Mrazivým Švošovom strmo hore

Švošov – sedlo pod Ostrým – Ostrô (Ostré) – sedlo pod Ostrým – Hrdošná skala – Komjatná – Žaškov – Žaškovské sedlo – sedlo pod Ostrým – Švošov

Prvý kontakt s horskou časťou nazývanou Šípska Fatra som absolvoval v sychravom novembri 2020, keď sme sa s kamarátom vracali z Malej Fatry cez Podšíp na vlak do Stankovian. Druhou návštevou bol okruh cez Šíp vo fantastickom jesennom šate. Následne som do oblasti Čebraďa a Radičinej vyrazil „na Štefana“ 2021, kedy ma miestni turisti takmer opili, keď ma ponúkali prípitkom na viacerých miestach a nechceli pustiť ďalej. Prebral ma až večerný, vyše dvadsaťstupňový mráz na železničnej stanici vo Švošove. Obľúbené zimné podmienky sa mi veľmi páčili (snáď nielen prípitkami) a nedali mi spávať. Preto som pohorie navštívil o 1,5 mesiaca opäť.

V skoré februárové ráno vyrážam mrazivými ulicami Švošova a následne strmo hore zasneženým svahom. Nejaká stopa je prešliapaná, a preto sa mi ide celkom fajn, aj keď poriadny stupák dáva zabrať.

Za hodinku som v sedle pod Ostrým, kde je o 20 – 30 cm vyššia snehová pokrývka ako dole v dedine. Celkovo len tu v lese môže byť okolo pol metra snehu. Drsné stúpanie pokračuje až na vrchol Ostrého. Uznávam, že je to veru vrchol hodný svojho názvu. Jeho exponované svahy som viackrát sledoval z doliny, a preto sa niet čo čudovať, že mám čo robiť dostať sa k záverečnej časti, pod krátky reťazový úsek na vrchol.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Slovenské Cerro Torre a výhľadové hody

Po pár minútach sa ocitám na vrcholovej plošinke. Je tu asi meter snehu. V nádherný zimný deň neviem, kde sa skôr pozerať. Najskôr si vyberám výhľady na Oravu. Nad údolím s roztrúsenými dedinami rozoznávam Kubínsku hoľu, Budín a vzadu bielu čiapku Babej hory. Viac vpravo vidieť malú časť vzdialených Západných Tatier a najmä blízky, robustný masív Veľkého Choča. Výhľady viac na východ ku Kečkám, Radičinej a Čerbaďu sú značne obmedzené silným smogom a nízko ležiacim slnkom. Rozoznávam len slabo viditeľný hrebeň Nízkych Tatier a severovýchodnú časť Veľkej Fatry. Preto východu nevenujem veľa pozornosti. Následne sa presúvam zasneženou plošinkou na západnú stranu vrcholu. Moje oči priťahujú biele čiapky Veľkého Rozsutca, Stohu a biely hrebeň od Poludňového grúňa až po Malý Kriváň. Úžasne pôsobia rozložitá Kopa a kamenným mestom pokryté Šípy.

Na plošinke vyhrievanej zubatým slnkom strávim vyše hodiny. Miesto predčilo moje najoptimistickejšie očakávania a vedel by som tu stráviť celý deň. Jednoárová vrcholová plošinka obkolesená strmými svahmi mi trochu pripomína legendárne, patagónske Cerro Torre na slovenský spôsob. Dojem ruší akurát pár stromov na južnej strane vrcholu.

Po vyše hodine sa poberám pomaly dolu so sľubom, že sa sem musím ešte určite vrátiť v inom ročnom období. Skutočne nadšený, priam v eufórii sa vraciam do sedla pod Ostrým a pokračujem hrebeňom k ďalším cieľom úžasného, ale poriadne náročného dňa.

Cestou prebáram malý, snehový most vytvorený nad dvojmetrovou terénnou dierou a jednou nohou sa ocitám vo vzduchoprázdne. Našťastie druhá noha ma drží „nad vodou“ a preto sa krkolomne zo situácie dostávam.

Po pár sto metroch ma víta ďalší pekný výhľad zo Skríženej skaly. Je však dosť podobný tomu z Ostrého a keďže ma toho ešte dnes čaká veľa, dlho sa nezdržiavam. Cestou si všímam pár pekných brál na skalnatom hrebienku. Po čase sa dostávam na známu Hrdošnú skalu, kde sa pár minút zdržím a vychutnám si pohľad na blízku Komjatnú a jej okolie. Pod vyhliadkou je ďalšia zaujímavosť, a to mohutné skalné okno a jaskyňa. Lákadlá rozhodne neobchádzam a strávim tu ďalšiu polhodinku krátkeho zimného dňa. V jaskyni sú krásne ľadové stalagmity.

Okrajom Komjatnej a sympatický Žaškov

Po prehliadke sa vraciam na chodník a pokračujem lesom dolu. V lese narážam na „stopy po násilí“ a to chrbticu väčšieho zvieraťa ohlodanú až na kosť. Blízko leží sánka pre zmenu menšieho zvieraťa. Z nálezov ma kúsok zamrazí, ale pokračujem ďalej lúkami do Komjatnej. Míňam jej okraj, od ktorého sa odrážam v smere Žaškov, kde mám v pláne urobiť si pauzu. Zo stráni nad dedinou je pekný výhľad na Veľký Choč, Šípsku Fatru zo severu a tiež vzdialenú dominanty Malej Fatry – Veľký Rozsutec.

Pomaly sa zasneženými lúkami blížim k dedine. V dedine je relatívne pusto. Zastavujem sa pri miestnych potravinách a kupujem niečo na pitie. Po menšej pauze a rozhovore s miestnymi štamgastmi vyrážam do Žaškovského sedla. Opäť stúpam najskôr lúkami a potom lesom. Snehu pribúda a cítim, že sily mi pomaly dochádzajú, ale aká-taká rezerva je.

Náročný návrat cez Žaškovské sedlo

V Žaškovskom sedle zostávam nadšený z krásnych, mne známych pohľadov na Kopu. Sponad sedla stále lepšie vidieť Šíp a Zadný Šíp s bralami vytŕčajúcimi z ich svahov.

Snehu opäť poriadne pribúda. Horšie je, že trasou nikto nešiel, a preto musím prešliapavať niekde aj vyše polmetrový sneh. Pomalým postupom prichádzam k drevenej búde s plechovou strechou, ktorá by určite dobre poslúžila ako útulňa. Dnu je sucho a priestranne.

Po náročnej hodinke som v sedle pod Ostrým. Po kratšej pauze sa slušne ukonaný rozhodnem, že na hrebeň Havrana si dnes netrúfam. Za vyše hodinu bude tma, a preto si ho nechám na inokedy. Cestou dolu do Švošova ma po pravej ruke lákajú pohľady na vysvietené bralá spomínaného rozorvaného hrebeňa.

Tesne po 16-tej som vo Švošove, kde nedokončenú turistickú osmičku Šípskou Fatrou na dnes ukončujem. Počas cesty mi padá do oka strmý vrch Ostrô (Ostré), na ktorom som pred pár hodinami stál.

Po roku na hrebeni Havrana

Ľubochňa – sedlo pod Ostrým – Švošov – Ľubochňa

Presne po roku sa vraciam na hrebeň Havrana, nech si v kľude prejdem vrcholový úsek. Mám záujem z minuloročnej túry spísať článok, a preto sa sem vyberám v podobnom čase. Dnes, na rozdiel od minuloročných mrazivých dní, vládne teplé počasie a v predpoludnie môže byť v Ľubochni pekných pár stupňov nad nulou.

Ráno som si prešiel krátky nepoznaný úsek z ružomberskej kalvárie do Hrabova a tiež z mestskej časti Rybárpole k Dubovským lúkam posiatym senníkmi.

Na Havran vyrážam hodinku pred obedom. Prechádzam cez koľaje a ihneď začínam stúpať strmým svahom hore. Neskôr sa chodník mení na jednu väčšiu serpentínu. Po snehu dnes nie je ani stopy a prvé fliačky sa objavujú od 700 m n. m.

Všímam si početné skalné útvary, ako vežičky, polo-budzogáne a ihly. Blížim sa k vrcholu Havran, kde sa začudujem na troch vysielačoch ležiacich pár metrov od seba. Na hrebeni je snehu viac. Badám v snehu stopy dvoch ľudí a vyzerá, že išli len hodinku, dve predo mnou. Viac sa však zaujímam o okolie. Miestami je veľmi pestro tvarovaný a zaujímavý hrebeň úzky len pol metra. Zrázy na obe strany, ale najmä na východ sú poriadne strmé. Na dedinu Švošov hlboko podo mnou je pohľad ako z lietadla. V jednom mieste je krátky ostrejší zostup skalnou stienkou. Všímam si miniatúrne skalné okno vo výške členkov. Na opačnej strane si na malom rúbanisku užívam pekný pohľad na rozložitú Kopu a v oblakoch skrytý hrebeň Malej Fatry.

Smerujem k sedlu pod Ostrým, kde snehu výrazne pribudne, cítim únavu, ale už to nemám ďaleko. V telefóne od kamaráta ma výrazne rozruší nešťastná zhoda náhod v súvislosti s mojím autom, ale taký býva život. Murphyho zákony na mňa teda poriadne platia. Lesom si slušne zanadávam. Zrazu zbadám v diaľke v sedle pod Ostrým partiu ľudí a dúfam, že ma nepočuli.

Približujúc sa mi zdajú známi a až v blízkosti zisťujem, že je to partia z Televíkendu. Moderátorka a dvaja technici. Televízny program posledný rok občas sledujem, preto som pani rýchlo spoznal. Dávame sa do reči. Pýta sa či chcem účinkovať v programe. Neodmietam a pár viet poviem aj do kamery. Po „akcii“ ma volajú na Ostrô (Ostré), ale keďže mám dnes dosť a minule bolo určite krajšie počasie, lákavú ponuku odmietam. Lúčime sa a klesám popri potôčikoch z topiaceho sa snehu až do Švošova. Prechádzam západnou stranou obce a po asfaltovej ceste prichádzam k autu.

Záver

Náročná zimná túra krajom Šípskej Fatry, ktorú som dlhé roky obchádzal, prekvapila svojou pestrosťou a krásou. Nádherné výhľady z Ostrého, Hrdošnej skaly, ale aj z hrebeňa Havrana, zaujímavá jaskyňa a ľadové kvaple pod Hrdošom, žaškovské drevenice a malebná krajina na pomedzí dolného Liptova a dolnej Oravy boli tým, čo si budem z kraja pamätať. Nakoniec som „turistickú osmičku“ dokončil až na dvakrát po roku. Avšak neľutujem, pretože hrebeň Havrana určite stojí za návštevu. Tiež stretnutie veľmi príjemnej partie Televíkendu bolo zaujímavým ľudským spestrením.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek