Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Tankošský cer (chránený strom) v katastri obce Pozba
Tankošský cer (chránený strom) v katastri obce Pozba Zatvoriť

Túra Trojdňová motanica okolím Podhájskej

Obec Podhájska sa nachádza v centrálnej časti Hronskej pahorkatiny, ktorá je podcelkom rozsiahlej Podunajskej pahorkatiny. K charakteristickým črtám tunajšej krajiny patria ploché horské chrbty a široké doliny s nivami vodných tokov. Územie má prevažne poľnohospodársky charakter, kde sa striedajú polia s lesnými plochami. Ďalším špecifikom oblasti je výskyt minerálnej termálnej vody, ktorej najvýznamnejšia lokalita je spomenutá obec. Napriek tomu, že v nej v minulosti prevládalo poľnohospodárstvo, dnes sa vďaka termálnemu kúpalisku stáva turistický ruch dominantným odvetvím.

Vzdialenosť
91 km
Prevýšenie
+1613 m stúpanie, -1609 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
zima – 2022
Pohoria
Podunajsko: Podunajská nížina - Podunajská pahorkatina (podcelky: Hronská pahorkatina, Bešianska pahorkatina, Žitavská niva)
Trasa
Voda
upravený prameň Studnička
Nocľah
Podhájska, Malá Pozba
Doprava
Kmeťovo (vlak, bus)
Radava (vlak, bus)
Podhájska (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.228 Podunajsko – východ, B (1:100.000)

Pri plánovaní zimného vandra s kamarátmi Šobulom a Skleníkom sme z rôznych rodinných dôvodov hľadali oblasť blízko Bratislavy, ktorá by bola niečím zaujímavá, kde sme ešte neboli a bola zároveň dobre dostupná verejnou dopravou. Plánovanie nám stále komplikovala pandémia. Hoci jej tretia vlna mala svoj vrchol pomaly za sebou, stále platili rôzne obmedzenia. Po dlhom zvažovaní viacerých alternatív sme sa nakoniec rozhodli, že sa vyberieme do oblasti Podhájskej, kde v poslednej dobe vzniklo viacero nových turistických trás. V čase nášho vandra nebolo termálne kúpalisko v prevádzke, takže sme neočakávali žiadne davy návštevníkov.

Prvý deň

Kmeťovo – Žitavský luh – Trávnica – Bešianska dolina – Beša – Bardoňovo – pútnické miesto Studnička – Tankoš – kaplnka Panny Márie – Podhájska

Je ráno, približne trištvrte na osem, keď sa všetci spolu stretávame na železničnej stanici v Šuranoch. Rýchle uvítanie strieda rýchly prestup do osobného vlaku, z ktorého po dvadsiatich minútach vystupujeme v obci Kmeťovo. Na štartovacie pivo si zájdeme do blízkych potravín a po jeho vypití nám nič nebráni, aby sme vyrazili na zimný vander po okolí Podhájskej.

Napriek tomu, že je polovica januára, snehu tu niet. Dnes je pomerne teplý hmlistý deň, no podľa meteorológov sa má počasie zajtra zmeniť. Predpovedajú jasno a mráz. Takže hádam zimnú atmosféru zažijeme. Za obcou prechádzame ponad zregulovaný tok Žitavy a po jej hrádzi smerujeme na sever. Zakrátko opúšťame jej brehy a okrajom lesíka sa dostávame k juhovýchodnému cípu rezervácie Žitavský luh. Zahŕňa pôvodne meandrujúci tok, kde hniezdia vzácne druhy vtáctva. Zároveň územie slúži k oddychu migrujúcim druhom. Stojí tu vyhliadková veža, z ktorej obdivujeme jej veľkú časť. Za osadou Gerda ešte navštívime zvyšok mokrade dokumentujúcej starý tok rieky, ale potom stúpame hore úvozom medzi poľami.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Neskôr klesáme do plytkej doliny Dolinského potoka. Napriek tomu, že hmla zabraňuje pohľadom do širokého okolia, zvlnená krajina plná solitérnych stromov a hájov sa nám veľmi páči. Pomaly postupujeme okrajom lesa na široký a plochý chrbát. Po ňom ideme asi kilometer, keď nás šípka značky nasmeruje na spevnenú cestu smerujúcu do Trávnice. Obec je známa bohatými dejinami, ktoré mapuje Múr histórie v jej centre. Okrem neho tu nájdete viacero kaštieľov, kaplniek a pekne upravený areál kostola Najsvätejšej Trojice. Zaujímavosťou je technická pamiatka veternej studne. Ku všetkým miestam návštevníka privedie NCH História a súčasnosť obce. My však dnes po ňom nepôjdeme. Podrobnú prehliadku si nechávame do budúcna. Pri kostole si na zastávke autobusu doprajeme oddych. Ale nezdržujeme sa dlho a onedlho vyrážame. Kľukatou uličkou sa dostávame nad obec.

Za božou mukou pokračujeme krížom cez pole k aleji, ktorá nás privádza k poľovníckej chate. Kúsok od nej sa nachádza barokový most nad potokom Liska. Nebyť informačnej tabule, tak ho z cesty ani nezbadáme. Jeho múry aj v čase vegetačného kľudu celkom slušne ukrýva vysoká suchá tráva. Oblúk mosta je vidieť aspoň z brehov potoka. Za mostom vstupujeme do Bešianskej doliny. Pomaly stúpame k miestu, odkiaľ nás značka vedie k okraju lesa. Popri ňom sa dostávame na hrebeň ďalšieho plochého chrbta. Krajina má v týchto miestach charakteristické črty pahorkatiny. Zvlnený terén tu vytvoril atraktívne prostredie, ktoré okrem nás isto poteší aj iných turistov.

Míňajúc niekoľko chatiek dostávame sa na dohľad k obci Beša. Zamierime si to rovno k železničnej stanici, vedľa ktorej sa nachádzajú malé potraviny. Veríme, že budú otvorené a už sa tešíme, že si tu dáme dlhšiu pauzu. Ale obchodík je zatvorený a nám nezostáva nič iné, len pokračovať ďalej. Zo stanice ideme skratkou popri Bešianskom potoku k miestu, kde sa opäť napojíme na trasu zelenej značky. Vedie nás cez rozsiahle opustené sady, ktoré dnes pripomínajú skôr riedky les ako sad. Na hrebeni nám rednúca hmla dovoľuje pohľad na okolie. Kam až dovidíme, všade sa striedajú polia s lesmi.

Cesta vedie okolo menšieho hája, za ktorým sa objavujú domy Bardoňova. Pridávame do kroku a o necelú polhodinu vchádzame na malé námestie. Tradične oproti kostolu stojí krčma. Hneď k nej zamierime. Vonku postáva hlúčik chlapov, čo je znamenie, že je otvorená. Ledva sa usadíme, hneď k nám príde krčmárka a pýta si očkovacie preukazy. Akoby na ospravedlnenie hovorí, že dnu platí režim OTP. Teraz je jasné, prečo chlapi postávajú vonku. V teple nám akosi rýchlo ubieha čas. Keď sa zbadáme, vyrovnávame útratu a vydávame sa do pomaly hustnúcej hmly. Ešte si ideme pozrieť neďaleko stojaci kaštieľ, ktorý obec využíva na rôzne kultúrne a spoločenské podujatia. Okrem toho tu prevádzkuje miestne múzeum a malú kaviareň (t. č. zatvorené). Časť kaštieľa by chceli v budúcnosti využívať na ubytovanie návštevníkov.

Na konci dediny nás zaujme hrobka šľachtického rodu Kelecsényi, pričom zhodne skonštatujeme, že sa jej rekonštrukcia podarila. Za obcou pokračujeme smerom k pútnickému miestu Svätá studnička (Szentkút). Samozrejme, jeho prehliadku si nenecháme ujsť. Okrem dvoch kaplniek a krížovej cesty sa tu nachádza prameň, pri ktorom sa podľa legendy zjavila Panna Mária. Potom ideme asi kilometer asfaltkou k miestu, kde značka odbočuje do polí. Rastie tu mohutný, viac ako 200-ročný dub, volaný Tankošský cer (chránený strom). Hneď vedľa neho stojí menší prístrešok.

Prechádzame zahmlenou krajinou, ktorá má nesporne svoje špecifické čaro. Za Tankošom vchádzame do lesa. Tma začína pomaly hustnúť, pridávame na intenzite krokov a z posledným svetlom prichádzame na rázcestie kaplnka Panny Márie. Dnes nás čaká len zostup do Podhájskej. Ten zvládame za svetla čeloviek do polhodiny. Dúfame, že aspoň krčma bude otvorená. A máme šťastie! Hneď za železničnou traťou zbadáme vysvietený štít známeho piva, čo je neklamný znak, že je v prevádzke. Sediac pri horúcom čaji debatujeme, kde by bolo najlepšie položiť sa táborom. Našu debatu asi počula krčmárka, lebo znenazdania prerušuje náš rozhovor s ponukou ubytovania. Totižto, opodiaľ prevádzkuje malý privát a keby sme chceli, môžeme tam prespať. Chvíľu dumáme, až jej ponuku nakoniec prijímame. Nuž, tulákom šťastie praje!

Druhý deň

Podhájska – Vrstevník – Veľké Lovce – Lótsky kríž – Čechy – Čechy, lyžiarske stredisko – Kláštorný háj – Výstrkov – Verestvín, rázc. – Podhájska – Pozba – Malá Pozba

Vstávame ešte za tmy. Po raňajkách sa rýchlo pobalíme a vyrážame v ústrety dnešnému dňu. Počasie sa oproti včerajšku radikálne zmenilo. Včera bolo teplo a hmlisto, dnes je jasno a mrzne. K rázcestiu Vrstevník postupujeme hore lesom po neznačenom chodníku. Z lúky pri ňom sa nám otvárajú výhľady na Pohronský Inovec a chladiace veže atómovej elektrárne Mochovce. Na juhozápade sa vynárajú z ranného oparu Šurany a vedľa nich Nové Zámky. A kam až oko dovidí, je samá rovina.

Popri lese pokračujeme k okraju Veľkých Loviec. Za krížom sa stáčame do uličky vedúcej popri vinohradoch a idúc okolo kostola vchádzame na malé námestie. Hneď za ním stojí zrekonštruovaný gazdovský dom z konca 18. stor (ul. Veľký rad č. 450). Národná kultúrna pamiatka slúži ako súkromné múzeum dokumentujúce život v Požitaví. Len škoda, že bolo v čase našej túry zatvorené. Samotná obec je veľmi stará. Dokladom toho je hradisko v severozápadnej časti chotára, ktoré maďarskí bádatelia datujú do čias uhorského kráľa Štefana I. (969? – 1038).

Najznámejšou pamiatkou je však ruina kláštora Mariánska Čeľaď (Máriacsalád). Okrem toho sa v kultúrnom dome nachádza ďalšie múzeum (taktiež t. č. zatvorené) zamerané na dedinské bývanie v 1. pol. 20. stor. a na spomenutý kláštor. Preto si hovoríme, že Veľké Lovce stoja za opätovnú „vlastivednú“ návštevu. Skôr ako obec opustíme, zastavujeme sa v miestnej krčme. Pri čaji s rumom preberáme ďalší postup. Čaká nás presun poľnými cestami do obce Čechy.

Žltá značka nás vedie cez polia k božej muke volanej Lótsky kríž. Z jej trasy pekne vidieť Nové Zámky s okolím. Za vodnou nádržou Branovo sa stáčame západným smerom a pozvoľna stúpajúc prichádzame na plochý chrbát Sarcova (Šarcov). Odtiaľ je to do dediny na skok. A naozaj, o necelú štvrťhodinu stojíme pri TIM Čechy. Miestnych sa pýtame na krčmu, ale je zatvorená, lebo krčmár pomáha sprevádzkovať miestne lyžiarske stredisko. Radia nám, aby sme tam zašli, určite bude mať otvorený bufet. A tak aj bolo. Popíjajúc na stojáka nás miestni chlapi ihneď spovedajú, odkiaľ sme a kam ideme. Debatujúc našu pozornosť upriamili na veľký počet tankových okopov z 50-tych rokov, keď medzi Čechami a Semerovom cvičievali tankové vojská ČSĽA. My ich na oplátku upozorňujeme na málo známe veľkomoravské hradisko v Semerove. Vôbec o ňom nevedeli. Rozprávali by sme sa tu dlho, ale časový rozpis túry nás núti pokračovať ďalej.

Rýchlym tempom prechádzame cez obec, za ktorou odbočujeme do doliny Hastrgáň. V jej hornej časti stála v minulosti rovnomenná osada, po ktorej nezostali takmer žiadne stopy. Tu stretávame oproti idúceho turistu. Tak si hovoríme, že nielen nás sem zlákali nové značky. Za Kláštorným hájom vstupujeme do lesa, cez ktorý pomerne strmo zostupujeme do doliny Branovského potoka. A opäť stúpame na protiľahlý chrbát, aby sme cez pole a les prišli na križovatku značiek – Výstrkov.

Pokračujeme lesom, potom po jeho okraji vchádzame na miesto volané Verestvín. Cestou obdivujeme pohľad na ruiny kláštora, ktoré krásne osvetlilo zapadajúce slnko. Nakoniec nás čaká len zostup do Podhájskej. Zvládame ho bezproblémovo a onedlho sedíme v jedinej otvorenej reštaurácii pri termálnom kúpalisku. Teplo valiace sa z krbu a dobré pivko nám zvyšujú už aj tak dobrú náladu, preto „bojová porada“ na tému, ako ďalej, prebehne veľmi konštruktívne. Podľa plánu sa ešte dnes chceme presunúť do Pozby. Niekde za ňou si postavíme tábor a skoro ráno vyrazíme. S tým všetci súhlasíme, zostáva len sa dohodnúť, ako do Pozby pôjdeme. Buď peši po ceste vedúcej sem z Podhájskej, alebo využijeme na presun vlak, ktorý ide o hodinu. Nakoniec súhlasíme s druhou možnosťou a zakrátko vystupujeme na železničnej stanici v Pozbe.

Hneď vedľa nej by mala byť krčma, ale GoogleMaps píše, že je dočasne zatvorená. Tak ani nepátrame, či je tomu naozaj tak. Mne nakoniec predsa len padol pohľad na osvetlené okno. Vidím, že vo vnútri sú ľudia. Hneď volám na kamarátov, nech sa vrátia a idú rovno dnu. A naozaj, krčma funguje, dokonca tu krčmár predáva lístky na vlak. Samozrejme, hneď sme vzbudili pozornosť miestnych štamgastov.

Znovu padali otázky, odkiaľ a kam ideme. Keď vravíme, že chceme niekde za dedinou táboriť, zhodne nás posielajú do Malej Pozby, čo je osada vzdialená asi kilometer od dediny. Stojí tam niekoľko domov, pričom jeden je neobývaný a voľne prístupný. Tam máme ísť spať! Hovoria, nikto vás nebude obťažovať, lebo aj tak tam cez zimu nikto nebýva. A keďže dobrá rada stojí groš, pozývame štamgastov na poldeci páleného. Oni sa nám hneď revanšujú a tak to išlo dokola, až nás pokročilý čas prinútil odísť. Lúčiac sa sľubom, že ráno prídeme na čaj s rumom (otvorené majú od 6.00 h!) vyrážame do mrazivého večera. Svietiac čelovkami prichádzame do osady. Opustený dom poľahky nachádzame a hneď rozbaľujeme karimatky a spacie vaky. Ešte si niečo ukuchtíme a potom s pocitom príjemne stráveného dňa zaspávame.

Tretí deň

Malá Pozba – kaplnka Panny Márie – Dedinka – Kláštorný háj – Mariánska Čeľaď (Máriacsalád) – kaplnka Panny Márie – Verestvín, rázc. – Vrstevník – Radava – Podhájska

Budík sme si dali na piatu hodinu rannú. Prečo? No preto, že skôr ako vyrazíme, musíme ísť do krčmy na sľúbený čaj s rumom. Pobalíme si veci, rýchlo sa naraňajkujeme a za polhodinu sme v krčme. Mysleli sme si, že tu budeme sami, ale štamgasti tu už sedia. Ako hovorili, veľmi neverili, že prídeme. V dobrej nálade tu takmer hodinu posedíme. Pred odchodom nám ešte krčmár uvarí čaj do termosiek a takto „vyzbrojení“ sa vraciame do osady po veci a definitívne vyrážame.

Za Malou Pozbou sa nám otvára pohľad na chladiace veže Mochoviec s Pohronským Inovcom. Ako postupujeme vyššie, vidieť čoraz ďalej. Nakoniec vchádzame do lesa. Chodník tu v podstate nie je, ale značky nás spoľahlivo privedú na lesnú cestu, po ktorej prichádzame k rázcestiu pri kaplnke Panny Márie. Odtiaľto sa vydáme po žltej značke smerom k dedine Dedinka. Najprv ideme lesom, no zakrátko vchádzame do otvoreného terénu. Tunajšia krajina mi tak trochu pripomína zvlnenú krajinu Toskánska a sľubujem si, že sem prídem v budúcnosti fotografovať.

Neskôr poľná cesta vedie hustou alejou, ale z viacerých miest je pekne vidieť na okolie. Až do Dedinky nejdeme, prezrieme si len kostol stojaci na jej okraji. Viac ako on nás zaujíma terénna vlna okolo neho. Tá by mohla dokumentovať bližšie nešpecifikované dávne opevnenie. Vraciame sa kúsok späť k miestu, odkiaľ po chodníku šliapeme na hrebeň Dlhého vrchu. Strmé stúpanie hore svahom nás celkom prekvapilo. Nečakali sme ho. Keď ho konečne zdoláme, nachádzame sa nad rázcestím Kláštorný háj, kde sa napájame na červenú značku. Po nej pokračujeme na plochý vrchol Dlhého vrchu.

Chodník po päťsto metroch opúšťa hrebeň a pomaly začína klesať. My však ideme po ňom ďalej, až na jeho koniec. A práve tu sa nachádzajú skromné pozostatky hradiska, ktoré je našim cieľom. Val s priekopou nie je veľmi výrazný, skôr ho dokumentuje terénny zlom. Keďže panuje vegetačný kľud, hradisko je pomerne dobre „čitateľné“. Ako som už spomínal, maďarskí bádatelia datujú jeho vznik do obdobia vlády Štefana I. (969? - 1038) a to v súvislosti s udelením Veľkých Loviec v léno miestnym šľachticom. Napriek výskumu z roku 2020 nie je datovanie archeologicky podložené.

Po obhliadke hradiska schádzame do doliny, kde sa napájame na asfaltovú komunikáciu. Privádza nás k zrúcaninám kláštora Mariánska Čeľaď (Mariacsalád). Niekde južnejšie by sa mal nachádzať starý kláštorný cintorín, ale tentokrát z časových dôvodov po ňom nepátrame a rovno ideme k ruinám. Keď ich vidíme, ani sa nám nechce veriť, že poslední obyvatelia odtiaľto odišli v roku 1973. Ešte v 80-tych rokoch 20 stor. bola stavba v slušnom stave. Premena kláštora na ruinu sa definitívne započala po roku 1989.

Usádzame sa v priestore bývalého presbytéria, ktoré dokumentuje mohutný kríž na stene ošarpaného múru. Po krátkom oddychu vyrážame na prieskum zrúcanín. Podľa tradície sa pod nimi nachádza rozsiahla sieť podzemných chodieb. Tie majú povesť strašidelného miesta. Dokonca tu členovia skupiny Slovak Ghost Hunters údajne zažili stretnutie s nadprirodzenými bytosťami. My sme však asi zle hľadali, lebo sme sa dostali len do suterénnych priestorov, kde sme vstup do podzemia nenašli. Zaujímavé je, že nielen tu, ale aj pri iných údajných podzemných chodbách sa uvádza, že vedú do vzdialeného objektu (v tomto prípade do kláštora v Hronskom Beňadiku), dá sa v nich ísť kočom a po ľuďoch, ktorí v nich boli, sa nedá dopátrať. Len sa hovorí, že tam niekto bol...

Samozrejme, nechcem spochybniť existenciu podzemných priestorov, ale som skeptický k ich rozsahu a veľkosti. Takto dumajúc opúšťame kláštor. Po asfaltke smerujeme k rázcestiu pri kaplnke Panny Márie a nebudem ďaleko od pravdy, keď napíšem, že tento úsek bol najnudnejší z celej túry. Cestu nám len nakrátko spríjemnili pohľady na neďaleký ostroh s hradiskom.

Z rázcestia sa vydávame po červenej značke. Široký chodník vedie okrajom lesa. Míňame Verestvín a Vrstevník, miesta, kadiaľ sme už išli a naberáme kurz smerom k Radave. Postupujeme zvlnenou krajinou s výhľadom na Šurany. Neskôr zabočíme k vinohradom a idúc cez ne sa dostávame do Radavy. Keďže čas pokročil a Skleník musí chytiť skorší vlak, pridávame do kroku.

Zakrátko sme v centre pri modernom kostole sv. Cyrila a sv. Metoda. Zaujímavé na ňom je, že bol ako jeden z mála vybudovaný pred rokom 1989 (vysvätený v r. 1970). Dlho sa tu nezdržujeme a rýchlo sa presúvame na železničnú stanicu. Neprejde ani minúta, keď zbadáme prichádzať vlak. Rýchlo sa rozlúčime a kamarát cestuje domov. Vo dvojici sa vraciame do dediny. Už ani nepátrame, či je v nej otvorená krčma, ale rovno sa poberáme do Podhájskej.

Za obcou nás poľná cesta vedie poliami okolo vinohradov. Avšak za menším lesíkom jednoducho končí. Pred sebou máme len poorané pole. Po ceste či chodníku niet ani chýru, ani slychu. Neostáva nám nič iné, len sa vybrať krížom cez oráčinu. Našťastie, mráz zeminu premenil na tuhú masu, tak úsek zdarne zdolávame. Pri skleníkoch sa cesta znovu objavuje a po nej prichádzame k areálu kúpaliska. Rovno si to zamierime do reštaurácie, kde sme včera boli. Sediac pri pive spoločne hodnotíme celú našu motanicu okolím Podhájske na výbornú!

Záver

Myšlienka, ísť sem, sa nakoniec ukázala ako dobrý nápad. Načasovanie na obdobie zimy a dobré počasie, to boli veličiny, ktoré umocnili výborný dojem z celej túry. Vďaka tomu, že v čase našej návštevy neboli termálne kúpele v prevádzke, zažili sme Podhájsku vyľudnenú, s minimom služieb spojených s kúpaliskom. Čo nám v podstate vyhovovalo. Počas túry sme okrem jedného turistu nikoho nestretli. Akoby sme boli v pustatine. Aj charakter krajiny sa nám páčil. Zvlnený terén, široké horské chrbty s dolinami, kde sa striedajú polia s lesmi tu vytvorili scenériu, ktorá určite poteší každého. Bola to príjemná zmena oproti klasickým horám a lesom. V dedinách sme vždy natrafili na ľudí, ktorí nám dobre poradili alebo pomohli. Aj keď ešte stále platili rôzne koroopatrenia, spoločnosť bola z nich unavená a ich dodržiavanie bolo len symbolické.

Pivo s kapurkovou je dopité, tak nám nič iné neostáva, len sa pobrať na železničnú stanicu. Mne ide vlak smerom na Zvolen o chvíľu, Šobulovi do Bratislavy a ďalej do Čiech o polhodinu. Keď tmu pretne svetelný kužeľ rušňa, rýchlo sa rozlúčime a sediac v tmavom kupé venujúc sa spomienkam cestujem domov.

Fotogaléria k článku

Najnovšie