Už roky chodieva kamarát druhého januára na “Štefáničku”, vraj sa to tam po Silvestri vyľudní. Napokon sa nás pozbieralo bezmála 20 “kúskov” vo veku od 13 do 50+ rokov. Absencia snehu u nás na dolniakoch pravdepodobne napomohla vzniku početnej skupiny.

Plán na prvý deň je vyrážať z Trangošky okolo 10-tej. Po príchode na chatu nasleduje ubytovanie a relatívne naľahko výstup na Ďumbier. Ďalší deň je zámer sa vydať smerom na Chopok alebo Čertovicu. A posledný, odchodový by sme chceli stihnúť rannú zlatú hodinku na vrchole. Teda očakávania sú veľké. Uvidíme ako počasie a aktuálne podmienky budú mať vplyv na priebeh akcie.

Prvý deň - pondelok

Trangoška – Halašova jama – Chata gen. Milana Rastislava Štefánika pod Ďumbierom – Ďumbier – Chata gen. M. R. Štefánika

Východzí bod volíme s ohľadom na ročné obdobie, teda zimu. Z Trangošky je to najkratšia cesta osadená zimným tyčovým značením. Náročnejšia by bola cesta z Čertovice, prípadne sa dá ísť z Chopku. Čaká nás 3,5 km a stúpanie 625 m. Letný čas je vypočítaný na niečo pod 2 hodiny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Začiatok je mierny. Na chodníku je dostatok snehu. V doline je pomerne vlhko a teplo, nad vrcholkami stromov sa vznášajú oblaky, respektíve podľa predpovede to má byť inverzná hmla. Ako sa každý začína prehrievať a vyzliekať, tak sa náš had rozpadá. Snažíme sa robiť zastávky, aby sme boli ako tak na dohľad.

Za rázcestím k Jaskyni mŕtvych netopierov vchádzame do kosodreviny. Začína záverečné stúpanie. Teraz už fučí každý sám za seba. Mačky a paličky sú v tomto sklone nápomocné. Ešte si všimneme, že chodník k jaskyni je neprešliapaný (v zime je zatvorená) a stúpame od jednej tyče k druhej. Napokon sa pripájame na červenú magistrálu E8 z hrebeňa a spoza chaty prichádzame k nej (pozn.: v lete chodník vedie popred chatu). Sme na rozhraní inverzie. Meteorológovia sa nemýlili. Z času na čas vidíme Chopok.

Ideme sa ubytovať. Zakladáme chlapskú, dámsku a tínedžerskú izbu. Máme čas. Vypĺňame ho občerstvením. Polievky sú vynikajúce. Podaktorí uvažujú, že si Ďumbier nechajú na nasledujúci deň. Ale slnko, derúce sa do okien, napokon posiela všetkých za zlatou hodinkou k vrcholu Nízkych Tatier.

Vďaka snehovej pokrývke hrubšej ako 15 cm môžeme stúpať popri zimnom tyčovom značení. Mimo snehovej pokrývky je chodník zatvorený z dôvodu erózie. Ako naberáme výšku, vidíme, že inverzná hmla zostala v dolinách. Hovoríme si, že tam niekde sú ešte tri naše kusy, ako sa im asi šliape a či vedia - tušia, že ich hore pri “Štefáničke” čaká slniečko?

Zo začiatku sú vrstevnice dosť pri sebe, ale časom sa stúpanie stáva pozvoľnejšie. Kondične nám pomáhajú ruksaky naľahko zbalené. Sneh nie je ani lepiaci a ani zamrznutý. Občas ma upúta dutý zvuk, keď niekto ide okolo. Prvýkrát niečo také počujem. Vyzerá, že sa sneh hlbšie topí. Počas výstupu je v diaľke vidieť, ako sa hmla pohráva s Kráľovou hoľou. Pred vrcholom rozpoznávame celé Tatry od Sivého vrchu po Slavkovský štít.

Pri fotení si treba dávať pozor na preveje, nikto nechce skončiť dole pod Štiavnicou (2025 m). Napokon všetci stíhame začiatok zlatej hodinky pri kríži. Za ním sa v červenom odtieni vypínajú Dereše, Chopok či Malá Fatra a Veľký Choč. Treba sa nám poberať dole. Na chate sa stretáme s našou trojkou. Sú šťastní, vyšli hore k chate akurát na západ slnka.

Druhý deň - utorok

Chata gen. M. R. Štefánika pod Ďumbierom – Králička – sedlo Králičky – Besná (Malý Gápel) a späť

Prvé, čo nasleduje po nevyhnutných úkonoch, je kontrola počasia. V dolinách sa drží hmla, tu máme oteplenie. Slnečno dnes nebude, ale našťastie oblačnosť je vysoká. Podľa predpovede prehánky nehrozia, ani silný vietor sa neočakáva.

Na raňajkách je dohodnutý odchod o desiatej. V tomto počasí nie je veľká vôľa ísť na Chopok, a tak vyhráva plán B, a to zájsť cez Králičku čo najďalej smer Čertovica a späť.

Pred chatou si obúvame stúpacie železá, prípadne nesmeky. Sneh sa topí, budeme sa prepadávať, nuž čaká nás nácvik chôdze v takýchto podmienkach. Než sa všetci prichystáme, tak najmladšiemu účastníkovi ukazujem brzdenie čakanom pri sklze do doliny za “guľometom”. Ešteže severná strana je primrznutá, inak by z tréningu nič nebolo. Postupne aj ostatní si to skúšajú. Než sa stihneme premočiť, vyrážame.

Stúpanie preveruje naše slabo vyspané telá. Stopy v podstate žiadne nie sú. Za prvým vrcholom je sneh dosť mäkký a naviaty. Kto má nad 70 kg sa prepadáva. Rozťahujeme sa, prešliapavame chodník. Klesáme do sedla Králičky (1682 m). Zo sedla pokračujeme povedľa tyčového značenia na Malý Gápel (1807 m), niekde udávaný ako Besná. V lete vrchol chodník obchádza, ale v zime je bezpečnejšie ho viesť po hrebeni. Podľa únavy a času je zrejmé, že by sme zbytočne ďalej klesali do Kumštového sedla. Vraciame sa späť. Na chatu prichádzame akurát hodinu pred západom slnka. Ideme dovnútra pojesť a zohriať sa pod deku.

Dodatok druhého dňa

Nasledujúci deň si čítame správu z hrebeňa od správcu útulne Andrejcová (Kráľovohoľské Tatry), že aj v ich časti bol v utorok odmäk +5 °C. Úsek Andrejcová – Veľká Vápenica – Čertovica nebol takmer vôbec prešliapaný. Na ilustráciu podmienok uviedol, že traja turisti prišli v utorok z Kráľovej hole asi o 19.30 h. Trasa dlhá 10 km, ktorá v lete trvá bežne okolo 3 hodín, im trvala vyše 7 hodín. Vyzerá, že na celom hrebeni Nízkych Tatier panujú rovnaké podmienky. Teda sme sa správne rozhodli len pre prechádzku s nácvikom chôdze v mačkách.

Tretí deň - streda (Ďumbier)

Zdravé jadro, ako sa hovorí, skoro ráno vyráža na zlatú hodinku k Ďumbieru. Dnes sa šliape oveľa lepšie. V noci mrzlo, tak sa nikto neprebára, ani duté zvuky nie sú počuť. Hore prichádzame akurát včas. Divadlo zlatej hodinky sa začína.

Cesta späť do tepla ubieha rýchlo. Zatiaľ je bezvetrie, ale cez deň sa má rozfúkať, a tak máme ľahkú voľbu, a to po raňajkách sa pobaliť, upratať a zísť na Trangošku. Tak sme aj urobili. Pri schádzaní po zľadovatenom snehu každý oceňuje mačky alebo nesmeky. Je slnečno, začína silnieť vietor, dav ľudí ide oproti nám. Po 1,5 hodinke sme dole. Naše dni na horách sa úspešne končia.

Epilóg Trangošky

V zime aj po 11 rokoch má toto miesto pre mňa stále smutnú príchuť, príchuť pokory. Hoci okolie sa zmenilo, stojí tu nová budova, tak sa mi nedá zabudnúť na ústie doliny s čiernou dodávkou, horskou službou a TV reportérmi.

Raz začiatkom marca sme na “Štefáničke” mali kurz vysokohorskej turistiky. Všetko prebehlo hladko. Ale v okolí Ďumbiera a Chopku to bol jeden z najčernejších víkendov. Cez deň slnko hrialo a v noci silno mrzlo. Ľadová glazúra mala hrúbku niekoľko cm, zobák čakana sa veľmi ťažko zasekával.

Stalo sa, že tu vyhasli tri životy a jeden na zjazdovke. Pamätám si ako sme v sobotu počas výcviku pozorovali snahu záchranárskeho vrtuľníka v silných veterných poryvoch pomôcť. V nedeľu sme sa dozvedeli, že spadol chalan údajne na snežniciach. Bol to jeden z Čechov, ktorí sa včera zabávali s nami. Dodnes si pamätám ako boli v šoku. Ďalšie, čo sa mi vynára: ako jeden Čech na lyžiach (spomínal bežky s hranami?) večer oslavoval, že sa druhýkrát narodil, bol celý dodrený ako vravel.

No aj také návraty z hôr bývajú.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek