Trasa

Kopernica – Bernardov – Kopernica – Pri kríži – Lúčky

Mal byť krásny slnečný deň. Taký by bolo škoda stráviť len fotením jedného kostolíka. Hľadám v mape lúčnatý výhľadový kopec a zaujal ma vrch Bernardov. Manžel naplánoval trasu, ja som zistila spoje, dala na známosť kamarátom a nachystala "lepeňáky". Ráno sme sa na stanici zišli štyria – ženská vetva upratuje a pečie vianočné koláče a mužskej sa trasa zdala málo atraktívna. Po dlhšom čase to bude komornejšia akcia.

Ranný vláčik nás vezie „slovenským Semmeringom“ popod obľúbenú Jastrabskú skalu do Kremnice. Zo stanice prejdeme pešo, ako už x-krát, starým dláždeným chodníkom do centra. Staré banícke mestečko má neopakovateľnú atmosféru, no dnes sa mu nevenujeme a ideme rovno na autobusovú stanicu. Tu si počkáme na autobus, ktorý nás vyhliadkovou jazdou privezie do Kopernice. Cestou prechádzame cez Lúčky a uprene hľadím z okna a hľadám miesto, odkiaľ bude najkrajší pohľad na kostolík a ako sa k nemu dostať.

Kopernica

Pred rokmi sme boli na Hornej Klape a pohľad na Kopernicu sa mi veľmi páčil. Vyzerala ako farebný potôčik, tečúci dolinou. Vtedy som si povedala, že raz sa na ňu pôjdem pozrieť zblízka. Tak teda prišiel správny čas.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Kopernica sa prvýkrát spomína v 14. storočí ako nemecká obec. Už predtým tu však bola osada, ktorá po mongolskom (tatárskom) vpáde spustla. Príchod nemeckého obyvateľstva súvisel s rozvojom baníctva v Kremnici. Obyvateľstvo sa živilo tiež poľnohospodárstvom, čo však bolo v hornatom a chladnom kraji Hauerlandu dosť náročné. Po II. sv. vojne bolo nemecké obyvateľstvo vysídlené a kontinuita života v obci sa pretrhla.

Naše oči hneď pritiahol pohľad na pekný kostol, týčiaci sa na miernom návrší. Katolícky kostol svätého Martina biskupa je najstaršou historickou stavbou v obci. Pochádza zo 14. storočia a je postavený v gotickom slohu. Na malú obec je kostol až prekvapujúco veľký. Na kostole nás zaujala mramorová doska s menami obyvateľov Kopernice, ktorí padli v I. sv. vojne. Je tu prevaha nemeckých mien. Na malú obec aj obetí bolo dosť. Vedľa kostola stojí kláštor klarisiek, vybudovaný v 90-tych rokoch minulého storočia.

Prechádzame okolo obecného úradu a tam si všímame pamätnú tabuľu venovanú Jozefovi Pribilincovi, olympijskému víťazovi v chôdzi z roku 1988, ktorý v Kopernici chodil do školy. Kráčame ďalej dedinou a hľadáme staré zachovalé domčeky. No všade len nová výstavba. Uvideli sme aspoň dva prerobené nemecké domy. Hlavne dom s gánkom je veľmi pekne upravený. Možno sú ešte nejaké v dolnej časti obce, tam sme však nezašli.

Na križovatke odbočíme do ulice vľavo. Stojí tu smerovka na salaš s predajom sezónnych výrobkov. Po niekoľkých metroch kráčame prekvapení uprostred hospodárskeho dvora. Z jednej i z druhej strany maštale, hydina, štekot psov a plno poľnohospodárskych strojov. Z domčeka vyšiel (asi) majiteľ a pýta sa nás, kde ideme. Už som mala obavu, že nás začne poúčať, že máme chodiť po značkách alebo že je to súkromné, ale nie. Radil nám kade ísť, že medveďov sa nemusíme báť (ani sa nebojíme), že jemu robia šarapatu skôr vlci. Pekne sme si pokecali.

Bernardov

Cestičkou cez pasienky a malé hájiky sme vyšli na priesek pod vedením vysokého napätia. Ranný opar ešte halil okolité vrchy, ale bol to pekný pohľad na krajinu kremnických a štiavnických vŕškov. Na náprotivnom svahu pasienková Homoľa, sympaticky pretkaná lesíkmi a hájikmi, nás fascinovala svojou „jarnou“ decembrovou zeleňou. Stará cesta nás voviedla do lesa. Netrvalo dlho a pred nami sa zjavil prvý kamenný múrik pod cestou. Čudovali sme sa, že napriek tomu, že cesta sa už dávno nepoužíva, oporný múrik je stále v dobrom stave. Lenže o chvíľu sme stáli pri ďalšom kamennom múre a za ním ďalší a ďalší. To nám bolo jasné, že to nie sú len cestné oporné múry, ale múriky, ktoré oddeľovali jednotlivé políčka. Niektoré boli nízke, ale niektoré mali ďaleko cez meter. Našli sme tiež zvyšky kamennej stavby a dvojitý múr, ktorým dokonca viedol chodníček.

Fascinovane sme hľadeli na desiatky múrov a predstavovali si stáročnú drinu obyvateľov kraja, kým vyzbierali kamene, aby zúrodnili kus zeme, ktorá ich potom mohla živiť.

Došli sme na malú lúčku s pekným výhľadom na náš obľúbený Biely kameň vo Vtáčniku. Tu sme si dali pauzu s kávičkou a trochu sa povyhrievali na prekvapujúco teplom decembrovom slniečku. Pokračovali sme miernym stúpaním po chrbte teraz už pre nás veľmi zaujímavého kopca. K vrcholu sa rozširovali lúčne oblasti i výhľady z nich a kamenné múry boli skôr na rozhraní lúky a lesa. Lúky boli očistené od náletových drevín a drevná masa ležala na okrajoch cesty vo veľkých kopách. Drevo tu však (zdá sa), leží dlhšie – asi sa štiepkovanie už tak nevypláca. Neviem, ako to tu vyzeralo pred odstránením náletových drevín, ale teraz sa na lúkach krásne vynímali početné solitéry. Boli tu listnáče, smreky, ale najkrajšie oku lahodili staré jedle.

Prišli sme na vrchol Bernardova a zostali sme očarení. Naskytli sa nám netypické, ale o to zaujímavejšie výhľady. Pred nami sa tiahol hrebeň Flochovského chrbta Kremnických vrchov. V diaľke trónila majestátna Tlstá, ktorá je fakt tlstá, lebo zakryla zvyšok Veľkej Fatry. No a ešte ďalej za ňou krásne zasnežený hrebeň Malej Fatry s dominantným Veľkým Kriváňom. Prešli sme systémom lúk na ich severný okraj a lesnou cestou, ktorá išla spodným okrajom lúk, sme sa vracali naspäť ku Kopernici.

Aj cestou späť nás sprevádzali pásy múrov. Išli sme opäť cez hospodárstvo, ale teraz si nás nikto nevšímal, chlapi čo tam boli, mali dosť práce s jednou jalovicou. Prešli sme mostíkom cez riečku Kopernicu a poľnou cestou kráčali smerom na Lúčky. Hoci sme stúpali do svahu, nechtiac sme zrýchlili krok. Za veľmi chatrným ohradníkom sa pásli dva statné býčky. Ja v červenej vetrovke – no, nebolo mi všetko jedno. Býčky na nás chladnokrvne pozerali, ale nevyvinuli žiadnu aktivitu. Aj tak som sa ukľudnila, až keď boli z dohľadu. Z vŕšku sa nám naskytol pekný obraz. V spätnom pohľade na Bernardov sme uvideli ovečky vracajúce sa z paše. Úsmevné bolo, že nešli ako stádo, ale ako karavána – v dlžiznom rade pekne jedna za druhou.

Lúčky

Poľná cesta nás priviedla k štátnej ceste, ktorou sme sa ráno viezli do Kopernice. Tu na križovatke, v húštine pod starým stromom stojí ošarpaný kamenný kríž. Už asi nikto nevie, kto a prečo ho tam postavil. Kedysi malé sakrálne objekty mali pre ľudí veľký význam. Dnes po poľných cestách málokto chodí pešo a nemá sa kto pri nich pristaviť.

Chvíľu ideme štátnou cestou, našťastie tu nie je skoro žiadna premávka. Spoza zákruty sa pred nami vynorí dedinka Lúčky, ukrytá v úzkej dolinke. Opúšťame cestu a schádzame lúkami ku kostolíku. Vlastne ku kostolom. Sú tu totiž dva neďaleko od seba. Maličký s červenou strechou, s vežou otočenou na východ a veľký (sv. Mikuláša), so sivou strechou, s vežou otočenou na západ.

Prekračujeme rozpadnutý kamenný múrik a ocitneme sa na starom cintoríne, ktorý je roky neudržiavaný. Ošarpané, rozbité náhrobníky nám nepovedia, kto tu leží. Ani nápis v nemčine na veži kostolíka sa nedá prečítať. Kostolík je uzamknutý a jeho interiér je vybrakovaný. Smutné miesto. Nevdojak chodí po rozume „Všetko len dočasu!“ Lúčky boli do konca II. sv. vojny osídlené predovšetkým nemecky hovoriacimi obyvateľmi a tí boli po vojne vysídlení.

Prejdeme ku kostolu svätého Mikuláša, ktorý je architektonickou pamiatkou. Má zachované mnohé cenné gotické prvky. Najcennejšia pamiatka - gotický oltár, bol však predaný v roku 1912 do Budapešti. Vedľa neho, pod vysokou lipou stojí menšia a očividne novšia malá kaplnka. Pokiaľ malý evanjelický kostolík chátra, hoci je omnoho mladší (zač. 19. storočia), rímskokatolícky kostol svätého Mikuláša, omnoho starší (z 15. storočia), je v dobrom stave a slúži svojmu účelu.

Do odchodu autobusu máme ešte pol hodiny, a tak rýchlo kráčame na okraj dedinky, aby sme si urobili zopár záberov kostolíka. Vybehneme na briežok a snažím sa spraviť čo najlepší záber. Je to však ťažké. Pod cestou je rad domov a tie mi stále lezú do záberu. Chcelo by to, aby bol briežok vyšší alebo ja vyššia aspoň o 20 cm. Nie som síce spokojná s výsledkom, ale spomienku na kostolík v Lúčkach budem mať.

Záver

Aj malé a na prvý pohľad nezaujímavé kopce môžu skrývať tajomstvá. V kamenných múroch sú zapísané osudy mnohých generácii obyvateľov kraja Hauerlandu. Nedokážeme z nich síce „prečítať“ jednotlivé mená a osudy, ale môžeme sa aspoň na chvíľu pristaviť a uvedomiť si, že bez minulosti by nebola naša prítomnosť.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek