Trasa

Staré Hory – Majerová skala – Pod Líškou – Krížna – Pod Líškou – Salašky – Turecká – Staré Hory

Sobota ráno

Tradičný zraz je v Prievidzi. Čakáme ešte kamaráta z Partizánskeho, Janko však nechodí. Krátky telefonát mi dáva odpoveď. „Zaspal som“, plače mi skoro do telefónu. Vlak do Prievidze teda, čuduj sa svete, odišiel bez neho. Smola, Janko, budeš nám chýbať. Na tvoj humor a smiech som sa veľmi tešil.
Nasadáme do áut a vyrážame cez Šturec do Starých Hôr. Zaparkujeme na veľkom parkovisku po ľavej strane, za odbočkou na Tureckú. A zadarmo. Je tu hotel i salaš. Keď sa vrátime z túry, bude kde zložiť unavené a smradľavé telá a trochu pootravovať čašníčky. Okolo nás sa mihne pár áut s krnačkami na streche. Bolo by pekné vidieť tých kamikadze na vlastné oči.

Niektorí nedočkavci už skúšajú, ako sa nahadzujú snežnice. Pre väčšinu z nich to bude snežnicová premiéra.
Konečne sú všetci pripravení. Môžme teda vyraziť. Smer je modrá, cez Majerovu skalu. Pár metrov ešte ideme po hlavnej ceste na Donovaly, ale potom konečne opúšťame asfalt. Prejdeme okolo cintorína. Tu „ oddychovať “ nebudeme, na to máme ešte čas. Sneh je síce už tu dole, ale zatiaľ je ho na snežnice málo. Pohodový chodník širokou zvážnicou ma núti do rýchlejšieho tempa. Krotím sa však, lebo viem, že mám za sebou ľudí, čo už dávno nikde v horách neboli. I napriek tomu sme onedlho rozťahaní na sto metrov. Snehu pribúda a na čo všetci hrdí držitelia snežníc čakali, je tu. Malé problémy s upínaním sú rýchlo vyriešené.
Mary má evidentne otravu kyslíkom, tak to napráva cigaretkou na dva ťahy. Hneď po prvých krokoch si všetci snežnice zamilujú i keď ešte nemajú pri kráčaní ten správny "grif". Je to však iba otázka času a cviku.

Majerova skala

Zrazu značka opúšťa zvážnicu. Chýba tu smerová šípka, upozorňujúca na zmenu smeru. Ak si človek nevšimne tie dve značky vľavo na tenučkých stromoch, ktoré vyzerajú, akoby ich niekto na kmene namaľoval len ako označenie skratky, pokračoval by ďalej po zvážnici ešte asi hodný kus cesty. Našťastie my sme veľmi „všímaví a pozorní turisti“ a veríme, dokonca i mapa to tvrdí, že toto je tá správna cesta. Dávame sa teda prehovoriť a konečne začíname stúpať. Vietor citeľne silnie. Tá predpoveď asi nebola až taká zlá. Otvárajú sa aj výhľady. Tie však zastavuje nepreniknuteľná biela stena hmly. Ešte pár krokov "vysokohorským" terénom a prichádzame na vyhliadku Majerovej skaly. Fúka silný nárazový vietor, takže sa ku kraju skaly neodvážim. Vážim síce metrák, no vietor so mnou trasie ako s bábikou. Čakáme na ostatných. Obliekame nejaké vrstvy a trochu zvyšujeme svoju hmotnosť o doma nachystané požívatiny. Je chladno a nemá zmysel robiť zo seba ľadové cencúle, tak rýchlo pokračujeme ďalej. Prehupneme sa cez vrchol a čaká nás pekný padák. Má len pár metrov, ale bez snežníc by som už letel dole. Snežnica má výhodu, že sa v určitých situáciách dá použiť ako mačka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pod skalou zastanem a pozorujem, ako postupne všetci zchádzajú dole. Kto zletí prvý?
Na hrebeni mením snežnice za mačky a snežnice posúvam kamarátke, ktorá si chce vyskúšať tento druh pohybu. Sneh, ktorý nevyfúkalo, je zamrznutý a s mačkami na nohách je radosť šliapať. Prichádzame Pod Líšku. Vleky sú v pohybe, ale lyžiarmi to tu neprekypuje. Napája sa na nás náučný chodník, ktorý po 11 km končí pod Borišovom.

Krížna

Stúpame ku Krížnej a vietor je dosť nepríjemný. V nárazoch už neustálim krok. Keď sa blížime k rázcestiu s červenou, stretávame z vrcholu sa vracajúcich turistov. Dozvedáme sa od nich, že o desať minút sme hore a že tam tak nefúka. Z hmly sa vynárajú stĺpy vojenského objektu. Veľká to jazva v lone prírody.
Sme na Krížnej, naozaj tak nefúka. Pomaly prichádzajú ostatní. Nie však všetci. Niektorí to otočili Pod Líškou, iní trochu vyššie. Problémom je vietor. Vrchol sme dosiahli v počte sedem kusov. Keď urobíme povinné vrcholové fotky, utekáme z vrchu aj my. Prichádzame späť Pod Líšku. Záchranári z horskej služby na nás čudne pozerajú a v duchu si mädlia ruky, že budú mať konečne nejaký zásah. Ja im však tú radosť neurobím.

Turecká

Určujem smer zostupu. Žltá obchádza zjazdovku bokom. My sme však masochisti a tak sa ide kolmo dole popod vleky. Keby ma videl môj ortopéd, určite by ma s chuťou nakopal do zadku. Miestami využívam kombináciu gravitácie s klzkosťou terénu a moje veľké pozadie supluje sánky. Brzdiť mačkami je dosť hlúpe, odvážne a nezmyselné, takže nabrať rýchlosť si nemôžem dovoliť. Mať tak ale cepín... Vlek ťahá hore svahom člena horskej služby. Jeho pohľad ma ide prepichnúť. Určite by mi najradšej vynadal do všetkých zvieratiek na svete.

Do Tureckej schádzame všetci v poriadku, teda okrem Alenky. Snežnice mala na nohách prvýkrát, tak sa jej podarilo pristúpiť si špicu druhou snežnicou. Odnieslo si to podvrtnuté koleno. Do Starých Hôr prichádzame už v pohode po asfaltke. Asfaltové závery túr úplne „milujem“, ale tentokrát som si tú cestu vychutnával. Keď sa pri autách trochu skultúrnime, na hodinku ideme okupovať už spomenutý salaš. Vonku svieti slniečko a na oblohe niet už mráčika. Presne ako som vravel ráno: „ Teraz je svinsky hnusne a keď zídeme dole a pôjdeme domov, vyčasí sa a bude krásne“.
Domov prichádzame už potme, ale vytešení z krásnej túry a vydarenej akcie.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek