Vždy som ich obdivoval a choval k nim úctu. Keď som sa dozvedel o metóde, ktorou sa dá neinvazívne približne zistiť vek stromu, tak som s radosťou meral kmene a odhadoval koľko asi môžu mať dané jedince rokov. Najstaršie sa pohybovali v škále úctyhodných 200 – 300 rokov. Les sa tu dlhé roky zachoval kvôli jeho nedostupnosti. Úzky skalnatý hrebienok bol pre ľudí príliš zložitým terénom na to, aby tu ťažili drevo. Les tak nechali žiť svojím životom. Aj napriek ťažkému terénu mala divá zver lokalitu rada. Ani raz sa mi v živote nestalo, že by som tu nestretol jeleňa alebo diviaka. Na jednom z bukov mal dokonca veľké hniezdo dajaký dravec, ktorého sa mi však nikdy nepodarilo identifikovať. Zrejme to bol myšiak hôrny.

V lete sa v tôni lesa dalo príjemne schladiť. Možno aj preto tu zver rada prebývala. Navyše sem nikto okrem mňa nechodil, takže tu bol vždy kľud. Dlho som sa zmýšľal, či územie nie je pralesný zvyšok a prečo si ho zatiaľ nikto nevšimol. Zrejme nemal kto. Keďže som sem chodil od chlapca a doslova vyrastal v tomto lese, tak som videl ako sa postupne krajina v okolí mení. Asi pred 15 rokmi nechali štátne lesy naorať novú lesnú cestu popod kopec. Už vtedy som z toho nemal dobrý pocit a vedel som, že les je v potenciálnom ohrození. Síce sa v okolí spustila ťažba, ale starému lesu sa motorové píly stále vyhýbali. Svah bol stále príliš príkry a navyše, v spádnici pod lesom bol dôležitý zdroj vody pre blízku dedinu. Ako som však neskôr zistil, poslednú ochrannú ruku nad lesom držal starý lesník, ktorý v oblasti pôsobil celý život. Neviem, ako sa mu to darilo. No bol to aj ochranný les, takže zrejme aj skrz to.

Lesníka som mnohokrát stretol pri potulkách lesom a musím povedať, že to bol celkom správny chlapík. Nikdy nikoho z lesa nevyháňal, miestnym sa snažil pomôcť ako vedel a vždy sa priateľsky prihovoril, keď niekoho stretol. Svoju profesiu skôr bral ako poslanie a preto to v jeho rajóne aj tak vyzeralo. Odrážky na lesných cestách boli vždy vyčistené, les po ťažbe uprataný a patričná úcta k niektorým častiam lesa tiež nechýbala. Toto je jedna z vecí, čo mi pri dnešných mladých lesníkoch, ktorí stále točia len niečo o kubíkoch, chýba. Nuž, ale časy sa menia.

Starý lesník odišiel do dôchodku a nahradil ho mladší, ktorý si od prvej chvíle robil zálusk na staré stromy v „mojom lese“. Jeden čas sa tam chystala ťažba, no našťastie sa nový lesník stihol skôr upiť ako les vyťažiť. Les tak opäť na pár rokov upadol do zabudnutia.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V neslávnych rokoch 2012 - 2016 prešli miestne lesy za podivuhodných okolností do rúk rímskokatolíckej cirkvi. Nikoho to však veľmi netrápilo, až kým sa nerozbehol doslova lesný armagedon. Lesy SR síce tiež neboli žiadna sláva, no to, čo tu začalo po zmene majiteľa, šokovalo aj ľudí, čo sa o les veľmi nezaujímali. Celé stráne kopcov začali padať za obeť motorovým pílam. Ešte viac však prekvapil nepriateľský postoj nových majiteľov voči miestnym obyvateľom. Vybaviť si palivové drevo na zimu bolo prakticky nemožné. Po ťažbe sa nechávali rúbane v zúboženom stave. Starý les však stále ostal mimo pozornosť všetkých až do roku 2022.

Bol som dlhšie mimo Slovenska a keď som sa vrátil, jedno z prvých miest, kam som chcel ísť, bolo práve toto. A tak som sa sem jedného dňa vybral. V doline som videl kamión s poľskými značkami ako na korbu nakladá veľké kmene javorového dreva. Vedel som, že javory rástli len v starom lese, a tak som mal už tu zlý pocit. Stále som však mal falošnú nádej, že to tak nie je. Aj keď som dobre vedel, že inak to byť nemôže.

Vyšplhal som sa teda až hore na hrebeň a ostal ako obarený. Celý skalnatý hrebeň bol zdevastovaný. Okrem dvoch starých bukov tu ostala už len rúbaň. Staré buky a javory sú nenávratne preč. Ešte aj starú čerešňu odpílili a dodnes nechali hniť na zemi.

Mladšiu časť lesa výrazne poškodili ťahaním dreva a mladinu úplne zničili. Poškodený ostal aj celý skalnatý hrebienok. Zo strmého svahu sa stal veľký skalnatý tobogan smerujúci presne k dedine v údolí. Studnička na úpätí kopca tiež zmizla pod nánosmi kameňa a konárov po ťažbe. Ťažko som novú skutočnosť predýchaval. Smutne som mohol len spočítať letokruhy na najväčšom z bukov, ktorý tu stál. Narátal som ich 309. Je smutné, že strom, ktorý zažil Máriu Teréziu, Napoleonské vojny, prvú aj druhú svetovú vojnu, Slovenský štát a komunistickú diktatúru, neprežil drancovanie lesov dnešných dní.

V duchu si nadávam a zamýšľam sa, ako môžu žiť v našej banánovej republike takí hlúpi ľudia. Lebo ono to nie je o jednotlivcoch, ale o celej spoločnosti. Horšie je len to, že sa už takéhoto lesa nedožijem a ani vaše deti a vnúčatá. Možno ani ľudstvo ako také. A tak ma zas a znovu cestou domov prepadáva otázka, prečo ostávať v rozkradnutej krajine, kde sa národ nechá opiť rožkom. Asi len kvôli kopcom. Predsa len, takú rôznorodosť ako u nás som v inej krajine nevidel.

Áno, sú aj krajšie horské krajiny. No na takom malom území sa prechádzať vo veľhorách a o pár kilometrov na krasových planinách, a o kúsok ďalej v hlbokých lesoch mohutného stratovulkánu. A keď ma kopce prestanú baviť, tak sa môžem ísť túlať medzi ešte stále relatívne divoké ramená Dunaja.

Veľká časť pospolitého slovenského ľudu si neuvedomuje, v akej výnimočnej krajine žije, a preto na ňu kašle. A tak sa často pýtam, prečo dala príroda takú peknú časť Zeme, akou sú Západné Karpaty takým hlupákom? A toto je bohužiaľ len jeden zo stoviek príbehov, ktoré sa odohrávajú v našich lesoch.