primeranejšie.
Náš pôvodný zámer bol prespať niekde hore. Neviem, či to bolo oblakmi, čo sa začínali zbiehať, či hroziaci dážď bola len zámienka na jeho nerealizáciu. Možno zaúradoval včerajší zážitok (čo nahlas nikto nepripustil) a zostúpili sme do doliny. Tam sme museli vzhľadom k nastupujúcej noci znovu zabivakovať. Stany sme však nestavali. Ako úkryt nám poslúžil drevený prístrešok. Ležiac ako sardinky v konzerve, prečkali sme tam drobnú nočnú prehánku. Ako núdzová situácia, tak to tentokrát snáď ani priestupok nebol.
Oproti plánom predčasne skončila naša výprava do končín Roháčov. V nasledujúcich rokoch som tam bol v podobnej spoločnosti viackrát. No už to bolo s nocľahmi na chatách. Prešiel od tej doby dlhý čas. Veľa vecí sa zmenilo. Vrátane účastníkov výpravy. Manželka jedného z nás je exmanželka, priateľka druhého je jeho manželka, jeden je dôchodcom, druhý s prívlastkom invalidný tiež. Jedného som nevidel roky a tiež mám dojem, že o turistike viac píšem, ako ju zažívam. Najsmutnejšie na tom je, že jeden z nás už ani nie je. Nech je teda pár čriepkov pamiatkou na Paca, čo kráča po chodníkoch nebeských hôr.
