Martin Navrátil sa zúčastnil na medzinárodnej expedícií na Južný pól s Kathinkou z Nórska, ktorá bola líderkou a Robom z Anglicka. Južný pól dosiahli 9. 1. 2023. Prešli na lyžiach od pobrežia Antarktídy až na samotný Južný pól za 47 dní, prekonali 1047 kilometrov a odolávali extrémnym mrazom a silným vetrom.

Aká bola Vaša motivácia ísť na Južný pól? Prečo ste si vybrali Antarktídu?

Som človek, ktorý nad niektorými vecami trošku viac rozmýšľa a nejde do všetkého nerozvážne. Vedel som, že musím byť veľmi dobre pripravený, ale prvýkrát to prišlo pred 5 rokmi, že by som do toho mohol ísť a potom bolo obdobie korony a minulý rok (2022) bola dobrá konštelácia všetkého možného. V apríli som si povedal, že by som do toho išiel. Musel som sa na to nejakým spôsobom pripraviť. Navodiť si veľmi diskomfortné podmienky, či to zvládnem. V júni som odišiel do Grónska, kde som sa pripravoval. Nakoniec, Grónsko malo byť výsledkom, že ak to dobre zvládnem, tak pôjdem na Južný pól. Keď som sa vrátil, tak som si povedal, že nebudem čakať a idem do toho.

Čo Vás lákalo ísť do nehostinného prostredia a byť vystavený chladu, mrazu?

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nešlo ani tak ísť na samotný Južný pól. To je čerešničkou celého. Vždy ma fascinovali extrémne podmienky, bolo jedno, či je extrémna zima, alebo extrémne teplo. Pohyboval som sa v extrémnej zime hlavne na Sibíri a na Čukotke, kde sme robili nejednu expedíciu a pokúšali sme sa prejsť Beringovu úžinu z Čukotky na Aljašku. Zažívať –60 °C a tak isto plusové teploty 62 °C na alžírskej Sahare. Mňa zima vždy fascinovala a baví ma prekonávanie samotného nepohodlia a chcel som prejsť časť Antarktídy a vidieť to na vlastné oči, keď je človek niekde, kde absolútne nič nie je, len sneh a ľad, zažiť veľké víchrice. Mám rád ťahať sane a spojiť to s fyzickou námahou. Južný pól nebol hlavný cieľ, cieľ bolo ísť na Antarktídu, napriek tomu, že som tam bol trošku iným spôsobom, plavil som sa loďou. Priblížiť sa pocitu ako možno voľakedy išli prví polárnici, samozrejme sa s nimi neporovnávam.

Čo obsahovala Vaša výbava a aké papierové povolenia ste potrebovali?

Papierovačky nie sú ťažké. Na Antarktídu treba ísť len cez danú organizáciu. Čo sa týka výbavy. Treba mať len to najlepšie z najlepšieho, netreba tam šetriť. Česká a Slovenská republika má dve značky, ktoré nám závideli Nóri. Česká firma vyrába páperové bundy - je neprekonateľná na svetovom trhu, a merino tričká od slovenskej firmy. Jedno merino tričko som mal 10 - 15 dní a vôbec nepáchlo, neškrabalo, vedelo ihneď zahriať a malo skvelé tepelno-izolačné vlastnosti. Napriek tomu, že Slovensko nie je polárnou krajinou, tak česko-slovenský priestor vie vyrobiť pár vecí, ktoré závidia krajiny, ktoré sú absolútna polárna špička. Na Antarktíde si musíte asi najviac chrániť zrak, lebo slnečné lúče sa odrážajú od snehu a hrozí snežná slepota. Tam musíte mať na očiach to najlepšie.

Absolvovali ste pred expedíciou lekársku prehliadku?

Jednoznačne áno. Musíte byť stopercentný. Mal som v minulosti problémy s trombózou. Skontroloval som si žily, či je všetko v poriadku a našťastie bolo. Treba si skontrolovať chrup. Ísť tam s tým, že snáď ma niečo nebude bolieť alebo snáď sa mi to neobjaví. Tam človeku nikto nepomôže. Nedostane lieky, napriek tomu musí mať poistku. Ide do prostredia, v ktorom je zodpovedný sám za seba.

Akú ste mali fyzickú prípravu?

Príprava bola iná ako keď som išiel na expedície na Sibír. Základ je samozrejme mať fyzickú prípravu, v tomto prípade som neťahal sane alebo pneumatiku po štadióne. Každý deň som išiel na bicykel zdolával som od 20 do 40 km v plnej rýchlosti. Bolo jedno, či svieti slnko, prší, či sneží, tak aby som mal nepohodlie k tomu, keď sa človeku absolútne nechce.

Dôležité je si uvedomiť, že na Antarktíde je každý tretí deň víchrica a nikto sa vás nepýta, či chcete, nechcete, proste musí sa makať, ale keby som sa zameriaval len na fyzickú prípravu, tak to nedám. My na Slovensku veľmi zabúdame na psychickú prípravu a to je odpoveď, prečo sú západní športovci omnoho lepší ako športovci napr. zo Slovenska. Venujú sa psychickej príprave. Posledné tri mesiace som sa venoval psychickej príprave nie pod odborným dohľadom, ale úplne sám a amatérsky. Predstavoval som si všetky situácie, ktoré môžu nastať. Dať sa do kľudového režimu a vyriešiť všetky veci, ktoré mám, aby som išiel s čo najviac čistou hlavou. Celková príprava trvala minimálne pol roka s tým, že som mal základ z predchádzajúcich ciest.

Ako ste zvládali byť sám so svojimi myšlienkami a ako si posilňujete psychiku?

Človek čím viac zažije na nepohodlí, tak sa na to ľahšie pripraví. Kto to ide zažiť prvýkrát, tak bude mať veľký pretlak v hlave. Výhodu majú hlavne muži, lebo ženy sa vždy čudujú, keď chlap povie, že nemyslí na nič, tak ich to niekedy až rozčúli. My máme v tomto výhodu, ak by som to mal nejako odľahčiť. Prvých 7 až 10 dní som mal s tým veľký problém. Myšlienky sa preháňali a potom to už išlo.

Zameral som sa na výkon, prestal som nad niečím rozmýšľať a musel byť pozitívny vnem. Prijal som nórsku polárnu školu. Napriek tomu, že nie som ezoterický chlap, ale klasický východoeurópsky. Nóri hovoria, že musíš začať deň s pozitívnou myšlienkou. Pozitívna myšlienka v tomto prípade bola, keď vyjdete zo stanu a poviete si ďalší krásny deň na Antarktíde.

Naštartuje to pozitívne vnímanie. Začať s pozitívnou myšlienkou určitým spôsobom funguje. Pocity by som možno prirovnal k tomu, keď u nás začala korona, tak prvý týždeň sa všetci tešili z toho, že budú doma a čo všetko stihnú. Po prvom týždni začali byť ľudia unavení, že nemôžu robiť určité veci a začali byť unavení sami zo seba. Byť sám so svojou hlavou je niekedy extra ťažké.

Keď sa nudíme, siahneme po telefóne a pozeráme niečo ani nevieme poriadne čo. Naučiť sa byť sám so svojimi myšlienkami je veľmi ťažké, mal som takú skúsenosť z predchádzajúcich ciest.

Ak by niekto chcel ísť, je fajn spoznať sám seba ako vtedy reaguje hlava. Keď niekto to chce zažiť, nie, že idem na jeden deň bez mobilu. Nech ide na dva týždne niekde, keď sa bude nudiť, nebude mať nič, žiadnu knihu, časopis, televíziu, wifi, správy, internet, telefonovanie, len byť sám so sebou.

Mnoho ľudí po tom túži, prvé dni si hovorí to je super, to je očista len nech to skúsi na dva týždne a potom uvidí a spozná samého seba. Párkrát som to zažil, že na niečo som myslel negatívne a v tom momente sa mi nechcelo, bol som nahnevaný a Kathinka líderka povedala: „Mysli na niečo pozitívne.“ A ja, že takéto reči neznášam, ale že ok a v tom momente sa išlo super. Všetko bolo super napriek tomu, že bola víchrica.

Kam smerovali Vaše myšlienky počas prechodu a ako ste si zamestnávali hlavu?

Rôzne. Myslel som na predchádzajúce cesty, na svojich blízkych a na svoju priateľku. Myslel som na biznis, ktorý mám na Travelistane, také utriedenie.

Aký máte názor na otužovanie vo vode?

Proti otužovaniu nič nemám, ale neznášam otužovať sa. Vôbec sa neotužujem. Neznášam studenú vodu na svojom tele a pištím pri tom, keď je menej ako 20 stupňov. Keď som sa o tom bavil s inými polárnikmi, tak mnohí z nich nemajú radi otužovanie. Otužovanie je fajn, ale nie je hlavnou predispozíciou na to, aby človek zvládol Antarktídu. Tam sú úplne iné spôsoby a človek musí mať skúsenosti z predchádzajúcich ciest, musí vedieť ako mu telo reaguje na chlad a musí vedieť ako sa brániť proti omrzlinám. Ale kto sa dá k tomu otužovanie, nie je to vôbec zlé a pomôže si, ale zamerať sa len na otužovanie, že toto je to najpodstatnejšie, tak to nie.

Ako si telo zvykne na zimu?

Veľmi rýchlo. Musia byť kvalitné veci. Človek sa musí správne obliekať, aj ten kto nemá rád zimu, tak mu vždy hovorím, že naše telo je extrémne prispôsobivé a vie si na to veľmi rýchlo zvyknúť. Na Antarktíde vám nesmie byť zima. Nesmie. Keď je vám zima, tak končíte, dostanete omrzliny, nesmie vás triasť zo zimy. Samozrejme človek cíti chlad, ale nesmie byť človeku zima, ak je, tak končí.

Aký ste mali denný režim?

Denný režim bol veľmi jednoduchý v tom, že sme vstávali o 7.40 h. Zohriali sme si vodu. Voda sa získavala z ľadu a snehu, ktorý bol všade okolo nás. Naplnili sme si termosky, dali sme si ovsenú kašu a o 10-tej sme vyrazili. Chodili sme 8 - 9 hodín. Urobili sme denne v priemere 22 - 24 km. Počas dňa sme sa zastavovali v hodinových intervaloch a jedli čokoládu, sušené ovocie, orechy a podobne, čo nám dodávalo energiu. Denný výdaj bol 7000 - 10000 kalórií a večer, keď sme zakempovali, sme si dali dehydrované jedlo zaliate vodou, instantnú polievku, syr, salámu a spánok. Spal som 10 hodín. Mne sa spalo skvele. Napriek tomu, že bolo 24-hodinové svetlo, spal som naozaj excelentne.

Mohli by ste nám opísať nekonečné „biele peklo“?

Nech sa ľudia postavia pred bielu stenu a uvidia, čo je to biele peklo. Podobné to tak je. Nie sú tam stromy, je tam len sneh a ľad a keď príde hustá hmla, všetko je biele zem, obzor, nebo. Je to také biele, že keď človek vystrie ruku, tak ju ani poriadne nevidí. Nevidí pod sebou terén, a keď do toho príde veľký víchor, ťažko sa orientuje. Človek má pred sebou kompas. Nedokáže udržať priamu linku. Biele peklo je namáhavé, človek niekedy nevie, či stúpa hore, alebo klesá dole, či ide správnym smerom a má pocit, ako keby zhasli svetlo vo veľmi tmavej miestnosti a tak ako nevidí v tmavej miestnosti, tak ani v bielej nevidí, napriek tomu, že je biela.

Boli ste dezorientovaní?

Bol som. Neboli to moje najobľúbenejšie dni, ale vedel som, že to nejakým spôsobom nezmením.

Ako ste sa orientovali v teréne?

Používali sme kompas, mali sme aj GPS atď., lenže v zime ide technika extréme rýchlo dole, čiže šetrili sme baterky, mali sme solárny panel, ale v tomto prípade klasický kompas.

Akú elektroniku ste používali a ako ste ju v zime nabíjali?

Elektronika ide veľmi rýchlo dole. Môže mať človek hocičo, ale čím menej, tým lepšie. Nebral som si žiadny klasický fotoaparát. Zobral som si dva mobily. Najlepšie polárne podmienky dokáže vydržať čínska značka. Klasické iPhony idú extrémne rýchlo dole. Nabíjal som cez solárny prenosný panel s výkonom 28 wattov.

Ako ste strávili Vianoce?

Na snehu a ľade, konečne. Vianoce sme strávili tak, že sme skončili o dve hodiny skôr, obliekli sme sa do čistého a dali sem si malé darčeky. Zaspievali sme si Tichú noc, každý vo svojom jazyku. Ja v slovenčine, Kathinka v nórčine a Rob v angličtine a išlo sa spať. Keď sme si rozprávali dej našich najobľúbenejších rozprávok, zistili sme, že rozprávka „Tri oriešky pre Popolušku“ je v Nórsku hit, ktorý vysielajú každé Vianoce úderom jedenástej dopoludnia. Viete si predstaviť, ako sa Rob smial, keď sme s Kathinkou spievali Gottov hit „Kdepak ty ptáčku hnízdo máš“ (ja po česky a Kathinka po nórsky).

Ako sa človek dostane z Antarktídy, ak by sa vyskytli neočakávané zdravotné problémy?

Antarktída je miestom, kde musíte počítať s tým, že ste na všetko sami. Aj keď som mal poistku, vedel som, že sú miesta, kam žiadna pomoc nepríde. Napríklad medzi 87. a 88. stupňom je taká nerovná plocha, že tam nič nepristane. Ak by sa tam stalo nešťastie, tím si musí pomôcť sám. Ak idete na pól s myšlienkou, že veď sa o vás postarajú, keby dačo, tak radšej na cestu ani nepomyslite. Ja by som to prirovnal k výstupu na himalájske končiare. Každý ide za seba a každý si je vedomý, že mu nemusia pomôcť. Ak sa niekto podujme na cestu, musí zohľadniť aj to, že môže skončiť, tak ako jeden člen nášho tímu - Rob z Anglicka. Sedem dní pred Južným pólom dostal veľmi silný vnútroočný tlak a musel sa vrátiť.

Ako ste znášali odchod z expedície Vášho parťáka Roba? Ako ste spolu vychádzali?

Vychádzali sme excelentne a ani raz sme nemali ponorkovú chorobu. Ak mal aj niekto niečo zlé, vedel sa s tým vysporiadať a neobťažoval tým druhých. Vzájomne sme si pomáhali. Myslel som si, že nastane nejaká ponorka, ale nenastalo absolútne nič. Keď nás Rob musel opustiť, tak sme boli z toho dva dni naozaj smutní, lebo tím bol excelentný a bol som strašne smutný z toho, keď odišiel.

Môžete nám priblížiť aké zvuky ste vnímali a ako na Vás pôsobila čistota oblasti?

Ticho je ako hlučné bzučanie. Teraz keby si čitateľ predstavil, že keby zatvoril oči, bude počuť hluk, napr. zvuk auta, nárek dieťaťa... bude stále niečo počuť. Dokonalé ticho sa ťažkým spôsobom dostane, tam je keď je bezvetrie, tak je ticho to až bzučí v ušiach. Čo sa týka prostredia, to je absolútne čisté, napr. pach ľadu a snehu nič viac, nič menej. Keď potom človek príde do civilizácie, tak jeho vnemy sú určitým spôsobom otupené, to v čom normálne žijeme, čo dýchame. Odrazu si na to nevie zvyknúť, lebo všetko hučí napr. civilizácia nielen vonia, ale extrémne smrdí. Napr. výfukové plyny, som sa skoro povracal, a keď niekto okolo mňa prešiel a potiahol si z cigarety, tak ma naplo, nebudem sa tváriť, že som nikdy nemal cigaretu v ústach. Je to veľmi zvláštne, že ako nám civilizácia vonia, tak nám neuveriteľným spôsobom smrdí, že to na čo sme zvyknutí, že ako to môžu naše vnemy prijať.

Aký bol terén? Prechádzali ste cez ľadové prepadliská?

Južný pól sa nachádza vo výške 2800 m v skutočnosti sa správa ako keby ste boli vo výške 4000 m. Preto sa tam veľmi ťažko dýcha. My sme išli od pobrežia, ale na vzdialenosti 1047 km je pochopiteľné, že človek má pocit akoby išiel po rovine. Najhoršie boli snehové jazyky, ktoré môžu byť vysoké až do 1 metra a sú veľmi tvrdé, čiže človek, keby tam padol, tak si môže niečo zlomiť. Toto asi bolo to najťažšie. Dávať si pozor, do toho ešte biele peklo, aby človek nezlomil lyže, toto bolo náročnejšie.

Povrch bol rovinatý?

Rovinatý, sem-tam bol nejaký nechcem to nazvať "kopec", lebo Slováci si predstavia veľký kopec, ale bolo tam stúpanie. Maximálne sme za deň mali 300 m výškových, ale keď človek má za sebou 100 kg sane, tak mu to dá samozrejme zabrať.

Mohli by ste nám opísať aké počasie ste zažili počas prechodu a či ste sa dokázali udržať na nohách počas silnej fujavice?

Taká veľká víchrica, že by nás to neudržalo na nohách, to zasa nie, avšak teploty. Najteplejšie bolo -14 °C či –15 °C a najchladnejšie –41 °C. Avšak závisí od toho, či fúka alebo nefúka vietor, potom pocitová teplota ide úplne niekde inde. Najsilnejší vietor bol 100 km/h, to už je pocitová, že ide aj k –60 °C a potom závisí, či vietor ide zboku, proti vám a do chrbta. Zažili sme všetky možné druhy počasia od bezvetria až po veľké víchrice.

Používali ste ochranné krémy proti spáleniu?

Používali sme, ale aj tak sme boli spálení. Tam sa používa minimálne 50-tka, ale všetko, čo človek dá na tvár, či už je to opaľovací krém, nesmie obsahovať ani kvapku vody. Nielen to, že to zamrzne, ale keby som ho dal na tvár, tak mi to zamrzne na tvári a pomáha to potom pri tvorbe omrzlín na tele.

Aké boli Vaše pocity pri dosiahnutí Južného pólu? Mohli by ste nám opísať, čo sa tam nachádza?

Človek tam príde a vie, že je koniec. Samozrejme, cítil som uvoľnenie, že som sa dotkol gule na Južnom póle. Potom som zreval od radosti. Južný pól sa nachádza vo výške približne 2800 metrov nad morom. Hrúbka ľadu je tam približne 1700 metrov, ľad sa neustále pohybuje. Uprostred krásnej ničoty je sklenená guľa, ktorá oznamuje: „Toto je Južný pól.“ Približne 200 metrov od ceremoniálneho Južného pólu sa nachádza skutočný geografický Južný pól. Nachádza sa tam vedecká polárna stanica USA, ktorá skúma hrúbku ľadu. Sú tam budovy a je tam jeden kemp a to je všetko.

Musí mať človek, keď sa chce vydať na Južný pól, nejaké skúsenosti z iných expedícií?

Jednoznačne áno. Na Antarktídu sa nedá dostať, že ja si tam sám odletím. Človek musí ísť cez organizáciu. Keby človek chcel ísť bez organizácie, nemá sa tam akým spôsobom dopraviť. Zisťujú kto má aké skúsenosti, nedá sa ich oklamať, keby tam niekto išiel bez skúseností a učí sa len na ceste, že ide na Južný pól, tak dopadne veľmi zle.

Je to niečo podobné ako keď niekto chce ísť na Everest, že sa pýtajú jednotlivé organizácie, aké sú jeho skúsenosti. Južný pól dosiahne ešte menej ľudí ako keď ide na Everest. Treba si uvedomiť, že na Južnom póle je oveľa chladnejšie ako na vrchole Everestu. Prostredie je omnoho agresívnejšie.

Ako ste vnímali príchod do civilizácie z absolútneho ticha a kľudu?

Každý sa teší, že sa osprchuje po 50 dňoch, že si dá niečo čerstvé, že nemusí jesť dehydrovanú stravu. Prvé dni som si nevedel zvyknúť na tmu, lebo na Antarktíde sme mali 24-hodinové svetlo, nevedel som zaspať, lebo ma vyrušovali všetky zvuky, vnemy, čuchové a zvukové. Návrat do civilizácie bol zaujímavý. Bolo mi samozrejme strašne teplo, lebo naše telo si zvyklo na mrazy a zrazu v Punta Arenas v Chile bolo +5 °C a ja som chodil v krátkych veciach, lebo mi bolo extrémne teplo.

Aké expedície máte najbližšie v pláne navštíviť?

Plánujú sa polárne oblasti. Tie ešte neprezradím. Ja som v tomto trošku poverčivý, ešte to nepoviem, kým to nie je jasné. Chystám sa niekam s Nórmi. Plánujem sa vrátiť na Antarktídu a niečo tam zase spraviť. Z klasických v rámci Travelistanu na normálne zájazdy s klientami. Mám rozpracované cesty do Afganistanu, Líbye. Plánov je dosť.

Čo by ste odkázali našim hikingáčom?

Nech si idú za svojim snom a je úplne jedno aký je, nemusí byť čisto cestovateľský, lebo aj mne ľudia hovorili, keď som videl prvýkrát známy dokument od Pavla Barabáša - 118 dní v zajatí ľadu, kde náš najznámejší polárnik Peťo Valušiak urobil prvú expedíciu v dejinách, a úspešnú, prechod z Ruska cez Severný pól do Kanady. Mne vtedy, keď som začal snívať o takýchto cestách, všetci hovorili - nedá sa, nemôžeš, nemáš na to, to je pre niekoho iného. Proste ísť si za svojím snom a čím bude väčší, čím bude bláznivejší, čím bude viac prekážok a to najkrajšie je samotná cesta, za tým snom ako potom naplnenie sna. Nech si ľudia veria a idú si za tým.

Martinovi ďakujem veľmi pekne za rozhovor a prajem mu veľa zaujímavých expedícií.

Fotodokumentácia: archív Martin Navrátil

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek