Trasa

Strelníky, otočka – Minca – Strelnícka (Šajbianska / Ľubietovská) Bukovina – sedlo Bukoviny – ponad Bútľavku – Hrochoť

Výlet začíname na banskobystrickej autobusovej stanici s nesmrteľným dvojjazyčným názvom (Terminal vlak bus shopping) pobehovaním a čítaním jednotlivých tabúľ na nástupištiach, keďže tabuľa s cestovným poriadkom v čakárni nefunguje. Napokon nájdeme správny perón a dostaví sa aj zvyšok partie. Vystupujeme na konci Strelník a nesieme lyže niekoľko minút k začiatku lesa, kde si ich obúvame. Väčšina družstva má backcountry lyže, zvyšok skialpy.

Prvá časť vedie lesom na vrch Vtáčnik. Stúpame po zelenej značke, len na jednom mieste strmší úsek obídeme zvážnicou doľava. Prvé lúky pod Mincou ma nenadchnú, je sivo, teplo a sneh sa topí. Mám pocit ako na veľkonočnej túre. No na ďalšej lúke to začne byť o niečom úplne inom. Vychádzame z oblačnosti, nad nami je modro, okolo bielo. Po nedávnom výdatnom snežení má snehová pokrývka slušnú výšku. Posledné zvyšky hmly sa rozplývajú. Pri rázcestníku Minca si robíme krátku prestávku.

Odtiaľto pokračujeme striedavo lesom a lúkami. Míňame útulňu Partizán na Novej ceste, ku ktorej sa nám nechce schádzať. No o chvíľu prechádzame okolo Ondrejovej chaty s odpočívadlom, kde sa zastavíme občerstviť. Teda v odpočívadle, slnko svieti a je príjemne. Chata je otvorená, interiér veľmi prívetivý, so sporákom, lavicami a stolom a najmä bez odpadkov, čo dnes vo voľne prístupných útulniach nie je, žiaľ, samozrejmosť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ukrajujeme ďalšie metre k lúkam Žľaby na Bukovine. Kreslíme na snehobielej snehovej pokrývke pásiky a bodky. Na horizonte sa vynára Veľká Fatra, Nízke Tatry a vzadu Vysoké Tatry s charakteristickým špicom Kriváňa. Rozsiahla pláň obkolesená panorámou zasnežených kopcov sa mi nesmierne páči.

Odbočíme k starej solitérnej borovici s pokrútenými konármi, kde máme hlavnú obedovú prestávku. Potom sa vrátime na hlavnú trasu a pokračujeme rozľahlými lúkami Bukoviny. Veľmi mierne stúpame, potom nás čaká ľahký zjazd k rázcestiu Bukovina. Je tu tabuľa venovaná tomu, ako sa správať v prítomnosti stád a pastierskych psov. Stočíme sa prudko doprava.

Prejdeme na koniec lúky a nasleduje najzaujímavejší zjazd úzkym chodníkom v hustej mladine. Zo dva razy brzdím za pomoci okolitých konárov, ale napodiv nespadnem. Čakáme sa na otvorenej skalnej terase. Pred sebou mám panoramatický výhľad do kaldery sopky a na reťaz kopcov, ktoré ju rámujú z opačnej strany, vrátane najvyššieho vrcholu Poľana.

Vnoríme sa do lesa, teraz nás čaká dlhá jazda po zvážnici popod vrchol Bútľavka a ponad rezerváciu s rovnakým názvom. Na jednom mieste prechádzame cez prales Bútľavka. Zachoval sa vďaka veľkej členitosti územia, množstvu skalných útvarov a strmosti svahov. Výrazné skalné rebrá z vyvrelých hornín sú zaujímavé, porastené lišajníkmi, no fotia sa ťažko. Rastie tu najmä buk s prímesou ostatných listnáčov, ako sú javor horský, javor mliečny, jaseň štíhly, brest horský, jarabina vtáčia, vŕba rakyta. Z ihličnatých drevín sa výrazne uplatňuje jedľa biela.

Dlhá jazda po zvážnici znie oddychovo, no v ceste máme niekoľko spadnutých stromov. Prekonávať ich s lyžami na nohách je celkom vtipné, niekedy na to treba pomoc ďalších členov družstva. Hej, mohla by som si dať lyže dole, ale nechce sa mi prebárať do snehu v nižších bežkárskych topánkach. Okrem toho ma zaujíma, čo všetko sa dá s bežkami na nohách preliezť. Neskôr balansujúc osamote na jednom zvlášť hrubom kmeni s jednou lyžou zapletenou do konárov si hovorím, že nemám všetkých pohromade.

Na vrchu Kruhy prejdeme cez veľkú lúku a pokračujeme ďalej po odhrnutej ceste. Nie je to ktoviečo, pretože ju sčasti pokrýva ľad. Na iných miestach vykúka asfalt. Ako som si už zvykla, že na bežkách prejdem všetko, vôbec mi nenapadne sa vyzuť a prejsť úseky pešo.

Na jednom ľade, ktorým obchádzam roztopený úsek, padnem v rýchlosti priamo na ľavé koleno. Veľmi to bolí a tak chvíľu musím ostať ležať. Potom zisťujem škody. Vyzerá to, že koleno aj ďalšie časti tela sú len udreté, kolenom môžem hýbať bez obmedzení, hoci to bolí pekelne. Dám si dole lyže a idem ďalej pešo, kamaráti čakajú za zákrutou a tiež majú lyže dole. Nesieme ich až po ďalšie lúky Zrúbaniská, na ktoré sa presunieme z cesty.

Posledná časť zjazdu do Hrochote je nenáročná, v snehovej perinke, radosť ísť. Túru ukončíme v miestnej krčme neďaleko autobusovej zastávky. Hodina do odchodu autobusu ubehne ako nič. Prechod hodnotíme ako vydarený. Bolo to, čo sa týka snehových podmienok, na poslednú chvíľu. Veľmi sa otepľuje. Na druhý deň organizátor Paľo píše, že nad Hrochoťou zliezla polovica snehu.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek