Trasa

Zbehy obec – ŽST Zbehy – Dvor Lahne – Čabský háj – rozhľadňa Radošinka – Hrubaňovo – Čermany – Malé Ripňany – Biskupová – Malé Zálužie – Nové Sady – ŽST Zbehy

Vlakom som sa ráno doviezol cez Trnavu do Zbehov. Zaskočilo ma, že vlak nezastal na veľkej stanici, ale pri domčeku Zbehy obec a musel som sa k plánovanému štartu šliapať späť 2 km. Plán túry som tvoril napokon vo vlaku študovaním mapy a upozorneniam na zaujímavosti v nej. Pôvodne som chcel dôjsť do Hlohovca, no túžba vidieť kaštiele, ma naviedla na nasledovný okruh.

Smer rozhľadňa Radošinka

Zo stanice som sa vybral po zrušenej železničnej trati, aby som sa dostal ponad riečku Radošinka. Po jej prekročení som prišiel do pomerne veľkého priemyselného parku, čo ma vcelku v týchto končinách zaskočilo. Kúsok som musel ísť po asfaltke, no pri prvej príležitosti som odbočil vpravo na poľnú cestu a začal som stúpať na hrebeň. Pôda bola zamrznutá, a tak nehrozilo zablatenie, nakoľko všade okolo mňa boli polia.

Na chrbte som kráčal okrajom lesíka, pred začiatkom ktorého stojí telekomunikačný stožiar. Rozhľadňu je vidno, akonáhle vyjdete z lesíka na pole. Je okolo nej živý plot a tri prístrešky. Dajú sa tu odstaviť bicykle do stojanov, zapísať sa do vrcholovej knihy. Vodu ani drevo na oheň tu nehľadajte, ba vzhľadom na okolité polia s plodinami je tu žiadosť nezakladať oheň. No a samozrejme, žiadosť vziať si svoje odpadky so sebou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Rozhľadňa vyrástla v roku 2015, je celodrevená, konštrukčne zhodná s rozhľadňou na vrchu Marhát v Považskom Inovci. Rozhľadňa je 15 m vysoká a na jej stavbu bolo použité drevo z červeného smreka. Z jej najvyššej plošiny sa naskytá výhľad do širokého okolia – na mesto Nitra, na pohorie Tribeč s vrchmi Zobor a Žibrica, na časť Považského Inovca a dokonca na Malé Karpaty. Za mimoriadne priaznivých podmienok odtiaľto dovidieť cez nížiny juhozápadného Slovenska až na Bratislavu. Dá sa sem dôjsť autom po odbočení z asfaltky medzi obcami Čab a Šurianky. Schody na rozhľadňu sú vlastne rebrík, a keďže pre opar som ledva videl dedinu pod sebou, stačilo mi prvé poschodie.

Za močiarom a kaštieľmi

Nemal som dôvod sa tu zdržiavať, tak som vykročil po poľnej ceste. Prekrižoval som asfaltku, obišiel hnojisko, ktorého aróma mi pripomenula detstvo, keď som chodieval za babkou na družstvo. Minul som ďalší telekomunikačný stožiar a hoci sa dalo po poľnej ceste dôjsť až na Hruboňovo, pohľad na volavky biele dole na poli ma inšpirovali zísť poľnou cestou na asfaltku. Minul som krmelec pre bažanty plný kukuričných zŕn. Volavky samozrejme odleteli a capkal som smerom na Hruboňovo. Na moje prekvapenie mi bez akejkoľvek mojej iniciatívy zastalo auto, či nechcem odviezť. Poďakoval som sa a capkal ďalej. Došiel som k autobusovej zastávke s reklamou na Včeliu farmu. O včelích odložencoch som veru ešte nepočul, a tak sa budem pýtať pána Gúgla.

Hruboňovo vzniklo 1960 zlúčením obcí Suľany a Výčapky. Chcel som ísť ďalej po asfaltke, čo najbližšie ku kaštieľu. Minul som kamenný kríž, v škarpe uvidel zastreleného poľného zajaca, ktorého psy nedopátrali, keď ma zaujala dole v obci nezvyčajná stavba (novodobá hacienda). A keďže mapa sa o nej nezmieňovala, rozhodol som sa ju ísť pozrieť. No, to som si dal! Slnko roztopilo povrch polí a tak som sa krásne zabahnil. Musel som ísť zadom záhrad, lebo sa nedalo dostať pomedzi ne na cestu. Oštekali ma psy vo veľkej záhrade, ale čo to bolo za objekt som sa nedozvedel.

Napokon som išiel po ceste k obecnému úradu. Keby som mal čas, mohol som sa v rámci fašiangovej zábavy zúčastniť zabíjačky, ktorú práve chystali. Pokračoval som po brehu Perkovského potoka k mostíku a napokon som sa dostal k plotu zabraňujúcemu v prístupe k ruine kaštieľa. Nuž, podľa wikipédie ide o vzácnu kultúrnu pamiatku barokového staviteľstva. Neviem, či sa ešte stále po 34 rokoch dá vyhovárať na socializmus!

Znechutený som sa pobral ďalej. Zastavil som sa pri soche sv. Jána Nepomuckého, vraj z roku 1771, a napokon opustil Hruboňovo. Po brehu Perkovského potoka som došiel k vodnej nádrži Hruboňovo a suchou nohou prešiel po nej. Bola totiž vypustená. Mojím ďalším cieľom bol Čermiansky močiar. Žiaľ, dočkal som sa rovnakého sklamania, lebo som si predstavoval, že to bude niečo ako Parížske močiare, a to bol „obyčajný" lužný les za plotmi záhrad.

Viac ma zaujala päťdesiatka zimujúcich úľov na okraji poľa. Vošiel som do Čermian a stúpal ku kostolu Narodenia Panny Márie. Je okolo neho múr, ba zvnútra to vyzerá aj na strieľne. Neďaleko je amfiteáter, a tak som sa usadil, slniečko ma hrialo do chrbta a naobedoval som sa.

Mojím ďalším cieľom bola zvonica v Malých Ripňanoch. Čakali ma asi tri kilometre po asfaltke. Nasadil som slúchadlá, lebo sa blížila 13. hodina a vedel som, že Vlado Franc sa bude v relácii Túto hudbu mám rád rozprávať s Naďou Urbánkovou, ktorá nás cez týždeň navždy opustila. Jej pesničky od Grossmana či s Country beatom Jiřího Brabca mi pripomínajú mladosť.

Popri veľkých vinohradoch som došiel do Malých Ripnian. Na križovatke som zabočil doľava. Pri chodníku je pamätník padlým v 1. svetovej vojne a hneď vedľa pamätník Augustínovi Ďuračkovovi, ktorý zahynul na letisku v Spišskej Novej Vsi, keď ho v marci 1938 bombardovali Maďari. Udalosť z našich dejín, ktorú si už skoro nepripomíname.

Netrvalo dlho a bol som pri zvonici. Je v rohu cintorína a ak som čakal niečo veľmi historické, zažil som tretie sklamanie dňa. Očakával som niečo drevené vysoké a toto je nízka murovaná stavbička. No nič, pokračujem ďalej smerom na Nové Sady. Mohol som ísť po brehu Radošinky, no nevedel som, či je ponad prítok Hlavinky mostík, tak som sa vybral po hlavnej ceste. Zaujala ma ešte ponuka miestneho vinárstva, asi v budove bývalej sýpky, liter fľaškovaného vína za 1,50 €, ale už mali zatvorené. V zákrute za plotom pobehovalo malé stádo poníkov, ktoré plné očakávania pribehli k plotu a nič som pre ne nemal.

Našťastie, veľa áut nechodilo, a tak som sa bez nehody dostal do obce Biskupová. Ako som prechádzal okolo domov, zaujal ma nádherný, umeleckým kováčom spravený plot a brána do jedného z nich. Na konci obce bola upútavka na kováčstvo a vždy sa rád dívam, čo všetko dokážu vyčarovať vo vyhni z kusu nevzhľadného kovu. Pri bráne miestneho cintorína je vyrezaná veľká socha archanjela Michala.

Čakal ma ešte kus asfaltky do Malého Zálužia. V škarpe vedľa cesty som našiel uhynutú kaňu. Vraj som mal nahlásiť jej nález ornitológom. Nuž, číslo nepoznám a polohu neviem presne určiť.

Z diaľky je vidno veľká plocha Zálužianskeho rybníka pred obcou Malé Zálužie. Zaujali ma ľudia vystupujúci z áut, ktorí mali v rukách korčule, a tak som sa vybral za nimi. Na zamrznutej ploche sa korčuľovalo, hral hokej. V dnešnej dobe až prekvapujúci pohľad a predsa nie tak dávno sme sa chodili pravidelne korčuľovať na Železnú studienku!

Pokračoval som po chodníku popri Radošinke. Minul som vypustené chovné rybníky a došiel do obce Nové Sady. Opustil som riečku a vošiel do obce. Tu som našiel nádherne zrekonštruovaný kaštieľ, dnes múzeum. Tak predsa ide zachrániť kus našej histórie!

Pohľad do cestovného poriadku mi napovedal, že plánovaný vlak domov nestihnem, no ak si švihnem, o hodinu neskôr áno. Po brehu Radošinky som došiel do obce Čab. Cestou som pozoroval možno až stovku labutí, ktoré sa pásli na poliach za obcou. Na kopci sa týčil kostol sv. Štefana kráľa. Prechodom cez Čab som si skrátil cestu, lebo Radošinka tam robí veľkú zákrutu. Po jej brehu som opäť došiel k zrušenej železničnej trati a popri nej na železničnú stanicu Zbehy. Tento raz tu vlak z Nitry do Trnavy stál a ako som sa dozvedel, je to vynález nového cestovného poriadku, aby sa vraj skrátil čas cesty. Nuž, opäť jeden z geniálnych nápadov "ľudí tam hore". Asi netradičná túra, ale ja som bol spokojný. Videl som kopec zaujímavostí a hory mi neutečú.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek