Trasa

Telgárt – Štráfy – Kráľova skala – Kráľova hoľa – Stredná hoľa – Orlová – Bartková – útulňa Andrejcová – pod Košariskami – sedlo Priehybka – Nižné dolinky – Heľpa

Výšľap zimným lesom

Auto nechávame na parkovisku v Heľpe a do začiatočného bodu v Telgárte sa presúvame autobusom. V ňom nás pobaví partička lyžiarov vystupujúca v Šumiaci, ktorá má slušne pod čapicou. Keďže je približne 11 hodín, v obci sa príliš nezdržiavame a zelenou značkou sa uberáme v ústrety Kráľovej skale. Pali tadiaľto ešte nešiel a ja naposledy veľmi dávno. Krajina je čerstvo zasnežená, obloha zamračená a podmienky pochmúrne. Cez riedky lesík dosahujeme podhorskú lúku, kde nasadzujeme snežnice. Naposledy vrháme pohľad na Telgárt a vnárame sa do hustého smrekového lesa. Po chvíli prudko meníme smer a vodorovne vedenou zvážnicou dokráčame na rázcestie Štráfy, kde sa odpája žltá značka smer Šumiac.

Znenazdajky tu stretáme párik turistov, ktorí boli nútení sa otočiť, lebo neodhadli podmienky. My sme lepšie vystrojení a popri tabuľkách označujúcich NAPANT začíname stúpať do svahu. S pribúdajúcimi metrami pribúda snehu, je doslova na každej vetvičke a les je dokonale biely. Pochod však začína byť po čase náročný aj pre nás. S ťažkými báglami sa boríme čoraz viac a zasypaný les nás trochu ubíja. Postupne sa dostávame do otvorenejšieho priestoru starého rúbaniska, kde navyše strácame značku. Trošku sa motáme a postupujeme viac-menej intuitívne.

Krajinou bielych obrov

Stromy sú akoby poliate bielou čokoládou a nad hlavami sa na okamih zjaví fliačik modrej oblohy. Opäť nachádzame značku i správny smer, čo nám vlieva optimizmus aj sily do žíl. Stúpame jednou z čistiniek pod črtajúcou sa Kráľovou skalou a celé si to začíname akosi viac užívať. Vôkol nás len množstvo solitérnych stromov pripomínajúcich bielych obrov a absolútne ticho. Zimná krajina ako z rozprávky akurát bez slnka. Keď však dosahujeme prvé skaly, viditeľnosť sa rapídne zhoršuje, pretože sa ponárame do oblačnosti. Kľučkujeme bralami a opäť nás vedie iba intuícia. Na samotnej Kráľovej skale (1690 m) fotíme len tabuľky a pokračujeme ďalej. Je tu totiž hmla a fučí nepríjemne silný vietor. Začína tu tyčové značenie, ktoré nás po chvíli privádza do sedla Snehová jama, kde križujeme cestu so zábradlím, vedúcu na hoľu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Mrazivým mliekom na vrchol

Aj tu si iba vydýchneme a občerstvíme sa, nie je totiž pre čo stáť. Viditeľnosť okolo 10 m a do toho silný štipľavý vietor. Stúpame po tyčovom značení bez problémov. Sneh je vyfúkaný tvrdý a postup v snežniciach preto nie je namáhavý. Z náveternej strany začíname omŕzať inovaťou a pripomíname polárnikov. Spočiatku vidíme aj dve či tri tyče pred seba, ale postupne začína pôsobiť faktor šera a viditeľnosť klesá na nulu. Našťastie sa po dlhom čase pred nami zjavuje obrovská kontúra budovy vysielača. Je čiastočne obalená snehom, presne tak, ako som ju v minulosti zažil. Úspešne sme teda dorazili na vrchol Kráľovej hole (1946 m).

Bez okolkov mierime do núdzovej miestnosti, ktorá svieti ako maják v temnote. Vo vnútri sa ukrýva štvorica Poliakov, z ktorých po chvíli vypadne, že majú neďaleko postavené stany. My s Palim sme síce uvažovali, že by sme ešte zišli dole do Chaty v Prednom sedle, ale v tomto marazme, čo vonku vládne, sa určite nikam nehneme. Všetci tak sedíme v malej miestnosti, varíme, večeriame a debatujeme o horách. Vonku vládne tma, víchrica a mráz. Akurát hmla sa trochu pretrháva. Chalani neskôr odchádzajú do stanov a rozbaľujeme karimatky a páperové vrecia. Pred spaním ešte vysekávame sneh okolo dverí, aby sme sa vedeli ráno dostať von. Následne zhasíname svetlo a zatvárame oči v nádeji na lepší zajtrajšok.

Inverzné ráno na polárnej stanici

Ráno nám chvíľu trvá, kým sa vyhrabeme z perín, ale akonáhle vyjdeme von, zostávame v nemom úžase. Na dnes bolo ohlasované slnečné počasie, no kvôli inverznej oblačnosti to vyšlo málokde. Ale kráľovohoľský masív je práve jedným z vyvolených. Hoci je ozaj mrazivo (možno -15 °C), s otvorenými očami pozorujeme úchvatný zimný svet. Uľahčuje nám to šokujúce bezvetrie, aké tu obaja zažívame snáď po prvý raz.

Vidíme iba do údolia Hrona, inak je všade vôkol vysoká inverzia. Prekrýva prakticky celé Slov. rudohorie a ťahá sa ďaleko na juh. Trčí z nej len hrebeň mojich obľúbených Stolických vrchov. Na východe vidieť ako perinka obteká krivky Volovských vrchov, ale žiadny kopec nemá nárok. Čo ma však dosť mrzí je, že na východnom horizonte je veľmi vysoká oblačnosť, ktorá spoľahlivo filtruje vychádzajúce slnko. Jeho rannej ružovej farby, ktorá by doplnila atmosféru, sa zrejme nedočkáme. Pomaličky sa s foťákom presúvam na sever, kde je pohľad vizuálne asi najzaujímavejší.

Celý Liptov a Spiš je zaliaty oceánom, na ktorom plávajú iba zubaté bielučké vrcholy Tatier. Vskutku spektakulárna scéna. Strhujúco však vyzerajú lesnaté masívy Úplazu a Prednej hole pôsobiace ako polostrovy olizované prevaľujúcimi sa vlnami. Následne zachádzam k vrcholovým tabuľkám oblepeným snehom natoľko, že vytvárajú iba akúsi bielu skulptúru. Pred nosom mám hrebeň smerujúci na Bartkovú, doslova zasypaný tonami snehu. V diali hladinu prerážajú len Veľká Vápenica, Veľký bok a Ďumbier, od ktorého sa taktiež naťahujú vysoké oblaky. Je jasné, že na "Kráľovke" sme dnes ráno vychytali jednu z dvoch top lokalít so slnkom na Slovensku. Zdravíme poľských kolegov a vraciame sa do budovy vysielača, ktorá je sčasti obalená snehom, až evokuje polárnu stanicu kdesi v Antarktíde.

Oblačné divadlo v bielych horách

Po raňajkách a zbalení batohov sa lúčime s Poliakmi a vyrážame na hrebeňovku smerom na Andrejcovú. Oblačnosť sa na severe stiahla trošku nižšie, inak žiadny zásadný rozdiel. Vrchol sa nám pozvoľna vzďaľuje a vysielač sa mi zmestí aj do fotky na šírku. Na hrebeni vidieť viacero stôp od snežného skútra, niekto sa tu riadne vyšantil. Neustále sa zastavujeme a naplno si vychutnávame úžasné výhľady na okolitú krajinu. Väčšina Slovenska ponorená v oblakoch a pred nami slnkom ožiarený biely hrebeň s črtajúcim sa krížom na Orlovej. Nad ním bohato zasnežené partie Veľkej Vápenice a Veľkého boku i vzdialený Ďumbier. Je nedeľa ráno, slnečno, bezvetrie a pred nami nikto, čo viac si môžeme priať?

Po ľavej strane klesá do údolia široké, ale plytké rameno Vyšné Rovienky, vpravo pod Strednou hoľou zas zíva hlboký lavinózny kotol s prevejmi. Postupne sa situácia pomaličky mení, oblačnosť sa v dolinách varí a začína stúpať po svahoch. Väčšia časť Západných Tatier a celé Vysoké Tatry zatiaľ stále neohrozene trčia. Prechádzame kúsok ďalej za vrchol Strednej hole (1876 m) na pekné bralá kompletne zabalené v snehovom háve tvoriace akúsi skalnú bránu. Je jasné, že slniečko nám dlho nevydrží, pretože chápadlá inverzie sa načahujú po neďalekej Orlovej, ktorá prehráva.

Šliapeme ďalej a užívame si posledné minúty v nebi. Chuchvalce hmiel sa prevaľujú všade vôkol nás a hodiny slnečnému dňu nekompromisne tikajú. Na samotnom vrchole Orlovej (1840 m) oškrabávame tabuľky a naposledy hádžeme očkom po Holici v bočnej rázsoche a zubatých Tatrách. Bolo to úchvatné divadlo prírody, radi sme boli jeho súčasťou a sledovali ho z prvého radu. Teraz sa len nadýchnuť a "hups", sme v tom až po uši. Pri kríži na predvrchole obalenom snehom stojíme v hustom mrazivom mlieku.

Krajinou snehových postavičiek

Odtiaľto pokračujeme bez výraznejších zastávok po spoľahlivom tyčovom značení. Niekde pred Bartkovou sa míňame s väčšou, oproti idúcou skupinou turistov. Je ich okolo desať, v hmle sme ich ani nedokázali porátať. Niektorí šliapali pešo, iní na lyžiach. Na samotnom vrchole (1790 m) len zdokumentujeme tabuľky a ťapkáme ďalej. Terén začína pozvoľna klesať a objavujú sa prvé stromy na hornej hranici lesa. Dokonca sa dostávame pod sivú pokrievku oblačnosti a vidíme opäť do väčšej vzdialenosti. Napr. až na Panskú hoľu, ktorá je ožiarená slnkom. Klesanie je čoraz strmšie, obalených stromov aj stôp lyží či pešiakov pribúda. Dole kopcom je to v snežniciach úplná balada. V mäkkom prašánku kľučkujeme podľa chuti a užívame si to až do Ždiarskeho sedla. Tu sa nijak nezdržujeme, lebo nás poháňa vidina oddychu v útulni.

Širokou lúkou krátko a nenáročne stúpame na bezmenný vrcholček Bartkovo. Odtiaľto nás čaká prakticky rovný hrebienok, ktorým šliapeme pomedzi riedke smreky. Sú parádne obalené snehom a pôsobia ako rozprávkové postavičky. Je tu vydupaná diaľnica, ktorej pohodlie s radosťou využívame. Dlhé minúty putujeme krajinkou zasypanou haldami prašanu a naplno vychutnávame ticho, rušené len vŕzganím snežníc. Nedeľnú idylku občas dopĺňa slniečko vykúkajúce spoza mrakov a celé okolie má vďaka nemu neskutočný zimný šmrnc. Blízko vrcholu Andrejcovej (1520 m), ktorý sa obchádza zo severu, stromov pribúda a postupne klesáme úzkou snehovou chodbou. Na peknej polianke hádžeme smerovku doprava a ocitáme sa pred útulňou Andrejcová.

Z vyhriatej útulne na mrazivý hrebeň

Vchádzame dnu a zdravíme sa s chatárom a párikom turistov. Okukávame interiér, keďže po prerábke sme tu obaja prvýkrát. Je to fakt luxus oproti strohosti akú si pamätám spred pár rokov. Následne s tanierom polievky a pivkom debatujeme hlavne o horách. Z vykúreného priestoru sa nám nechce odlepiť, ale čaká nás ešte dlhá cesta. Na rozlúčku si dávame jedného "frťana" a asi po hodinke oddychu sme pripravení vyraziť. Podmienky vonku sa rapídne zhoršili, zasa totiž padla hustá mrznúca hmla. Na rázcestí pod Košariskami na okraji ďalšej príjemnej polianky sme pomerne rýchlo a kolibku míňame bez záujmu.

Pokračujeme úsekom so starou kalamitou s mnohými pahýľmi a vývratmi, občas prerastanými mladinou. Ako stúpame, porast postupne redne a mení sa na kosodrevinu so solitérnymi smrekmi. Dostávame sa na plochý masív Heľpianskeho vrchu, kde sa do snehu trochu boríme. Kvôli pokročilej hodine, hmle a nastupujúcemu šeru viditeľnosť pozvoľna klesá. Navyše sa do nás opiera ostrý mrazivý vietor. Úsek tak nepatrí k najpríjemnejším a sme vcelku radi, keď po klesaní dosahujeme sedlo Priehybka. Tu sa naše hrebeňové putovanie červenou značkou končí, na Veľkú Vápenicu nezostáva čas.

Zostup rozbitými lesmi

Preorientujeme sa na modrú značku, ktorá nás povedie až do civilizácie. Pre Paliho to bude premiéra, kým ja som úsekom párkrát išiel. Užšia lesná cesta vedie spočiatku strmo, neskôr traverzom neporušeného smrekového lesa, bohato zasypaného snehom. Vďaka množstvu prevažne lyžiarskych stôp je vidieť, že trasa je hojne využívaná. Opäť sme v starom rúbanisku, kde balím foťák, pretože šero je čoraz väčšie. Následne v malom lesíku míňame tabuľky s názvom Vyšné poľany a ocitáme sa na rázcestí zvážnic.

Tu len rovno za nosom opäť strmo klesáme mladinami rôzneho veku na ďalšie rázcestie niekoľkých lesných ciest. Traverz nás privádza do miesta, kde prudko meníme smer a definitívne opúšťame rozbité lesné porasty. Strmými lúkami a následne ponad salaš so štekajúcimi psami konečne dosahujeme údolnú cestu a rázcestie Nižné dolinky na hornom konci Heľpy. Vyzúvame si snežnice, lebo ich úloha dnes skončila. Zbehnúť uličkami obce až na hlavnú cestu k zaparkovanému autu je hračka a jazda domov sa môže začať.

Záver

Kým na začiatku sme mali len hmlistú predstavu a túžbu po inverzii, na konci to bola úžasná zimná turistika. Už v prvý deň nás zaujali krásne zasnežené stromy, pôsobiace ako postavičky z rozprávky. No až druhý nám ukázal, aká fantázia to môže byť, keď človek trafí správnu lokalitu v správnych podmienkach. Inverzia prekrývajúca väčšinu slovenských hôr a bezvetrie v kombinácií s východom slnka na legendárnej holi, nás skutočne očarila. Následné, v podstate osamelé putovanie hrebeňom zasypaným masami snehu nám prinieslo úžasnú snežnicovačku. No mňa osobne ohromilo divadlo vytvorené stúpajúcou a prevaľujúcou sa oblačnosťou, aké nezažívam každý mesiac. Víkend sme si jednoducho naplno užili všetky esencie zimnej prírody a vďaka tomu sa nám bezpochyby vryl hlboko do pamäti.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek