Trasa

Malacky – Kostolište – Bahience – Slanište – Piesočné pole – Jakubov – Štrkovisko 1 – Pri Dlhej mláke – Jakubovské rybníky – Vinohrádok – Malacky

Predpoveď znela: zamračené, veterno, drobné sneženie, mráz a naplnila sa do bodky. Po vystúpení z vlaku v Malackách som stál pred dilemou, či ísť peši, alebo sa odviezť autobusom do Kostolišťa. Zvolil som si „čistý alpský štýl„ a vykročil peši. Voľakedy som do Malaciek narukoval, ale v meste som vlastne v živote, teda okrem futbalového štadióna, nebol. Vykročil som od stanice doprava a na križovatke doľava po hlavnom ťahu.

Potešil som sa informačnej tabuli o Malackom náučnom chodníku pri kostole Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Nepotešili ma upratovačky v kostole, ktoré ma nepustili dnu, lebo vraj nemajú kľúč od dverí, a nedostal som sa ani oproti k Slovenskému Betlehemu, kde tiež boli zatvorené dvere. Tak som si pozrel len pomník padlým v 1. svetovej vojne a pokračoval ďalej.

Došiel som ku kostolu Najsvätejšej Trojice, najstaršej sakrálnej stavbe a bývalému centru Malaciek. Od roku 1672 má pristavenú renesančnú vežu, protipožiarnu pozorovateľňu. Ísť hore sa nedalo, a tak som odkráčal smerom k bývalému Froncovmu mlynu, kde revitalizovali riečku Malina, ktorá dala mestu meno. Pred rokmi ju v meste pri budovaní diaľničného privádzača dali do potrubia. Nič zaujímavé cestou nebolo, tak som po chodníku došiel do Kostolišťa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Smer rozhľadňa Vŕšok

Vítala ma tabuľa, okrem iného s oznamom, že v obci je Pamätná izba Martina Benku. Popri futbalovom ihrisku som došiel ku kostolu sv. Martina z Tours. Ide sa k nemu po impozantných schodoch na malý vŕšok. Dolu je pamätník osloboditeľom a padlým v 2. svetovej vojne. Po čerstvo odhrabanom chodníku som došiel na detské ihrisko, neďaleko sa týčila v záhrade rodinného domu bývalá pozorovateľňa Pohraničnej stráže.

K niečomu podobnému, len oveľa vyššiemu smerovali moje kroky. Kúsok som musel ísť po hlavnej ceste na Gajary a uvidel som ju trčať na pravej strane nad stromami. Do lesa viedla cesta zatarasená rampou. Od prečítania si o rozhľadni na internete mi bolo jasné, že do výšky asi 30 m sa po rebríku nevyberiem, tak som len spravil zopár fotografií a po lesnej ceste popod elektrické vedenie som sa vybral smerom na Prosniská. Oba posedy, čo som videl, boli zamknuté, a tak sú pre turistov nezaujímavé. Z lesa som zabočil doprava a po okraji poľa som smeroval k prvým jazerám na trase.

Pokus o zimné fotosafari

Zo zamrznutého poľa som vyplašil obrovský kŕdeľ mne neznámych vtákov, ktorý ako sarančatá vzlietol a vzápätí sa zase usadil. Napokon moje fotografovanie nevydržali a odleteli do lesa. Z lesnej cesty som odbočil vľavo na starú betónku a došiel som k prvému jazeru. Predtým som sa ešte zastavil pri zasnežených úľoch. Včielky, dúfam, zimujú v pohode. Jazero leží v hlbokej jame a nebol na ňom ani jeden zimujúci vták. Nuž som sa vrátil na cestu a popri doslova vale odpadu, som ignorujúc druhé jazero, ktoré aj tak asi neexistovalo, došiel na Slanište. Je tu výroba kovových brán a asi niečo ako plynová stanica.

Zabočil som doľava a po asfaltke kráčal smerom na Jakubov. V diaľke som videl odpočívajúcu vysokú zver, zajkovia behali hore-dolu. Priblížil som sa k nášmu "nano Kuvajtu". Tri ťažné zariadenia tu ťažili ropu. O kúsok ďalej som odbočil doprava do lesa a došiel k veľkému jazeru - Štrkovisko Jakubov II. Bol čas obeda, a tak som zhrnul sneh z lavičky, nafúkol "podritník" a vybalil obed. Ani na tomto jazere som nevidel vtáčika-živáčika. Tak som sa nezdržiaval, navyše sa mi odlomilo na umelohmotnej krabičke zmrznuté viečko a nechcel som sa zlomiť aj ja.

Došiel som k stromu s obrázkom Panny Márie a kopou umelých kvetov. V diaľke som uvidel prvé domy Jakubova. Musel som sa zasmiať, keď som za plotom jedného domu videl smerovník s údajmi o vzdialenosti do x miest sveta či Malaciek. Minimálne smery boli zavádzajúce. V Jakubove majú kostol sv. Filipa a Jakuba a okolo sú pekné sochy. Od kostola som sa vybral k riečke Malina a tu som stretol jediného turistu za celý deň.

Po brehu riečky som došiel k hlavnej ceste do Záhorskej Vsi. Za ňou je Štrkovisko Jakubov 1. Okolo celého jazera je škála chát. Od socialistického karavanu po ultramodernú, dvojposchodovú vilu. V lete tu môže byť kopec ľudí, rybárov, kúpajúcich sa. Teraz tu bolo mŕtvo, sivo. Uprostred jazera je ostrovček a na ňom pevnosť z 2. svetovej vojny. Pri ostrovčeku som uvidel prvé vodné vtáky, ale neboli to očakávané kŕdle divých husí. Len kačice, kormorány, labute. Nuž som obišiel jazero, porovnával chaty.

Na druhom konci jazera som sa vybral po ceste do Lábu. Neďaleko totiž stojí "ropík". V stave typickom - vykradnutý a plný špiny. Popri Maline po Zohor ich má byť celý rad, ale asi všetky sú v rovnakom stave. Tak som sa vybral popri jazere smerom na Jakubov a odbočil doprava do lesa po prvej možnej ceste. Les je prešpikovaný lesnými cestičkami, no ja som kráčal rovno. Potešili ma zasnežené mladé ihličnany. Tak predsa prišla aspoň na krátku dobu pani Zima v plnej kráse!

Pri Dlhej mláke som vyšiel z lesa a zabočil som doľava k Maline. Vykročil som po ľavej strane proti jej toku, čo som neskôr oľutoval, lebo bola medzi mnou a Jakubovskými rybníkmi. Zato som sa fotograficky vybláznil so zoomom na volavke bielej a snáď sa mi záber z diaľky vydaril. Samozrejme, že ma bližšie k sebe nepustila. Došiel som k poľovníckej chate s krytou terasou i niečím ako rozhľadňa, kde by sa dalo prespať. Poľovníci tu v troch kotloch usilovne niečo varili. Boli však takí popití, že sa s nimi nedalo kľudne rozprávať. Jediné čo ich zaujímalo, či nie som ochranár.

Našťastie tu bola lávka cez Malinu, a tak som sa dostal k rybníku. Ale aj tu boli len kačice. Fascinoval ma Tančibocký potok, ktorý tiekol pomedzi dva rybníky a za nimi vtekal do Maliny. Na ich začiatku bol na ich úrovni a pomedzi ne tiekol v koryte nižšom o tri metre. Po jeho okraji som prešiel na druhú stranu a popri druhom rybníku som kráčal k rekreačnému zariadeniu Banárka. Sem prichádza asfaltka od hlavnej cesty medzi Malackami a Plaveckým Štvrtkom.

Bol som sklamaný, že som divé husi nevidel ani na jednom jazere, tak som po nej popri Balážovom potoku vykročil ukončiť túru. Zbadal som bobriu hrádzu a zrazu som začul gagot husí. Hore neleteli, tak som začal pátrať odkiaľ zvuk ide. Pomedzi stromy som ich zbadal na poli za potokom. Pásli sa! Trošku ďaleko aj na zoom a vodu nebolo ako prekročiť. Čo už. 30 km ide človek za záberom a napokon nič z toho!

Došiel som k hlavnému ťahu, vykročil doľava a došiel k priemyselnej zóne Vinohrádok. Hoci veľa áut nechodilo, potešil som sa poľnej ceste popri Maline a pokračoval doprava časťou Lósiky. Došiel som na Jánošíkovu ulicu a hoci sa dalo ísť ďalej popri Maline, odbočil som doľava a dokráčal na železničnú stanicu. Do odchodu vlaku som mal 45 minút. Bezdomovci mi uvoľnili jedno sedadlo v čakárni, a tak som mohol rekapitulovať dnešnú túru v teple a posediačky. Fotografický cieľ možno nesplnila, možno si niekto povie, že je hlúposť chodiť roviny pešo a nie na bicykli, ale ja som bol spokojný. Opäť som videl niečo, kde som ešte nebol.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek