Trasa

Štefanová – sedlo Medziholie – Osnica – sedlo Medziholie – Stoh – Stohové sedlo – Poludňový grúň – Chata pod Grúňom - Štefanová

Medziholie a Osnica

Po príchode do Štefanovej odstavíme auto na parkovisku, kde je minimum áut a hľadám výbercu parkovného, ale nikde nikoho. Nuž čo, začneme sa prezliekať, chlapík sa zjavil, keď sme sa obúvali. Popri prezliekaní sledujem chlapov z HZS, ako opravujú strechu na ich základni. Aj napriek pokročilému ročnému obdobiu je len okolo nuly a cesty sú mokré. Rozmýšľame, aké budú nižšie položené chodníky a či sa nebude šmýkať. Aj keď kvôli hmle nevidíme vrchol Veľkého Rozsutca, pre istotu si pribalíme nesmeky, ak by sa na hrebeni šmýkalo.

Konečne vykročíme po zelenej smer Medziholie. Ako sme predpokladali, chodníky sú mokré a blatisté, preto postupujeme pomalšie a opatrnejšie, nech sa hneď na začiatku nešmykneme do blata. Našťastie teplota klesá s pribúdajúcou nadmorskou výškou a v oblasti Šlahorky je vidno sneh, aj keď všade navôkol je hmla. V nej pomaly stále zelenou stúpame, snehu pribúda a rozmýšľame, či budeme mať výhľady.

Prichádzame na prvú lúčku pred sedlom Medziholie, prekračujeme snehom pretekajúce potôčiky, keď sa z ničoho nič z hmly vynorí modrá obloha a neskôr i vrchol Veľkého Rozsutca. Nálada nám razom stúpne a trielime do sedla, nech sa nám výhľady opäť nestratia v hmle. Kým sa ich stihneme nabažiť, oblačnosť sa znovu dvihne a všetky tri vrchy: Veľký Rozsutec, Stoh aj Osnica sa stratia v oblakoch. Rozhodneme sa, že chvíľu počkáme, či sa opäť neobjavia a medzitým si dáme malé občerstvenie. Nič sa nedeje, nuž sa rozhodneme ísť smerom na Osnicu s vidinou výhľadov z nej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na Osnicu vedie modrá značka, vydáme sa po nej. Panenským snehom pokračujeme do sedla Osnice, kde sa oproti nám z lesa vyrúti osamelý bežec – prvý človek, ktorého dnes stretáme. Po prechode lesom sa vynoríme na lúčnej časti Osnice a naozaj, hmla ustupuje, obloha sa vyčisťuje, a tak chodníkom rýchlejšie pokračujeme na vrchol. Keďže je Osnica mimo hlavného hrebeňa, sú z jej vrcholu naozaj famózne výhľady na Stoh a Veľký Rozsutec. Stoh sa ukazuje v celej kráse. Na Rozsutci sa zastavila oblačnosť a nie a nie z neho odísť. Inverzia v dolinách sa dvíha, klesá, mraky sa prevaľujú z dolín cez sedlá do iných dolín a my si to všetko v slabom vetríku vychutnávame. Musíme však ísť, čaká nás zostup naspäť do sedla Medziholie a okamžitý výstup na Stoh. Neradi, ale Osnicu opúšťame.

Stoh, Poludňový grúň a Chata pod Grúňom

Na chodníkoch je poprašok snehu, nešmýka sa, nesmeky ostávajú v batohoch, preto zostupujeme opatrnejšie. Aj v sedle sú stále pekné výhľady, preto si pred prudkým stúpaním na Stoh dávame pauzu na čaj. Tu stretávame druhého turistu, ktorý zostúpil z Veľkého Rozsutca a tiež popíja čaj. Dáme sa do reči a keďže svet a Slovensko je malé, zisťujeme, že z dediny, z ktorej pochádza, máme spoločného známeho. Trochu ho „poohovárame“, potom spolu po červenej vykročíme smer Stoh. Keďže má očividne lepšiu kondičku ako my – veď je z horskej dediny - o chvíľu nás obieha a už sa viac nevidíme.

Stúpame lesom, nohy prepletáme chodníkom vedúcim cez korene stromov. Časom les redne, ocitáme sa na prvej lúke pod Stohom. Tu konečne vidíme Veľký Rozsutec bez mrakov, v celej jeho kráse. Tento vrch ma vždy nadchne, aj keď nepatrí medzi fatranských velikánov, je naozaj dominantný a krásny. Nie nadarmo sa vždy v súťažiach krásy umiestňuje na najvyšších priečkach a nachádza sa v logu Národného parku Malá Fatra. Jeho dolomitové bralá sú jednými z najkrajších na Slovensku, najmä jeho západná stena týčiaca sa 160 m nad zvyšok územia. Vrch vznikol postupným nasúvaním chočského príkrovu na mäkšie vrstvy hladkého krížňanského príkrovu. Zaujímavosťou je, že oblasť Veľkého aj Malého Rozstuca je o niekoľko miliónov rokov mladšia ako krivánska časť.

Nachádzame sa na lúke v lete posiatej čučoriedkami, ktoré sú všadeprítomné na celom Stohu. Pozrieme si výhľady na vzdialené pohoria, spoza ktorých vykúkajú zasnežené Západné Tatry. Záverečný výstup pripomína výstup na Ploskú či Kráľovu hoľu, keď vrchol len tušíte niekde hore. Nakoniec na ploský vrchol Stohu vystupujeme, víta nás tu riadny vetrisko, aj napriek nemu si vychutnávame parádny kruhový výhľad. Dole v Stohovom sedle sledujeme oblačnosť prelievajúcu sa cezeň a tešíme sa na prechod cez ňu. To nás však ešte čaká prudký zostup cez chrbát Stohu.

Keď nám zima riadne zalieza za nechty, klesáme do lesa. Kým sme zostúpili, oblačnosť sa, žiaľ, preliala z doliny do doliny a nám po nej ostal len ostrý vietor. V ňom a z doliny vyfukujúcom snehu, ktorý udiera do očí, pokračujeme po hrebeni na Poludňový grúň. V silnejúcom vetre každý pokračujeme svojím tempom, ja si dávam tempo tri tyče zimného značenia a krátky oddych. Postupne sa dostávame na záverečný úsek stúpania a samotný Poludňový grúň. Tu, na naše prekvapenie, takmer vôbec nefúka, stretávame ďalších ľudí, chvíľu debatujeme a popíjame čaj.

Po oddychu volíme podľa plánu žltú značku a prudko klesáme smer Chata pod Grúňom. Klesanie je rýchle, rýchlo sa mení aj stav chodníka, opäť sa dostávame do snehovo-blatového terénu. Preto pokračujeme opatrnejšie, nech neplánovane nejdeme rýchlejšie, ako by sme chceli. Pôvodný plán bol zostúpiť k chate popri lanovke, kvôli terénu však volíme menej strmý zostup po žltej značke, ktorá ide popri zjazdovke. Ak by bola chata otvorená, dáme si niečo pod zub, takto len dojedáme zvyšky zásob a po modrej blatistej lesnej ceste sa vraciame do Štefanovej.

Lesný úsek je nezáživný, chceme ho mať čo najskôr za sebou. Z jedného miesta je pekný výhľad na Veľký Rozsutec a Poludňové skaly, tak si urobím poslednú fotku dňa. Kúsok nad parkoviskom sa zapozerám na opravárov strechy základne HZS, šmyknem sa a pristávam v blate na ceste. Našťastie je potok blízko, v ňom si poumývam topánky, trochu očistím nohavice a teším sa na prezlečenie do čistého na parkovisku, kde dnešnú túru ukončujeme.

Záver

Aj keď sa túra začala a končila v blatistých podmienkach, výhľady z jednotlivých vrchov za to stáli. Premenlivé podmienky nám pohorie ukázalo v dramatických scenériách, aj keď terén nebol nebezpečný. Samotnú oblasť Štefanovej, Rozsutcov, Dier, Stohu a hrebeňa Malej Fatry netreba zvlášť predstavovať, patria medzi klenoty slovenskej prírody. Z celej túry by som asi najviac vypichol výhľady z Osnice, ktorá stojí opomenutá v tieni jej väčších súrodencov. Zachádzka zo sedla Medziholie je tam a späť 3,5 km a zaberie max. 1,5 h, stojí však za to. Túru odporúčam každému, kto sa chce prejsť po hrebeni Malej Fatry, navštíviť horskú chatu a hlavne si pozrieť krásne horské panorámy. V zimných podmienkach treba mať so sebou aspoň retiazky, paličky a primerané oblečenie.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek