Akurát nikdy som tam nemal s kým ísť a ísť tam sám v zime a toľkom snehu, to by vtedy moja mama asi ťažko predýchala. Jeden týždeň uprostred zimy som však ostal chorý a sám doma. Už ani neviem, v ktorom to bolo roku, či 2011 alebo 2012. Prvé dni som poctivo ležal pod perinou a pil čaj. No ako to už s deťmi býva, tak keď je im už trochu lepšie, začnú sa nudiť a vymýšľať aké somariny by robili. Inak to nebolo ani pri mne.

Zhodou okolností bola časť zimy, kedy bol sneh a mne napadla spásonosná myšlienka, že by som sa mohol vyškriabať na "náš Čaračín" a pozrieť sa, koľko je tam snehu. Veď celé doobedie som doma sám, tak keď tam pôjdem, nikto si ani nevšimne, že som nebol doma.

A tak som v jeden deň skoro vstal, počkal, kým mama odišla do roboty a potom sa rýchlo nachystal na výpravu. Do batohu som si zobral pár zbytočností a čaj. Na prechádzky do lesa som mal len obyčajné bagandže, ale vedel som, že existuje niečo ako návleky, aby mi nepadal sneh do topánok. Ja som však nič také nemal. Zobral som teda dve plátené vrecia z pivnice a špagát. Vyrobil som si akési provizórne návleky. Nevyzeralo to veľmi svetoborne, ale účel hádam splnia. Takto pripravený som ešte zobral nerozlučného kamaráta Baka a vyrazil v ústrety dobrodružstvu.

Dole v dedine bolo dobrých 20 cm snehu a čo bude hore, neviem. Pomaly prejdem do Cigánskej doliny a po lesnej ceste stúpam stále vyššie. Snehu neustále pribúda a Bak ho má už až po pupok. Doslova už ani nekráča, ale sa len akosi miesi v snehu. Bežná prechádzka sa kvôli snehu mení na náročný výstup. Do sedla Práče vo vrchnej časti Cigánskej doliny mi to trvá tri razy toľko času ako celý výstup na Čaračín v lete.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Keď sa konečne dostanem na koniec doliny, tak snehu je 50 cm. Brodím sa vyše kolien, ale stále ma to neodradilo od dnešného cieľa. Chvíľu idem cestou po relatívnej rovine, kde sa kráča oveľa lepšie. No potom musím odbočiť do svahu a strmo stúpať hore. Tento kúsok hore na vrchol mi trvá poriadne dlho. Dá sa tu urobiť len pár krokov a potom musím oddychovať. Snehu je opäť ešte viac. Konečne sa horko-ťažko vydriapem na vrchol k vysokému drevenému krížu. Vyťahujem drevený murársky meter a zapichnem ho do snehu. Meranie urobím na viacerých miestach. V priemere je tu 85 cm snehu. Na 719 m vysoký kopec je to slušná nádielka. Už som tu odvtedy nikdy toľko snehu nevidel.

Na lúkach pod kopcom vraj voľakedy cez zimu bývali aj 3 metre vysoké záveje. Neviem, ako to vidia ostatní, ale mene to príde, ako keby za posledných 10 rokov nabralo otepľovanie neskutočné obrátky. Výkyvy počasia boli vždy, no vždy sa počas zimy našla aspoň mesačná perióda, keď bola zima so snehom. Dnes to už neplatí ani na kopcoch.

Z vrcholu pokračujem po hrebeni smerom na juhovýchod. Bak to má ešte ťažšie ako ja, ale v tých časoch bol ešte mladík, a tak si sneh užíval. Na hrebeni zvykne dosť prefukovať. Takže sú tu na striedačku miesta, kde je minimum snehu a záveje vysoké 1,5 metra. Každú chvíľu sa musím prebíjať cez stenu zo snehu. Veľa tomu nepridáva ani ľadový vietor, ktorý mi každú chvíľu šmarí trochu snehu do tváre. Cítim sa ako polárny výskumník niekde v Antarktíde.

Postupne sa dostanem na miesto zvané Horné skálie. Je odtiaľto obmedzený výhľad smerom na Sitno. Potom pokračujem stále hrebeňom na druhú lokalitu Dolné skálie. Je to veľká skalnatá hrana (stuhnuté čelo lávového prúdu), odkiaľ je pekný výhľad na Podunajskú nížinu. V brale sa tu nachádza pesudojaskyňa. Samozrejme, zbehnem aj do jaskyne. Toto miesto mám rád. Čas sa mi pomaly kráti. Preto sa musím vrátiť späť na cestu a prebrodiť sa na vrch Suchá Bukovina. Odtiaľto sa len spustím strmým svahom až do dediny. Dole kopcom sa ide hlbokým snehom parádne. Pekne ma to smerom dole brzdí. Bakovi sa to tiež páči.

Domov prichádzam tak akurát. Som celý mokrý a premrznutý. Baka dám do voliéry a idem dnu. Rýchlo sa prezlečiem a schovám veci, aby si nikto nič nevšimol. Utriem ešte vodu z roztopeného snehu v chodbe. Nespravili sme nejaký diaľkový rekord. Prešli sme možno 8 - 9 km, ale úprimne, mal som dosť. Keď príde mama domov, tak sa tvárim, že som celý deň ležal pod perinou a pozeral televízor. A ona sa potom čudovala, prečo sa mi chrípka opäť vrátila a bol som ešte týždeň doma. Kde som bol naozaj, som vedel iba ja a Bak. A pes nikdy nič neprezradí, to je jeho výhoda. Takže o našej tajnej výprave až doteraz nikto netušil. Bak si zobral svoje tajomstvo do psieho neba a ja stále spomínam na zaujímavú príhodu - na „tajnú expedíciu“.

Fotogaléria k článku