Pôvodne husté, nekonečné lesy, dnes však s rôznym stupňom nekonečnosti, často aj celkom konečným. Na hrebeni sú ešte dve výraznejšie hory, Úplaz a Predná hoľa, obe 1500-vky, až po vrchol pokryté hustou smrečinou a oddelené od seba iba Smrečinským sedlom. Na Prednej holi sú síce nejaké skalky, ktoré umožnia čosi zbadať pomedzi či ponad stromy, na výhľadovú túru je to ale asi príliš málo. No pridaním planiny Smrečiny a odlesnenej hory Koreň do plánu túry sa nám začína črtať výhľadovo zaujímavý a neopozeraný okruh, ktorý nás prevedie najvýchodnejšou časťou Nízkych Tatier.

Trasa

Vernár, lyžiarske stredisko Studničky – Človečia hlava – Koreň – Smrečinské sedlo – Predná hoľa – Morna – Vernár, Studničky

Drkotajúce ráno horúceho dňa

Východzím miestom je horská obec Vernár, presnejšie parkovisko pod lyžiarskym strediskom kúsok nad obcou, ležiace v nadmorskej výške 810 metrov. Na dnes hlásia horúcu slnečnú letnú nedeľu, u nás doma jasne nad 30 °C. Dokonca aj v Slovenskom raji má byť 29 °C. Ak chceme ísť do prírody, tak musíme vyššie. Pre 1500 metrov je predpovedaných príjemných 18 stupňov.

Ideálne podmienky pre viackrát odkladaný výstup na Prednú hoľu. Aj skoro ráno je dostatočne teplo, takže z domu vychádzame s manželkou nahodení v komplet krátkych rukávoch. Ako sa však blížime k Vernáru, teplomer povážlivo klesá a v cieli cesty ukazuje zničujúcich 11 °C. Výstup z auta a úvodné metre sú teda trochu nepríjemné, ale snažíme sa to vybaviť rýchlym pohybom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Lúky a pasienky okolo Príslopku

Značka na západne situovanú Prednú hoľu vedie asfaltkou do doliny Mlynná, my sa ale vyberáme takmer opačným smerom. Mierime do dvíhajúceho sa údolia po poľnej ceste vedúcej okolo družstva. Po pár minútach stúpania doslova cítime, že bazén chladného vzduchu ostal dole na dne doliny a keď o chvíľu vystúpime z tieňa na slniečko, po pocite zimy neostane ani pamiatky.

Napriek tomu, že sme evidentne na hlavnej, musíme dávať prednosť stádu kráv, ktoré sa akurát teraz rozhodlo vymeniť pravostranné pasienky za ľavostranné. Jedna z nich sa asi desať metrov od nás zastavila a začala si, konkrétne mňa, obzerať tak úpenlivo, že ako chlapec zo sídliska som takmer úplne stratil vieru, že sú to mierumilovné zvieratá. Našťastie ju to prešlo, prestala sa mi venovať a pokračovala za ostatnými. Myslím, že nič nepokazím, ak v úvode prezradím, že v tunajšom nízkotatranskom medveďom teritóriu počas túry okolo Prednej hole bol toto jednoznačne najnebezpečnejšie vyzerajúci stret so zverou. Potom len muchy, ale o tom potom.

Stúpanie sa preruší v sedle pod Príslopkom, čo by mal byť pahorok nad ním. Je tu drevený kríž, pekná krajinka s nenápadnými skalami v neďalekom krasovom hrebienku a prvý výhľad, tak skladáme batohy a dávame si kratučkú prestávku pre doplnenie tekutín. Pekne je odtiaľ vidieť zjazdovku na druhej strane doliny, ktorou budeme zostupovať a tiež samotnú Prednú hoľu. Na obzore nad zjazdovkou je línia južného svahu Kráľovej hole, čo ale identifikujem len vďaka známej anténe, ktorá vytŕča ponad stromy.

Mimochodom, ak dobre čítam mapu, v týchto miestach opúšťame Slovenský raj a vchádzame na územie Nízkych Tatier (horské celky, nie národné parky). Cesta ďalej pokračuje takmer po vrstevnici, kľučkujúc pomedzi okolité pahorky. Priblížili sa k nám stromy, stále sú však prerušované lúkami, ktoré slúžia ako pasienky, o čom sa neustále presviedčame pod nohami.

Príjemná úvodná etapa túry krajinársky až prekvapujúco malebnou krajinou končí zhruba po trištvrte hodine na hornom okraji pasienkov vo výške 970 metrov. Do výhľadov pribúda zalesnený, neznámy severozápadný okraj Slovenského raja. Konečne sa stáčame západným smerom a po prvýkrát platí, že cieľ – Prednú hoľu – máme pred sebou. Vnárame sa do lesa a čaká nás prvý strmší výstup. Júnové slnko začíname v juhovýchodnom svahu cítiť, keďže les sa ukazuje byť pilčíkmi riadne preriedený.

Borzovskou lúkou na Človečiu hlavu

Po prekonaní lesa stojíme na spodnom okraji rozľahlej horskej lúky situovanej v pomerne strmom južnom svahu, so strednou nadmorskou výškou 1150 m. Chladivý tieň stromov za našimi chrbtami nás priam vyzýva k občerstvovacej zastávke. Poľana pred nami je vyzdobená osamote stojacími smrekmi a smrekovcami, obklopuje nás zeleň nastupujúceho leta, jednoducho krása.

Až na muchy. Objavili sa sčista-jasna, akoby len teraz povstávali. Niežeby nejako zvlášť otravovali nás osobne. Problém je v inom. Len čo dvihnem kameru, do dvoch sekúnd sú všetky pred objektívom, kde sa začínajú predvádzať. Až som nadobudol presvedčenie, že sú to reinkarnovaní politici. Poniektorí. Len čo uvidia objektív a mikrofón, nedokážu si pomôcť. S týmto faktom sa dnes musím zmieriť po celý deň.

Stúpanie strmou, zakvitnutou Borzovskou lúkou je nenáročné, keďže ju cestička zdoláva traverzom. Príjemný chladivý vetrík, neutíchajúci vtáčí spev, bzukot hmyzu, trepotanie motýľov doplnené o neustále výhľady do neznámej krajiny, proste letná túra v najlepšom vydaní. V hornej časti lúky vidíme pred sebou Prednú hoľu a v najvyššom bode lúky na jej samom konci sa dostávame na vrchol rázsochy, ktorá sa tiahne až pod samotnú Prednú hoľu. Tu sme akoby v inom svete. Všetky severné svahy, ktoré postupne klesajú do Vikartovskej priekopy (západný výbežok Hornádskej kotliny / Spiša) sú odlesnené do takej miery, že nemá zmysel hovoriť o rúbaniskách. Sú to rozsiahle veľkoplošné holoruby.

Hneď po pár krokoch nachádzame kúsok od cesty akýsi provizórny pamätník SNP, ktorý tvorí balvan s nápisom a zopár prilieb. Cesta stúpa k prvému výraznejšiemu vrchu so zvláštnym názvom Človečia hlava (na jednej mape Skalica). S výškou 1269 m poskytuje dnes prvé plnohodnotné výhľady. Pohľad na severnú spúšť vylepšujú Kozie chrbty na druhej strane Vikartovskej priekopy a hlavne Vysoké Tatry, síce v letnom opare, ale stále zreteľné.

Smerom na juh je to s lesmi o čosi lepšie, strmé svahy spadajú do Mlynnej doliny a za ňou len samé kopce až po Stolické vrchy za sedlom Besník. Za Človečou hlavou nasleduje dlhší úsek s minimálnym prevýšením. Po necelom kilometri sa z takpovediac bočnej poľno-lesnej cesty pripájame na cestu prvej triedy. Široká, pevne utlačená, len natiahnuť asfalt. Niet pochýb, tadiaľ sa odvážalo všetko chýbajúce drevo.

Koreň, planina Smrečiny a Predná hoľa

Na Smrečiny sa ide doľava, najprv si však dáme krátku odbočku opačným smerom, kde leží vrch Koreň. Jeho význam spočíva v zásade v dvoch veciach. Je to najvýchodnejšia 1300-vka Nízkych Tatier a je takmer celý odlesnený. Hlavne severné a východné svahy kvôli tomu umožňujú veľmi pekné pohľady na Vysoké Tatry a krajinu pod nimi. Na samotnom plochom vrchole nachádzame čosi ako vrcholové kamene, kde sa pekne usalašíme a poďho sa trošku poopaľovať za neustáleho obdivovania Tatier. Nič iné nám ani neostáva, akýkoľvek pohľad na blízke okolie je značne rozpačitý. Ale zase byť tu les, tak tu nie sme a nič nevidíme. Tak neviem.

Po výdatnom leňošení opúšťame Koreň a mierime na planinu Smrečiny. Držiac sa našej rázsochy severne od doliny Mlynná, striedavo lesom a rúbaňami, s výhľadmi do doliny či na Tatry, sme za 1.15 h na krasovej planine Smrečiny. Krásne miesto. Obrovská, rozľahlá zakvitnutá lúka poskytujúca pohľady na blízke Kráľovohoľské Tatry a Vysoké Tatry na opačnej strane, tu a tam dozdobená vápencovými skalkami, a to všetko vo výške nad 1400 m. Nepotrebujeme žiadny oddych, ale zvaliť sa len tak do trávy a pozorovať úžasný zachovalý kúsok krajiny, tomu sa jednoducho nedá odolať. Rozhodne vizuálny vrchol dnešnej túry.

Na južnom okraji planiny, medzi stromami sa nachádza rázcestník Smrečinské sedlo a hneď vedľa sa dvíha Predná hoľa. Na jej vrchol sa dá dostať dookola po značke alebo skratkou v lese. Vrchol Prednej hole je plochý, rozľahlý a zalesnený. Najvyšší bod by mal mať podľa posledného merania 1547 m a leží schovaný v hustom poraste. Menšia vrcholová lúka s bralnatým hrebienkom označeným tyčou ponúka z výšky 1538 m dosť obmedzené pohľady pomedzi či ponad smreky. Vidíme Kráľovu hoľu, Vysoké Tatry a západný obzor až po dnes veľmi hmlisté obrysy Malej Fatry.

Okrajov širšieho vrcholu (asi 1500 m) sa zo západu dotýka jeden lykožrútový polom s pekným výhľadom na Tatry a planinu Smrečiny a z východu rozľahlé rúbanisko s výhľadom ponad Slovenský raj na Volovské vrchy, Branisko a Spiš (so Spišským hradom). Hranicou je hmlistý obrys Slanských vrchov, podobne ako pri Malej Fatre, vo vzdialenosti približne 90 km. Na Prednej holi panuje ešte jarná zelená a vrcholové bralá roztrúsené v jasnozelenom čučoriedí vyzerajú úchvatne.

Výhľadový zostup

Po obedňajšej pauze začíname ani nie dvojhodinový pohodový zostup po značke, ktorý nám trvá tri hodiny. Nikam sa neponáhľame, pekné počasie a takmer neustále výhľady ponad Slovenský raj nabádajú k viacerým zastávkam, preto sa nám to natiahlo. Čím sme nižšie, tým je teplejšie. Najstrmší zostup je v samom závere, kedy prechádzame cez zjazdovku. Odtiaľ pekne vidíme úvodný úsek túry na druhej strane doliny.

Značka nás nakoniec privedie na dno Mlynnej doliny k rovnomennému rázcestníku. Tu je na túru vyslovene horúco, našťastie križujeme potok Mlynica, ktorého chladivá voda nám poskytne vynikajúce osvieženie. Perfektne schladení sa posledným krátkym asfaltovým úsekom dostávame o 18-tej na parkovisko, kde nás čaká rozpálené auto a teplota 27,5 °C. Ranné drkotanie zubami sa zdá byť len akýmsi neuveriteľným snom.

Zhodnotenie

Keďže existuje aj Zadná hoľa (nad Polomkou), niet pochýb, že Predná hoľa, verná svojmu názvu, stojí v čele Nízkych Tatier, minimálne Kráľovohoľských Tatier. Na východ od nej nie je nič ani približne také vysoké. Tento fakt by mal byť zárukou perfektných výhľadov, to by ale musela byť verná celému svojmu názvu. Vzhľadom k svojej výške je však prekvapujúco pokrytá hustou smrečinou. Výhľady sú preto dosť limitované a nie z jedného miesta. Ak ale berieme do úvahy celú prejdenú trasu, tak ide o krásne výhľadové putovanie. Síce trochu ako na hojdačke, keď sa malebné scenérie opakovane striedajú s apokalyptickými, ale taká je dnešná realita. Čo sa týka výskytu medveďa, nevideli sme ani jednu jedinú známku jeho prítomnosti.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek