Názor: Naozaj potrebujeme lanovku na Zobor?

Fotky (1)

Popis fotky

Inverzná Pyramída zo Zobora Zatvoriť

Názor Naozaj potrebujeme lanovku na Zobor?

7. 2. 2023

V atraktívnych prírodných územiach, navyše ležiacich v blízkosti väčších miest, dlhodobo dochádza ku konfliktom záujmov. Nie je tomu inak ani v oblasti Zobora. Ten tvorí prirodzené rekreačné zázemie nielen pre mesto Nitra, ale aj pre ľudí zo širšieho okolia. Niekto sa sem príde poprechádzať, niekto zabehať, iný pobicyklovať, podaktorí si len tak ľahnú na lúku, alebo si z lesa odnesú zopár suchohríbov či bedlí. No a nájdu sa aj takí, ktorí sa na prírodu pozerajú úplne inou optikou.

Zoborské vrchy – krehký skvost pohoria Tribeč

Zoborskými vrchmi sa nazýva najjužnejší výbežok pohoria Tribeč, ktorý je v zmysle geomorfologického členenia totožný s časťou Zobor. Aj napriek svojej malej rozlohe ukrývajú tieto vrchy množstvo krás, či už hneď viditeľných, alebo trošku skrytých, ku ktorým si treba hľadať cestičku. Pestrá geológia, členitý reliéf a biologická rozmanitosť tu na malom území vytvárajú úžasnú prírodnú mozaiku, ktorá široko-ďaleko nemá obdobu. Keď sa na územie Zoborských vrchov pozrieme zhora, môžu nám pripomínať zelený polostrov. Polostrov, ktorý je so svojou „pevninou“, teda zvyškom pohoria Tribeč, prepojený uzučkým pásom lesa medzi Žiranmi a Podhoranmi. O nesmiernych prírodných hodnotách tohto územia azda najviac svedčí to, že bolo zaradené do jednej z najvýznamnejších sietí venovaných ochrane prírodného dedičstva – siete NATURA 2000.

Vzhľadom ku všetkému, čo sa okolo nás odohráva, pokladám za malý zázrak to, ako príroda na tomto maličkom kúsku Zeme stále funguje. Už počas skorej jari sa lesy zabelejú snežienkami, vzápätí rozvoňajú chochlačkami a svoju krásu naplno odhalia kosatce, scily, pľúcniky, poniklece, či hlaváčiky. Asi ako množstvo ďalších ľudí, aj ja s údivom každú jar sledujem, ako sa zoborský les oddola hore postupne zelená a do pár dní sa zmení na hustý zelený koberec. Snáď všetky odtiene zelene vytvoria kulisu pre usilovnú prácu mravcov, bzučanie roháčov, včiel, škriekanie sojok, plaché a predsa zvedavé pohľady srniek.

Ako rok plynie, les na seba berie stále nové podoby krásy. Uprostred leta ponúkne príjemné schladenie, v jeseni očarí svojou farebnosťou a v zime sa ponorí do zvláštneho, tichého a mrazivého tajomna. To všetko (a ešte omnoho viac) skrýva tento maličký fliačik lesa. Zoborský les lieči svojou tichou krásou každého, kto si doň príde potešiť dušu z tej ťažko skúšanej krajiny vôkol.

Pozrime sa na tento zelený polostrov opäť zhora. Úplne stačí napríklad pohľad z vrchu Zobora, Pyramídy, či trošku vzdialenejšej Žibrice. Odtiaľto si môžeme asi najhlbšie uvedomiť, ako veľmi je táto krása krehká. Veď skutočne len pár metrov delí les od okolitej krajiny poznačenej tvrdými, bezohľadnými zásahmi. Priestor medzi mestskými časťami Zobor a Štitáre sa už pomaly stáva súvislým zastavaným územím, ktoré je doslova nalepené na južné hranice chránenej krajinnej oblasti. Chodníky a cestičky nás už nevyvedú z lesa do sadov a vinohradov, ale medzi sterilné vily obohnané trojmetrovými múrmi. Polia a lúky medzi riekou Nitrou a úpätím Zoborských vrchov sú už takmer kompletne zadusené stále sa rozširujúcim priemyselným parkom. Betón a asfalt takmer úplne zovreli aj prírodnú rezerváciu na Lupke. Krajina je jednoducho čím ďalej tým viac konzumovaná.

Ohrozené však nezostalo len okolie Zoborských vrchov. Do severovýchodného svahu unikátnej Žibrice sa už desiatky rokov zahryzáva vápencový lom, ktorého dobývací priestor ukrajuje aj zo vzácnej prírodnej rezervácie. Pribudlo aj holorubov a rozbitých lesných ciest. K tomu všetkému sa, navyše, začali pridružovať aj zámery z kategórie invazívneho cestovného ruchu. V bezprostrednej blízkosti Územia európskeho významu – Zoborskej lesostepi, perly Zoborských vrchov, sa v ostatných rokoch už dvakrát s plnou vážnosťou spomína vybudovanie lanovky. V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim o krátke zhrnutie toho, čo sa v tomto smere zatiaľ udialo a dovolím si pridať aj pár vlastných myšlienok.

Lanovka: pokus č. 1 (1970 – 1993)

Z detských liet si matne pamätám, ako na Zobor, teda presnejšie na jeho predvrchol zvaný Pyramída, sporadicky premávala sedačková lanovka. Tá bola sprevádzkovaná začiatkom 70. rokov 20. storočia a pred vstupom do lesa jej trasa viedla ponad vinohrady. Vtedajšia garnitúra sa však veľmi nepýtala, či sa stavať môže alebo nemôže a táto skutočnosť lanovku dobehla už krátko po roku 1989. Na území niekdajších vinohradov si ich majitelia začali stavať domy a zakrátko tak okolo lanovky, či dokonca priamo pod ňou, vzniklo súvislé zastavané územie. Tieto okolnosti a zároveň celkovo klesajúci záujem viedli k ukončeniu prevádzky lanovky. Posledný cestujúci z nej vystúpili v roku 1993, teda už pred tridsiatimi rokmi.

Hrdzavejúca konštrukcia vrátane lana a hompáľajúcich sa sedačiek strašila spomedzi domov a v lesnom prieseku ešte dlhých 16 rokov až do roku 2009, kedy bola definitívne odstránená. Určité úvahy o obnovení lanovky v pôvodnom trasovaní sa síce z času na čas vyskytli, ale každému realistovi boli, mierne povedané, na posmech – lanovka vedúca ponad súkromné domy bola jednoducho pasé. Zrátané a podčiarknuté: trojročná výstavba, dvadsaťročná prevádzka, tridsaťročná jazva.

Lanovka: Pokus č. 2 (2018)

Začiatkom roku 2018 som opäť zachytil informáciu o zámere vybudovania lanovky na Zobor, tentokrát s trasou, ktorá by viedla nezastavaným územím. Ako som už spomenul, nie že by sa takéto chýry neobjavovali už predtým. V tomto prípade ma však zaskočila konkrétnosť zámeru a spôsob jeho prezentácie zo strany navrhovateľa – nitrianskeho biskupstva. Pri čítaní zámeru mi prebehol mráz po chrbte. Vyberám len zopár údajov: vyše kilometer dlhý a 14 m široký priesek starým lesom; osem traťových podpier na železobetónových základoch; pre zaistenie minimálneho prejazdového profilu je potrebné odkopať plochy medzi niektorými podperami; celkový záber pôdy takmer 27 000 m2; prepravná kapacita 300 osôb za hodinu. A to je len samotná lanová dráha! Bol tu ešte plánovaný jej údolný areál s parkoviskom a bežkárskou traťou (v nadmorskej výške asi 250 m, podotýkam) a vrcholový areál so štvorpodlažnou budovou a vyhliadkovou terasou. Zásobovanie vodou bolo plánované cez vodovod (ktorý by tiež bolo treba vykopať) z mestskej infraštruktúry.

Takáto infraštruktúra však nevzniká šibnutím čarovného prútika, ale treba ju aj postaviť. Zámer uvádza, že „pri výstavbe lanovej dráhy sa použije (vyberám) železobetón pre základy staníc a podpier, oceľové rámové konštrukcie položené a ukotvené na železobetónových pylónoch, oceľové rúry traťových podpier, segmenty kabínkových vozňov a pod. Na výstavbu objektov vybavenosti budú potrebné rôzne druhy stavebných materiálov ako napr. štrk, kameň, drvené kamenivo, cement resp. betón, drevo, železo, sklo, plasty, keramika...“ Moje vedomosti v oblasti stavebníctva sú síce dosť obmedzené, ale neviem si predstaviť dopravu takýchto materiálov na miesto určenia inak než pomocou ťažkých mechanizmov (ktoré sa na miesto určenia, tiež musia nejako dostať – že by po lesnej ceste?). Zeminu v celkovom objeme cca 10 000 m3 sa asi tiež neplánujú presúvať lopatkou a kýblikom... Z tohto všetkého mi vyplýva, že už len samotná výstavba by prírode spôsobila hlboké rany, z ktorých by sa spamätávala veľmi dlho a s neistými výsledkami. No a po výstavbe by nasledovala prevádzka. Množstvo áut, ale najmä stovky ľudí, medzi ktorými by sa istotne našli aj takí, ktorí si prírodu mýlia s nákupným centrom, či so smetiskom.

Táto téma vtedy v Nitre pomerne silno zarezonovala a počuť sa nechali najmä obyvatelia mestskej časti Zobor, občianske združenia, ale aj odborná verejnosť. Nesúhlasné bolo aj stanovisko Štátnej ochrany prírody – správy CHKO Ponitrie, ktorá k predloženému zámeru vzniesla viacero zásadných pripomienok, citujem: V zámere chýbajú kapitoly o vplyve zvýšeného množstva návštevníkov na životné prostredie ako aj bližšie informácie o technickom riešení ďalších súvisiacich stavieb ako vodovodná prípojka, kanalizácia, podrobnosti o traťových podperách (podporné stĺpy) – rozmery pätiek, ich presná lokalizácia, elektrická prípojka, suroviny a pod. a ich vplyve na životné prostredie. Nesúhlasíme s tvrdením, že navrhovaná činnosť nebude mať zásadné negatívne vplyvy na životné prostredie. Toto tvrdenie sa opiera zväčša iba o rozlohu lesných porastov, ktoré majú byť vyrúbané. Neposudzuje sa v kontexte prírodne takého významného územia, akým je Zobor. Vybudovaním lanovej dráhy ako aj vynútených sprievodných investícií a pridružených aktivít by celá oblasť zásadne zmenila charakter ako oblasť masového turizmu so všetkými negatívnymi vplyvmi na prírodne prostredie. Domnievame sa, že realizáciou plánovanej stavby dôjde k nežiaducim zmenám v charaktere tohto územia z hľadiska jeho prírodných hodnôt.

V priebehu niekoľkých mesiacov sa situácia upokojila a nitrianske biskupstvo aj v nadväznosti na negatívne postoje verejnosti od svojich plánov upustilo. Zdalo sa, že plánom na výstavbu lanovky odzvonilo, lenže po približne piatich rokoch hibernácie prišiel.

Lanovka: Pokus č. 3 (2023)

Prvotné šumy krátko pred medializáciou som pokladal za klebety. Ale mýlil som sa. Vyššie popísaný projekt nitrianskeho biskupstva s kozmetickými úpravami oprášilo o. z. Zoborský skrášľovací spolok. V územno-technickom zmysle však ide v podstate o rovnaký zámer. V územnom pláne Nitry momentálne lanovka ani sprievodná infraštruktúra nefigurujú, mesto však vidí priestor na rokovania. Ako uviedol predseda spolku, prebiehajú rokovania s investormi a pripravuje sa podpisová akcia medzi obyvateľmi mestskej časti Zobor, a citujem: „ak to nebude stačiť na rozhýbanie mestských poslancov, aby novú lanovku zaradili do územného plánu, sme odhodlaní osloviť obyvateľov celej Nitry“. Cirkev, ako majiteľ pozemkov, je za, avšak za relevantné bude považovať vyjadrenia kompetentných úradov a nie počet podpisov. Stanovisko orgánov ochrany prírody zostáva naďalej nesúhlasné.

Naozaj je toto všetko potrebné?

Plány výstavby lanovky na Zobor pokladám za malý príklad toho, čo sa deje aj vo veľkom. Z môjho dlhodobého pozorovania mi vyplýva, že stále platí paradigma, v ktorej sa slovo rozvoj rovná slovu výstavba a dlhodobé rozhodnutia sa robia na základe krátkodobých záujmov. Aj napriek určitým pozitívnym tendenciám a zopár „vyhratým bitkám“ mám pocit, že základná úcta k prírode vo veľkej časti spoločnosti naďalej absentuje. Z národných parkov nám pod rôznymi zámienkami miznú lesy a lejú sa do nich stovky kubíkov betónu. Rieky sa menia na kaskády malých vodných elektrární, na poliach vyrástli fotovoltaické elektrárne (dnes už je všeobecne známe, že ich výstavba nebola ani zďaleka motivovaná nezištným šetrením prírodných zdrojov) a kopy odpadkov v kríkoch popri cestách rastú podobne ako megalomanstvo a arogantnosť developerských počinov. A v tejto atmosfére sa ešte opakovane objavujú zámery, ktorých cieľom je preťatie jedného z posledných ostrovčekov fungujúcej prírody lanovkou s úmyslom „pumpovať“ stovky ľudí do už aj tak nadmerne zaťažovaného prostredia. „Unesie“ toto všetko tento malý, stále zúfalo vzdorujúci kúsok prírody? Nájdu sa totiž návštevníci, ktorí si z prírody v lepšom prípade okrem zopár selfie neodnesú nič a v horšom prípade do nej prinesú aspoň trochu hluku a odpadkov.

Stojí hodinový výlet lanovkou za to, aby bol zdanený hektármi vyrúbaného lesa, ktorý tu rástol stovky rokov? Aká je opodstatnenosť budovania vyhliadkovej terasy na Pyramíde, ktorá je aj bez nej jedným z najkrajších vyhliadkových bodov na Slovensku? Naozaj treba vyrúbať stovky metrov štvorcových lesa kvôli bežkárskej dráhe v regióne, v ktorom sa sneh udrží pár dní do roka a niekedy sa neudrží vôbec? Sú ďalšie stovky metrov štvorcových starého lesa primeranou daňou za to, že si sem niekto príde naplniť svoju konzumnú kratochvíľu? Naozaj treba budovať atrakcie pre návštevníkov, z ktorých niektorí vlastne ani nevedia, čo od pobytu v prírode majú očakávať? Má byť toto tým rozvojom? Je taký problém spraviť si na Pyramídu polhodinovú prechádzku a spraviť tak aj niečo pre vlastné zdravie? To dnes, mimochodom, robí aj množstvo seniorov, ktorým ich kondíciu tíško závidím, a ktorí žiadnu lanovku nepotrebujú.

Ja som si už na tieto a mnohé ďalšie podobné otázky odpovedal. Želám si jednoducho Zobor taký, aký som ho opísal v úvode môjho zamyslenia. Želám si, aby bol Zobor aj naďalej zelenou oázou v bezprostrednej blízkosti stále rušnejšieho mesta. Verím v sformovanie silnej iniciatívy, ktorej sa na základe vecných argumentov podarí zmietnuť takéto zámery zo stola a vyslať aj do budúcnosti signál, že rúbanie stáročných lesov kvôli lanovkám a podobné devastačné formy cestovného ruchu patria do minulosti. Rovnako verím, že mnoho ďalších, a nie iba zopár ľudí sa na tento zámer pozerá podobne ako ja.

Zdroje: