Ráno sa zobúdzam o hodinu neskôr, ako som plánoval. Budík (alebo moje druhé ja?) teda zase zaštrajkoval, no keďže ma dnes nečaká nejaký náročný výstup, ťažkú hlavu si z toho nerobím. Po pohľade z okna mi srdce poskočí, vonku cez noc krásne pripadlo snehu, čo sľubuje ešte krajší zážitok. Predpoveď síce hovorila o rannom snežení, mňa však ráno vítajú hrejivé slnečné lúče. Po výdatných raňajkách (slovenská klasika – treska a dva rožky) zbalím nejaký ten mls na cestu, na plece foťák a môžeme ísť.

Charakteristika obce

Obec Korňa (540 m.n.m.) sa rozprestiera v Turzovskej vrchovine, v malebnej doline, ktorou preteká riečka Kornianka. Počtom obyvateľov 2266 (2001, zdroj: www.korna.sk) sa radí k tým väčším. Obec je pomerne mladá, veď do roku 1954 bola súčasťou Turzovky, ktorá bola dovtedy najväčšou obcou ČSR (14 000 obyvateľov). Spolu so susedným Klokočovom (556 m.n.m.) leží pri hraniciach s Českou republikou a turistom má určite čo ponúknuť. Nachádza sa tu jedinečný prírodný výver ropy, z obce sa možno pohodlne asfaltovou cestou dostať priamo do pútnickeho miesta na Živčákovej hore. Z pamiatok za zmienku určite stojí drevený kostol, nachádzajúci sa niekoľo metrov od nového, moderného kostola. Drevený kostol dnes slúži ako pastoračné centrum farnosti...

V kraji ticha a spomienok...

Východiskovým bodom tejto túry je autobusová zastávka „u Majtana“, kde sa dá pohodlne dostať autobusom z Turzovky (je to druhá zastávka od ObÚ, ak autobus nezachádza do Korne - Zátoky). Zo zastávky sa vyberieme smerom, odkiaľ sme prišli. Po pár metroch pri bývalom kameňolome odbočíme vľavo na štrkom vysypanú cestu. Cesta nás privedie až do časti Murašonky, o čom nás informuje i smerová šípka obecného informačného systému pri odbočke. V tejto časti sa nachádzajú tri obydlia – z toho už len jedno je trvalo obývané. Tu nás cesta privedie nad humno obývaného gazdovstva, kde sa rozdvojuje – pokračovať treba rovno, ponad humno až k tretej usadlosti, kde sa cesta opäť rozdvojuje. My pokračujeme vľavo po zreteľnejšej ceste, ktorá nás privádza do lesa. Tejto cesty sa už nepúšťame a miernym stúpaním vykračujeme lesom.

Ako som predpokladal, čerstvo napadnutý sneh dodáva celej scenérii svojskú atmosféru. Konáre stromov sa pod ťarchou snehu skláňajú nízko nad cestu. Musím teda kľučkovať, pokiaľ nechcem narušiť túto krásu, alebo dostať nádielku snehu za krk. Kus cesty je pokrytý ľadom, ktorý tu vytvoril nezbedný potôčik, ktorému už nestačilo koryto povedľa cesty. Asi po 15 minútach od opustenia Murašoniek sa dostávame na miesto, kde les ustupuje rozsiahlym lúkam, kedysi intenzívne využívaným miestnymi obyvateľmi na sušenie sena. Nachádzame sa „Na Jame“. Tu opäť vychádza slnko, ktoré sa mi pred chvíľou stratilo. Z lúk sa možno pokochať pohľadmi na Škorňov Grúň. Ak by sme sa v mieste, kde cesta mení smer, vybrali vpravo popod les, prišli by sme na najvyšší vrch Korne – Čupeľ (720,8 m n.m.). Vyššia je už len Živčáková (787,7 m n.m.), o ktorú sa Korňa delí s Turzovkou. My ale pokračujeme po ceste, až prichádzame do osady „ u Miša“. Táto usadlosť je tvorená dvomi domami a niekoľkými hospodárskymi budovami, ktorých podstatne ubudlo po zime v 2005. Obe stavania slúžia už len ako chaty. V tejto osade sa môžeme občerstviť (v zime extra ľadovou) pramenitou vodou. Prameň je nadkrytý strieškou a nachádza sa v strede osady medzi domami. Po „nadýchaní“ atmosféry pokračujeme ďalej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Vrátime sa späť na cestu a pokračujeme až k lesu, kde sa cesta opäť vetví. My pokračujeme smerom vľavo. Po pár metroch sa pred nami objaví rozsiahle priestranstvo tvorené lúkami – sme „ Na doline“. Odbočíme z cesty na lúku a krížom prejdeme na druhú stranu, kde sa napojíme na lesnú cestu. Táto nás privedie do druhej osady „u Straku“. Tu stojí len jeden dom a nejaké hospodárske budovy. Pokračujeme cestou popod chalupu a vstúpime do lesa. Pohľad na hospodárstvo z lesa je veľmi pekný. Cesta nás vedie smrekovým lesom, až prídeme k brezovému háju, kde sa cesta rozdvojuje. Ciest a lúk je v tomto kraji neúrekom, veď ako som už spomínal, kedysi to bolo intenzívne využívané územie. Dnes to už pravda nie je, prestalo sa kosiť a na mnohých pasienkoch je dnes hustý les. Na „rozdvojke“ pokračujeme vpravo, kde po niekoľkých krokoch prídeme na lúku (v lete sa priam núka sadnúť si a pokochať sa pohľadmi, tichom a pokojom). Odtiaľto môžeme vidieť na protiľahlom kopci osadu „Šlahorka“, do ktorej sa dnes ešte dostaneme. Prejdeme pozdĺž medze na druhú stranu lúky a napojíme sa na lesnú cestu. Po chvíľke chôdze prichádzame do osady „ u Doričoka“. Osadu tvorí niekoľko domov. Niektoré sú schované v doline, takže ich odtiaľto nevidno, no určite ako prvá padne do oka dvojposchodová murovanica, ktorá akosi nezapadá do typického obrazu kysuckých samôt. Tak ako i predošlé osady, ani táto nie je obývaná a drevené chalupy slúžia na rekreáciu.

Pokračujeme cestou ponad murovaný dom. Niekoľko metrov za domom cesta výrazne mení smer a stáča sa. Pohodlnou lesnou cestou s miernym stúpaním sa dostávame až do osady „ na Košorách“, kde stojí krásna zrekonštruovaná drevenica. Tu sa cesta zase dvojí, my sa však napájame na červenú značku, ktorá vedie popod drevenicu a pokračujeme po nej. Značka nás vedie lesom až ku kruhovitej lúke, pripomínajúcej amfiteáter. Či v zime, či v lete táto lúka vo mne vždy zanechá dojmy. Vyžaruje tu úžasná atmosféra, ticho....a duša sa mi napĺňa pokojom. Vstúpime opäť do lesa až nás značka privedie priamo na dvor usadlosti. Prejdeme cezeň a naskytne sa nám krásny pohľad na rozsiahle priestranstvo s roztrúsenými domami. Sme sa „na Šlahorke.“ Otvára sa nám panoráma Turzovskej vrchoviny smerom na Turzovku a taktiež môžeme vidieť takmer všetky osady, ktorými sme dnes už prešli. Na rozdiel od predchádzajúcich osád, v tejto ešte sčasti prúdi život.

Zo Šlahorky na Konečnú

Červená značka z osady pokračuje dolu do dediny, my však značku opustíme a pokračujeme cestou ponad farebnú drevenicu. Prichádzame do úseku, kedy sa cesta dlhší čas nebude vetviť a dlhšie pôjdeme lesom. Asi po 20-30 minútach chôdze sa vľavo od cesty objaví (na naše prekvapenie) lúka. Zídeme na ňu a pozdĺžne s lesom pokračujeme, až sa napojíme na cestu, ktorou vedie zelená značka. Nachádzame sa v objatí troch osád – napravo „ u Hrtúsa“ a „u Jurinu“. Vľavo, smerom do doliny „ u Varmusov.“ Ponad osadu „ u Varmusov“ je krásny výhľad do doliny a Klokočov sa nám tu predstaví v celej svojej kráse. Odteraz sa držíme zelenej značky, ktorá nás privedie až do cieľa. Čaká nás ešte posledné stúpanie, ktorým sa dostaneme do poslednej korňanskej osady „Hraničky.“ Z tejto osady sa klesajúcou lesnou cestou dostaneme až do nášho dnešného cieľa – do časti obce Klokočov – do Kornice - na Konečnú (865,3m.n.m.). Tu sa stretajú dve republiky – Slovenská a Česká. Z Konečnej je nádherný výhľad na Moravsko-sliezske Beskydy, s dominantnou Lysou horou (1324 m.n.m.). Priamo na Konečnej sa nachádza zastávka autobusu, takže čakanie na autobus si možno skrátiť popíjaním zlatistého moku v miestnej krčme. Ak však chceme skončiť tam, kde sme začali, treba sa vrátiť až k trom osadám a smerom vpravo cez osadu „u Hrtúsa“ nás asfaltová cesta privedie až do dediny na zastávku Majtanovci.

Teda, nech sa páči. Kto má chuť nadýchať sa atmosféry časov minulých, kedy ľudia ešte žili v súlade s prírodou a kedy sa radi stretávali, Kysuce sú preňho ako stvorené. Stačí len ticho kráčať a nezabudnúť vnímať.....ostatné príde samo.