Trasa

priesmyk Branisko – Nad Poľanovcami – Prašivá, sedlo – Farisko – Vyšný Slavkov – Vyšný Slavkov, kameňolom – sedlo nad Hejdovom – Zelená skala – Smrekovica – Zelená skala – Prašivá, sedlo – Poľanovce – Nad Poľanovcami – priesmyk Branisko

Rozpačité plánovanie a neisto vpred

Začiatkom druhej polovice januára na Slovensku vyčíňa studený front spojený s viacerými vlnami zrážok. Najmä od 400 m n. m. začína pribúdať snehová pokrývka. Najviac je zasiahnutý stred našej krajiny a pohoria ako Kremnické vrchy, Veľká Fatra a Nízke Tatry a Tatry. V týchto pohoriach pribudne podľa správnej predpovede niekoľko desiatok centimetrov snehu. Priaznivci zimy a snehu, medzi ktorých sa radím tiež, sú nadšení.

Cez pracovný týždeň sa napevno rozhodnem, že cez klasickú dvojdňovku z nedele do pondelka vyrazím na Branisko. V piatok ráno píšem Tomášovi. Kladiem mu otázku: „Či nevie koľko snehu napadlo na východe?“ Upevňuje ma v mojom názore, že to tam nebude so snehom také bohaté ako „u nás“ v okolí Banskej Bystrice.

V sobotu mám pár hodín voľna, preto sa vydám zatrénovať si v snehu u nás za neďaleké Baláže. Vyrážam obľúbenou dolinou Marková, ktorou mám v pláne ísť pozrieť zrekonštruovanú útulňu na Kráme. Snehu pribúda od počiatočných 30 cm až po slušných 70 cm pri útulni, kde sa po náročných vyše dvoch hodinách dostanem. Dole to ide o dosť lepšie, ale chabá 4-hodinová vychádzka s prejdenými možno 6 kilometrami mi dáva slušne zabrať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po večernom zbalení oddychujem „na telefóne“. Zrazu vyskočí príspevok o výstupe Krompašských turistov na Sľubicu. S otvorenými ústami čítam dlhší opis a sledujem pridané zábery. Píše sa, že od Krompách, kde napadlo v noci 20 cm snehu pokrývka rastie do úctyhodnej výšky 60 – 70 cm na Sľubici.

V hlave mi začína „prepočítavanie“ a naskakuje známa, vtipná otázka: „Idzem, neidzem“? Po asi hodine zvažovania sa rozhodnem, že vyrazím. „Veď už nejako bude“, hovorím si.

Diablova diera – malý kúsok slovenského raja na Branisku

V nedeľné predpoludnie prichádzam na miesto činu na zasnežený priesmyk Branisko. Ako vykonávam posledné úpravy pred vyrazením, všímam si, že sa rovnakou trasou vydávajú dvaja mladí chlapci. Po pár minútach dávam prvý, neistý krok ponad snehový mantinel popri ceste a hneď sa zabáram dobrých 45 cm. Hlavou mi prebleskne pochybnosť.

Klesám k miestnej zaujímavosti a tou je Diablova diera. Po asi 10 minútach tam prichádzam. Všímam si kovovú lávku a pod ňou dieru, z ktorej priam ako z trysky strieka voda. Rýchlym spádom letí vodopádom dolu. Ponad vodopád šikmo vedie rebrík zasnežený a namrznutý ľadom z vody striekajúcej z vodopádu. Fantastické divadlo sledujem s otvorenými ústami napriek tomu, že nie som veľký obdivovateľ tiesňav a podobným zákutí „a la Slovenský raj“. Predstavujem si ako životodarná tekutina Veľkej Svinky putuje skalnými šachtami od ponoru na druhej strane svahov vrchu Príkre, ktoré som navštívil na jeseň v roku 2021 a dobre si to miesto ponoru pamätám.

Uznávam, že prírodný výtvor veru stojí za návštevu a dá sa k nemu len tak odbehnúť na hodinku aj počas cesty priesmykom Branisko.

Klesám popri vodopáde dolu, kde hľadajú pokračovanie chodníka chalani spomínaní v úvode. Ja sa stále kochám a fotím si vodopád. Po pár minútach nachádzajú správny smer a tým mi dnes prvýkrát uľahčujú postup. Asi 100 metrov ďalej oddychujú a dobieham ich. Prehodíme pár slov o tom kam smerujú. S potešením prímam fakt, že chcú na Smrekovicu. Uznanlivo hovorím, že by som tam chcel dnes dôjsť tiež. Informujem ich o výške snehovej pokrývky na Branisku, ale nejak extra ich to nezaskočí. So slovami: „Ešte sa vidíme“, vyrážam lesnou cestou ďalej. Prešľapávam pomerne inak jednoduchý úsek, avšak okolo mňa je okolo 35-centimetrová biela perina, čo postup dosť komplikuje. Snežnice sa mi nasadzovať nechce a v čerstvom, sypkom snehu by aj tak veľmi nepomohli.

Krok po kroku vpred

Po pol kilometri si dávam pauzu a chalani ma predbiehajú. Jeden z nich sa prihovára skromnou otázkou: „Výmena?“. Uznanlivo pritakávam. Postupne ich dobieham až sa dostávame na vypluhovanú lesnú cestu, o ktorú sa s vysokou pravdepodobnosťou postarali miestni poľovníci. Prechádzame okolo krmelca, kde ich znovu predbieham. Začína stúpanie do sedla Prašivá, avšak po odpluhovanej ceste sa ide priam luxusne.

Okolo 11-tej sa dostávame do sedla. Tam si všímam blízky posed, kde sa vyberiem po hlbšom snehu. Chalani neoddychujú, ale vyrážajú vpred hore miestnym žltým značením v smere Zelená skala. Mám však iné plány a chcem si prejsť nepoznaný úsek do Vyšného Slavkova. Predtým si však lepšie oddýchnem v skvelom posede, ktorý by výborne poslúžil na nocľah. Sám pred sebou si priznávam, že sa mi z neho ani nechce ísť do zimy a hlbokého snehu.

Prvýkrát si nasadzujem snežnice a rozľahlými snehovými pláňami pomaly smerujem k dedine. Ide sa mi nie najlepšie, pretože na niektorých miestach sú záveje a niekde zas tvrdý povrch. Postupujem pomaly a k obci sa dostávam až po hodine. Vyšný Slavkov som si v kľudne obzrel na prvej túre Braniskom na jeseň 2021, preto sa tu veľmi nezdržiavam.

Nádej v stúpaní

Na konci obce pri kameňolome ma potešia dve veci. Po prvé, že sa veľmi rýchlo vyčasilo a zo zamračenej, hmlistej oblohy je behom pár minút polojasno. Hmla sa drží ešte na okolitých vrchoch s prognózou rozpadu. Druhé - snáď ešte príjemnejšie zistenie je, že sa z lúk, kam smerujem, vracajú ľudia. Chodník je teda prešliapaný, čo mi výrazne pomôže v stúpaní.

Zostupujúceho staršie páru sa pýtam, kde boli. Odpovedajú, že na Zelenej skale. Presne tadiaľ mám v pláne ísť a to mi len vyhovuje. Napadá ma, kde asi budú chalani z úvodu túry, netušiac, že o dve hodinky zistím, ako skončili.

Po pasienkoch v okolí družstva sa mi nestúpa najhoršie. Postup mi však spríjemňujú sympatické pohľady na okolie spomínanej dediny na pomedzí Braniska a Levočských vrchov. Tesne pred vstupom do lesa mi od oka padá fotogenická, solitérna borovica, ktorá so zasneženým a čiastočne zahmleným lesom vytvára peknú scenériu.

Stretávam dve či tri partie vracajúcich sa turistov. Mladí chalani boli vraj až na vrchole Smrekovice. Uznanlivom pritakávam, že sú dobrí a ďakujem im za pomoc so stopou. Zostupuje tiež mladý pár, ktorého nežnejšia polovička pravidelne padá. Nevšimol som si, čo mala obuté, ale pôsobí to celkom vtipne. Cestou hore vidím v snehu ešte pár otlačkov pádu a tipujem, že to bola isto ona.

Za polhodinku prichádzam do sedla pod Hejdovom. Snehu je tu niečo vyše pol metra. Chvíľu oddychujem a potom sa idem prejsť smerom k altánku, v ktorom som v prípade neúspešného výstupu na vrchol Smrekovice plánoval spať. Prešliapaná stopa však moju situáciu výrazne vylepšila, aj keď po rozbŕľanom, hlbokom snehu na chodníku, z viacerých zostupujúcich sa nejde najlepšie. Stále je to však oveľa ľahšie ako brodiť sa a robiť stopu.

Od altánku sa pohýnam smerom na výhľad ku krížu, ale ako sa blížim a vidím, že dolu panuje hmla a nemá tam význam ísť, pár desiatok metrov pred cieľom sa otáčam. Od spomínaného sedla smerujú dva chodníky. Prvý priamo, skratkou smerom k Smrekovici a druhý po zvážnici k Zelenej skale. Vyberám si druhú, značkovanú možnosť napriek tomu, že prvý variant vyzerá byť v lepšom stave. V smere Zelená skala by som však mal naraziť na stopy chalanov z úvodu túry. Lákajú ma odtiaľ výhľady, pretože na juhozápade vládne krajšie počasie.

Šliapem teda stopou v hlbokom snehu. Náročné je to aj takto, tisíckrát dvíhať nohy vysoko nie je sranda. Najhoršie je, že túto zimu som toho v hlbokom snehu alebo snežniciach nenašliapal veľa. Preto nie sú nohy natoľko zvyknuté ako koncom zimy. Začínam cítiť presilené pravé lýtko, ale aj tieto stavy celkom poznám. Po polhodinke som na malej zasneženej polianke, kde sa zbiehajú stopy z viacerých smerov. Dedukujem, že jedna stopa patrí staršiemu páru, ktorý bol na Zelenej skale. Druhá smerujúca zdola bude určite viackrát spomínaných chalanov. Tá smeruje ďalej po značkovanej trase. Vyberám sa k Zelenej skale vzdialenej asi 30 metrov. V teplom slnku začína zo stromov silno kvapkať. Krásne miesto ma okamžite zaujme. Niekoľkometrové, zasnežené bralo s výhľadom síce s momentálne obmedzeným hmlou podo mnou, pôsobí veľmi sympaticky.

„Sprchovaný“ z roztápajúceho sa snehu na stromoch sa kochám okolím. Okolo mňa je pár, malých, skalných plošín týčiacich sa nad lesom. V diaľke sa občas objaví hrebeň Levočských vrchov a o čosi južnejšie svahy zahmlených Tatier. Dokázal by som tu zostať aj hodiny, ale musel by som nahodiť nepremokavú vrstvu. Pár sekúnd sa pohrávam s myšlienkou ostať tu na noc, ale rýchlo ju zavrhujem napriek tomu, že je to veľmi lákavé miesto. Hovorím si, že sem ešte musím niekedy prísť.

Noc na Smrekovici v zajatí snehu

Po oddychu na Zelenej skale vyrážam opäť do hlbokej stopy po mladíkoch. Energetický nápoj dodáva silu, ale napriek tomu postupujem dosť pomaly. Snehu tu môže byť určite 60 cm. Za polhodinku sa dostávam na rúbanisko, z ktorého sa mi opäť ukazujú o čosi lepšie výhľady. Zdržím sa akurát na pár minút a opäť pomaly kráčam vpred štýlom bociana. V hlbokom, čerstvom snehu by ani snežnice veľmi nepomohli a po stope to ako tak ide.

Dostávam sa na miesta, kde som sa bol prejsť v rámci jesennej túry spred vyše roka. Spomínam si na rozľahlý polom pol kilometra pod vrcholom Smrekovice. V mysli uznanlivo vyzdvihujem výkon chalanov a zrazu na začiatku spomínaného staršieho polomu stopa končí. S pohľadom pod nohy si to všímam až v poslednej chvíli. Na moment sa zarazím: „Čo teraz?“. Z mapy však vidím, že k neznačenému chodníčku, ktorým pravdepodobne išla na vrchol väčšina dnešných turistov, zostáva len 250 metrov. „Chudáci chalani“, keby vedia, že je tam prešliapaná stopa, isto to nevzdajú 500 metrov pred cieľom. Zas na druhej strane, vždy je lepšie radšej sa vrátiť.

Nasadzujem si snežnice a postupujem v nich. Mám celkom dosť, preto idem veľmi pomaly. Obdivujúc stále lepšiace sa výhľady a blížiaci sa západ slnka, idem z nohy na nohu. Za 20 minút vidím správne predpokladanú stopu. Vyzúvam si snežnice a zas raz sa vnáram do hlbokých stôp. „Už to dnes musím dať“, hovorím si. Nadchýna ma rozprávkovo zasnežený les nasvietený oranžovým svetlom zapadajúceho slnka. Na tunajšie zimné scenérie určite tak ľahko nezabudnem. Viem, že celodenná námaha začína prinášať „správne ovocie“ v podobe krás zimných hôr. Často sa otáčam, obdivujem vzdialené ostrie Tatier na farebnom pozadí západu slnka. V Hornádskej kotline Spiša si všímam ružovkasto sfarbené rozpadávajúce sa hmly. Extáza krásna mi dodáva silu to dnes dobojovať.

Prichádzam na známe miestečko, odkiaľ je výhľad na sever. Tu skladám batoh a fotím mrazivú scenériu s Tatrami. Čoskoro som pri mne známej útulni Vresovianka, ktorá je tentokrát v zajatí snehu. S radosťou, že končí snežná odysea a nemusím ďalej, nadobro skladám batoh a kochám sa poslednými farbami večera. Na Spiši zostali úzke pásiky hmiel, čo mám veľmi rád. Keď na krajinu okolo „hradby“ Braniska začína padať tma, vyťahujem večeru. Prezliekam sa do „pyžama“ a pripravujem si nocľah v jednej z dvoch mini miestností po stranách Vresovianky. Moja nižšia postava je teraz výhodou, pretože sa dnu nemusím krčiť. Je akoby stavaná priam na mňa. Rozkladám si spacák a oddychujem. Okolo 19-tej sa idem pozrieť na hviezdnu oblohu a žiariace dediny a mestá podo mnou. Nabažený krásou sa ponáram do ríše snov.

Do polnoci spím ako drevo. Počúvam, že sa pomaly začína dvíhať mohutnejší vietor ako to často na vrcholoch býva. Do rána sa ešte párkrát prebudím a od 5-tej sa zabávam s telefónom, keďže je tu signál. Okolo 7.00 hodiny sa vyťahujem zo spacáka a raňajkujem. Postupne sa balím a dávam skromnú útulňu do poriadku. Vonku sa rozvidnieva, ale podmienky sú o dosť horšie. Z východu sa naťahujú hmly. Na západe je to o čosi lepšie, ale údolie nie je vôbec vidieť. Občas sa na juhu objavujú vrcholy Braniska. Cez hmlu začína prenikať „oranžová guľa“ presvetľujúca pary hmiel do oranžova. Teším sa zo zaujímavých záberov, aj keď výhľady by boli lepšie. Každopádne som spokojný s tajomným ránom na ďalšom z mojich obľúbených miest v slovenských horách.

Náročne aj nadol

Okolo 8.00 hodiny sa lúčim s krásnym miestom. Pravdepodobne sem tak skoro neprídem, pretože chcem spoznať aj iné lákavé miesta pohoria Branisko a ďalšiu noc v pohorí strávim s vysokou pravdepodobnosťou niekde inde.

Ponáram sa opäť do hlbokých stôp a pomaly postupujem dole. Všímam si, že po včerajšom kvapkaní zo stromov je sneh namrznutý. Tipujem že, môže byť okolo –3 °C. Vietor však ustal a zima nie je. Na severozápadnej vyhliadke vládne totálna hmla, preto idem ďalej. Prechádzam bohato zasneženým lesom, ktorý občas vytvára takmer tunely. Ide sa mi dobre aj úsekom, ktorým som mal včera obuté snežnice. Keďže sneh trošku spevnel, nezabáram sa ani v stopách snežníc.

Ako sa blížim k Zelenej skale, opäť začínam slušne cítiť preťažené lýtko. Nejako však zostúpiť musím. Mám však čas a preto často oddychujem. Vyzerá, že v dnešnej hmle nemá dôvod ísť na Zelenú skalu, preto pri odbočke k nej postupujem ďalej. Nastupujem opäť do stôp, po ktorých včera ťažko stúpali mladíci z úvodu. Miestnym značením sa blížim k sedlu Prašivá. Všímam si, že výška snehu klesá. Narážam na bystrinku blízkej Jánošíkovej studničky tečúcu roztopeným korýtkom v snehu. Využívam vodné uľahčenie a čoskoro som na lúkach sedla Prašivá. Už len kúsok prešliapať hlbokou stopou a som na odpluhovanej ceste zo včera.

Cestou sa mi kráča v pohode. Blížim sa za k miestu s nelákavým názvom Skládka nad Kyselkou za dedinou Poľanovce. Po oddychu „na Skládke“ sa dostávam do dediny a pomaly ňou prechádzam. Využijem prítomnosť košov separovaného odpadu na zbavenie sa odpadkov a pokračujem ďalej. Mám v pláne vystúpiť novou zelenou značkou z dediny k Diablovej výverovej diere. Nad domami sa opäť dostávam do snehu. Nie je síce najhlbší, ale aj 30 centimetrov do kopca stačí. S námahou stúpam popri ohrade s jalovicami podupávajúcimi v snehu. Najskôr ich vystraším, keď vykuknem spoza múra vedúcemu k ohrade. Sledujú, čo to za „hlupáka“ stúpa hore zasneženým svahom. Po namáhavej polhodinke som na lesnej ceste mne známej zo včera. Prejdem sa opäť okolo vodopádu a Diablovej výverovej diery a na pravé poludnie prichádzam k autu.

Záver

Neisto vyzerajúca túra do snehom zapadnutého Braniska sa nakoniec podarila. Pôvodný plán bol síce na druhý deň zájsť na „Sľubickú časť“, ale pre množstvo snehu by som to dokázal len veľmi ťažko. Rád si ju však prejdem zas inokedy, v inom ročnom období. Napríklad v sviežom máji alebo júni a už teraz sa na to teším.

Som však nadmieru spokojný s krásnymi zimnými scenériami, ktoré som zažil jednak pri vodopáde Diablovej diery, nad dedinou Vyšný Slavkov a Zelenej skale. Bonbónikom bol vysnívaný zimný večer na Smrekovici v zajatí snehu. Splnil som si túžbu zažiť Stredoslovákom vzdialené pohorie v krásnych zimných podmienkach. Na tieto chvíle budem dlho spomínať a tešiť sa, keď sa znova vyberiem na stále obľúbenejšie Branisko.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek